Virgo’s Naive Stories

Nastal čas na ďalší diel Cesty. Niekedy ma až fascinuje ako asociatívne som kedysi rozmýšľal aj písal. Po tých vyše desiatich rokoch som výrazne skonformnel, ale aj prežil oveľa viac ako za prvých 18 rokov. Ale napriek tomu, že by som sa so svojou mladšou verziou vedel výrazne pohádať na štylistike, stále sa svojím spôsobom poznávam. A stále sa so sebou viem stotožniť. Hŕ na Barboru!

Foreigner: Waiting For a Girl Like You

1/8
Keby som sa mal vykašlať čo len na polovicu vecí, ktoré som dosiahol, nevedel by som si sám seba predstaviť. Z momentálneho pohľadu by som bol šedý priemer, čo je podľa mňa najhoršie. Verím tomu, že peniaze nemajú väčšiu moc ako sláva, uznanie a ocenenie okolia. Aj ja, človek na okolie málo pozerajúci, si na svojich očividných úspechoch zakladám, ale nepovažujem to za svoju slabosť, naopak – to je vlastnosť, s ktorou som sa dostal tam, kde som. Mnohí by ma z tejto stránky odsúdili ako ctižiadostivého človeka, no nech. Ctižiadosť patrí podľa mňa ku kladným vlastnostiam, ale nesmie prerásť v súperenie ponášajúce sa na konkurenčný boj s tvrdými dopadmi na obe strany.
Je tu ale vec, ktorú by mi vytýkať mohli. Aj keď sa so svojím sebavedomím nijak netajím, občas sa obaľujem do skromnej schránky; ľudia si totiž skromnosť cenia. Ale ja sa týmto osobne nezaťažujem. Ak mám podobný problém, riešim to z hľadiska filozofického. Uspokojujem sa faktom, že všetky moje zápory vyvážia niektoré chvályhodné vlastnosti, rád mám svoje svedomie v poriadku. Cením si úprimnosť, lojalitu a lásku. V týchto otázkach som často až zásadový, cítim sa lepšie, aj keď viem, že sa kvôli tomu so mnou často zle vychádza. A aby som upresnil pojem láska, nemyslím tým len náklonnosť k partnerke (u žien podľa možnosti k partnerovi), ide mi o širokospektrálny cit, lásku ako takú. Je to záležitosť, o ktorej sa mi tažko rozpráva medzi vrstovníkmi – tí sú už všetci síce dospelí, ale na vážne reči čas nemajú. Preto sa veľmi často obraciam k skutočným dospelým, alebo k typickým deťom, s ktorými si pokojne zahrám na vojakov, len aby som sa nenudil s mojím tesným okolím.
Som teda isto trochu zvláštny. Viem si priznať slabosť, blbosť, nie som dospelý, ale psychikou mám k tomu bližšie ako mnohí iní v mojom veku.
No koniec chvastania. Teraz sa pozriem na Barboru, pokúsim sa ju tak trochu načrtnúť, aj keď v mnohom jej správanie hovorí za všetko.
Viem isto, že mi bude chýbať, aj keď sme sa spoznali len pred troma týždňami (ale aj to je pri nej fantasticky naplnená doba). Ak na začiatok podotknem, že som mal viac kamarátiek ako kamarátov, isto nebudem ďaleko od pravdy. Dovoľujem si preto tvrdiť, že sa v dievčatách ako tak vyznám; viem ich posúdiť pomerne skoro.
Barbora (možno sa to stane na dlhú dobu moje najobľúbenejšie meno) bola pre mňa veľkým prekvapením. Jej úprimnosť si s mojou v ničom nezadala, až na to, že nebola úprimne drzá, ale fakt, že som ju ešte nevidel povedať človeku do očí, čo si o ňom myslí, môže vychádzať len zo spoznania jej vlastností v ničím nerušenom okolí. Mne už povedala do očí kadečo, ale nikdy nič zlého. Síce si samozrejme občas zakritizovala.
Barbora mi niekoľkokrát naznačila, že nie je taká slabá (fyzicky), ako sa na dievča patrí(?). No ja osobne som ju spoznal za okolností, ktoré na ňu vrhali svetlo ako na krehkú bytosť. Nenapadlo ma ju v čomkoľvek pokúšať, nikdy nebola nálada taká, aby sme si navzájom čo len zo srandy vešali bulíky na nosy. Ona sa ani potreba utiahnúť si z toho druhého neozvala…
Typické lenivé ráno s typickým mrholením. Každý isto pozná. Zababušení do spacákov sme popíjali ranný prídel teplého čaju. Počasie nám akosi neprialo, ale údajne sa to malo zlepšiť.
“Napadlo ma,” začala Barbora, “že človek sa za niekoľko posledných etáp vývoja strašne zmenil.” Rozhodol som sa, že v tomto rozhovore budem viac pasívny, isto to aj tak dlho nevydržím. Bol som len zvedavý, čo z toho sama vykúzli.
“Vieš, nemal by podliehať,” upresnila.
“Okoliu?” zaujímal som sa.
“Hej, napríklad…,” kývla hlavou, “ale aj móda. Dnes… keď niekto nejde s módou, nemyslím tým len obliekanie, je niečo menej, než tí ostatní. Nie je to blbé?”
“Je,” odvetil som lakonicky a pozrel jej s úsmevom do očí skúmavým pohľadom popod obočie, pri ktorom vždy vraštím čelo.
“Však ma nepočúvaš,” podozrievala ma.
“Nemáš dnes nejakú špatnú náladu?” spýtal som sa vložiac do toho dosť irónie, “dobre vieš, že to nie je pravda.”
“Ty moc móde nepodliehaš, verím tomu, že sa češeš tak ako teraz už sto rokov – napríklad,” pokračovala Barbora pokojne ďalej, ani keby si mojej obrannej (ale dosť uštipačnej) poznámky nevšimla.
“Napríklad,” súhlasil som.
“Ale takých ľudí je málo,” pokrčila Barbora plecami.
“Na svete je päť miliárd ľudí,” usmial som sa. Barbora tušila, že nadíde moje výnimočne optimistické kázanie, “boli doby, ver mi, hovoril som si to isté, ale človek nesmie prepadať pesimizmu. O babe tvojho formátu som kedysi len sníval, dnes je to skutočnosť.”
“Sakra, to je kosa,” zadrkotala na to Barbora zubami. Nevedel som, či to povedala preto, lebo nechcela zareagovat na moju reč, alebo fakt len mimochodom.
“Potom kto nepočúva…,” sťažoval som sa s výrazom džavotajúceho deca, “radšej idem spať.”
“Ráno o deviatej?” spýtala sa ma, tón zodpovedal otázke typu: Šibe ti? Asi mi fakt šibalo, ale vonkoncom mi to nevadilo.
V ďalších tichých desiatich minútach sme dopili čaj a zbalili stan. Pršať prestalo, a tak sme si to vyšlápli do vyšších polôh. Na svet sa občas treba pozrieť z výšky, ale nie povýšene. Trocha nadhľadu nikomu nikdy neuškodila. Túžba stúpať je staršia ako ľudstvo samotné, každý chce vyššie… akoby nám chýbali krídla. Zaujímali by ma pocity nerozumných bytostí, zvierat; či aj ony chcú najväčšmi to, čo mať snáď nikdy nemôžu.