Virgo’s Naive Stories

S odstupom času ma samého prekvapuje, že ma nejaké globálne otepľovanie zaujímalo (čo len okrajovo) už pred vyše dvanástimi rokmi. Rovnako tak ma prekvapujú mnohé ťažkopádne formulácie, ktoré by som dnes už napísal úplne inak, aj keby sa moje názory nikam neposunuli. Nápady som vtedy mal, ale písať som ešte nevedel. Ale aspoň som písal, čo sa dnes už povedať veľmi nedá.

Pink Floyd: Time

2/8
Je veľmi veľa chvíľ, ktoré by som chcel prežiť znovu. A naopak mám veľké množstvo zlých pocitov, že som niečo zbabral. Niekedy by som to potom nazval aj horšie.
V prvom momente by som najradšej všetko zobral späť, ale o päť minút už trapas nestojí za reč. Horšie je, ak sa nejedná len o trapas. Máločo ale malo na mňa nejaký dlhodobý vplyv v negatívnom zmysle. A tak som si bežne z takýchto situácií len zobral ponaučenie a prestal sa obzerať, lebo život ide ďalej.
“Niekto by možno povedal, že trepeme somariny,” zasmiala sa Barbora, “ale ja ťa rada počúvam.”
Rozhodli sme sa, že sa pokúsime rozobrať v krátkosti nejaký veľký problém – globálny, ako som sa vyjadril.
“Môj otec má takú hypotézu, že Zem ako taká nikdy mŕtva nebude, ale človek sa tu dlho neudrží,” nadhodil som preto hneď.
“Možno,” mykla Barbora hlavou a na chvíľu povytiahla obočie, čo značilo, že nesúhlasí, “ale my si môžme vybudovať kryty, zatialčo zver nie.”
“Lenže na to sú ľudia moc blbí,” namietol som, “my si to uvedomíme, až keď bude neskoro. A to už nič náhradného, kde by sa dalo žiť, postaviť nestihneme.”
“Ale ostatný život pôjde s nami,” poznamenala.
“A si tomu rada?” spýtal som sa provokačne.
“Čo blbneš…,” zahriakla ma, ale úsmevom sa pokúsila zmierniť tvrdosť slov voči mne. Čo som si ja osobne samozrejme ani moc nebral.
“Vieš, o devastácii planéty sa dnes hovorí všade, ale činov je málo,” zobral som to z iného konca, “kľudne si ďalej sedíme na konári, odpilujeme si ho pod sebou, a je nám dobre.”
“To je normálne,” povedala ironicky.
“Ani nie tak normálne ako bežné,” upresnil som.
“A pointa?” zaujímala sa.
“O tej tu už reč bola – aj keby hneď všetko živé zmizlo, príde deň a planéta sa spamätá,” povedal som, “život nastúpi, ale inteligencia – to jest napríklad my dvaja – tá je najkrehkejšia zo všetkých hračiek života. To znamená, že život tu bude vždy, ale rozum sa asi onedlho sám zahubí.”
“Silný argument,” súhlasila Barbora, “aj mňa už koľkoráz napadlo, prečo si to pri plnom vedomí robíme. Teplejšie podnebie… napríklad v lete sa to tu nedá vydržať, v zime sotva sneh napadne. Zaujímavé aj je, že často hľadáme veci tam, kde nie sú. Všetci si všimneme jadrovú haváriu, ktorá má dlhodobý, dedičný dopad na široké okolie, ale autá, ktoré to tu špinia (verím tomu, že na ekológiu majú väčší dopad, ako všetky tie očividné katastrofy), si nik nevšimne.”
S tým som aj ja celkom súhlasil, ale všetkých ľudí nikto nezmení. Sám mám problémy zmeniť seba.
“Frank Herbert vo svojej Dune napísal: Niet úniku. Platíme za násilnosti svojich predkov. A my žijeme týmto štýlom. Raz budú za nás platiť. Herbert bol ako spisovateľ fakt macher cez ekológiu,” zaspomínal som si na nedávno prečítané dielo.
“Je to všetko svinstvo,” prehlásila Barbora a od nej to teda bolo dosť silné vyjadrenie, “žiť na úkor budúcich generácií.”
“Fakt je ten, že keby sa všetko nevykryštalizovalo časom, asi by sme si to uvedomili skorej,” nádejal som sa, ale moc som tomu neveril.
“Keby sa nejednalo o potomkov, povedala by som si, že nám to patrí,” dodala Barbora, načo ma napadlo, že možno to ešte schytáme aj my. Veď máme pred sebou snáď pol storočia.
Nezačal som ďalšiu vetu. Nie že by téma nebola zaujímavá, ale my nič nevyriešime a mal som na takýto rozhovor až moc dobrú náladu. Za tieto problémy isto môžu aj drobnosti, napadla ma napríklad Barborou spomínaná podliehavosť a lenivosť. Obidvoje sú síce len pasívne vlastnosti, ale prvá ničomu nebráni a druhá s tým ešte žije. Prispôsobovanie sa zlu ťažko chápať inak ako záporne.
Je to nefér využívať čas k posadení nášho údelu na bedrá tvorov, ktorí sa ešte ani nemuseli narodiť. A vo svojej podstate to robí každý, aj ja. Napríklad keď odhodí čokoľvek, kam to nepatrí – povedzme… čo len sáčok do trávy…
Plánovali sme utáboriť sa v sedle pod najvyšším vrchom tohto masívu. Pomaly mi oťažievali nohy, preto som sa rozhodol pristúpiť k účinnému psychickému dopingu. Vytiahol som walkman, vymenil akumulátory, založil kazetu a hlasitosť vypiekol naplno. Počúvajúc tichý nábeh Dire Straits (album Love Over Gold) som zabudol na problémy s nohami, hneď sa mi išlo lepšie. Barbora sa obzrela a čosi mi povedala. Ukázal som na sluchátka, ale aj bez toho musela pochopiť, že nemám šancu ju počuť. Zasmiala sa a mávla rukou, čím mi naznačila, že nešlo o nič závažné, a išla ďalej.
S trochou nadsádzky by som mohol povedať, že som na hudbe závislý, bol som v nej vychovaný. Často som sa už ako malý hrával (a občas ma to chytí aj teraz), že som na koncerte nejakej obľúbenej skupiny. Isto ale len nesledujem výkony zvonka – hrám sa, že sám stojím na pódiu a rozdávam hudbu mase ľudí. Mojím veľkým snom je nahrať raz nejaké dobré CD, dúfam, že sa mi niekedy splní…
Čas obeda. Obeda v horách. Obeda pri prameni. Fantastický výhľad na celé široké okolie. Zobral som si Barborin ďalekohľad, aby som sa pozrel do doliny. Krásne bolo vidno aj ubytovňu, kde sme dva razy prespali. Na to, ako bolo ráno, sme si lepšie počasie ani nemohli želať.
Pristihol som sa, že sledujem Barboru, ako skáče z kameňa na kameň, ani keby cez rieku, smerom k prameňu. Strašne sa mi páčila, pripomínala mi mačku. Elegantné línie tela, dokonale harmonické krivky, pružný, často používam slovo kultivovaný, pohyb – hlavne kultúra pohybu sa mi u nej vždy rátala.
Neodtrhol som oči (ani som nechcel) od tej nádhery, ktorá sa práve zohla k zachyteniu vody do pohára, krásne tmavé vlasy jej pritom padali do tváre. Nosila ich voľne, na dievčatách sa mi to veľmi páči. Mala vlasy čokoládovohnedej farby – tmavá horká čokoláda na varenie. Blyslo mi hlavou, že ako opis to musí pôsobiť smiešne, ale v tej chvíli ma presne to napadlo.
A v tej istej chvíli mi aj došlo, že ju fakt ľúbim. Nie ako dievča, s ktorým som sa náhodou stretol na ceste. Bol som do nej úplne normálne buchnutý. Bolo to ale i niečo iné, lebo sa mi do toho miešala nepríjemná istota, že na konci cesty sa asi naveky rozídeme. V tomto okamihu ma to ale ani nenapĺňalo smútkom. Naopak, vravelo mi to: Uži si to, kým je čas.
Ja jej to isto nebudem schopný povedať, aspoň teraz nie. Ale poviem jej to. Rozhodol som sa, že jej to musím povedať. Dal som si limit týždeň – viac nie. Potrhlé myšlienky šestnásťročného stredoškoláka na prázdninách.
“Na čo myslíš?” ten hlas – o ňom sa mi bude isto dlho snívať. Často sa ma pýtala presne na toto, aj keď mohla tušiť, že poviem neviem.
“Je tu nádherne,” povedal som ticho, aby to neznelo blbo. Pozrel som na ňu a počkal, kým pohľadom odbočí, oči nikdy nesklopila. “Vyzerám previnilo,” prezradila raz, “radšej uhnem nabok.”
“Čas!” pousmial som sa ironicky po malej chvíli. Kašlať na prachy, čas je to, čo nás fakt tlačí. Barbore muselo prísť fajn, že občas sa cítim v “prese” aj ja. Pomalý, ale istý tlak, ktorý na nás vyvíjal blížiaci sa koniec prázdnin bol zrazu tak nemilosrdný. Štvala ma bezmocnosť, s ktorou raz budem musieť dať Babore úplne posledné zbohom.
“To the sea…,” povzdychla si Barbora úryvkom piesne Time od Alana Parsonsa, ktorú som pár razy hral. Čas tečúci ako rieka do mora. Čo je potom v mori všetkého toho času?
Myšlienky preskakovali z jednej na druhú. Došlo mi, že aj v úžasne krátkom čase sa môže človek pozerať na istú situáciu s nadhľadom. Môj prvý rozhovor s Barborou som sprvoti hodnotil trápne, ale nech bol, aký chcel, mal význam.
Stál za čo len jedinú hodinku z celého tohto výletu. A to mi bohato stačilo.
Žijem asi pre súčasnosť, čo bolo včera, už skoro neviem (ale nezabúdam to pekné), a čo príde zajtra – tým sa nechám prekvapiť. Samozrejme, že i trochu plánujem – hoci zväčša skôr len fantazírujem. Zisťujem, že tieto prázdniny budú stáť za to. Viem to, cítim to. Je to práve jedna z tých krásnych chvíľ – len v trošku dlhom podaní.