Supertramp: From Now On
7/8
Keď som sa zdvihol zo zeme, došiel som si do stanu pre vlastnú Margotku a posadil sa o niečo ďalej od stanu, než sme sa “bili”. Bolo to blízko k lesu, kde už lúčka stúpala trochu do kopca – jazierko ležalo totiž doslova v malebnej kotlinke. A odtiaľ som s tichou radosťou sledoval Barboru sediacu na brehu. Ktohovie, na čo myslí?
Na chvíľu si potom odskočila do stanu, nahodila plavky a tričko s krátkym rukávom, lebo neznášala práve dobre slnko na ramená, a zase sa posadila na breh jazierka. “Ach joj,” vzdychol som a postavil sa k drobnej prechádzke. Zišiel som nebadane o niečo nižšie po prúde potoka, preskočil na druhý breh a pokračoval po opačnom okraji kotlinky. Barbora sa obzrela po mieste, kde som sedel, a začla pozorne skúmala okolie – asi čakala nejakú čertovinu. Vstala a sledovala, kde sa čo hýbe. Ale keď si ma všimla, ako sa nenútene prechádzam po okraji lesa na opačnej strane v podstate priamo pred ňou, pohodovo si zase sadla.
Pre drobnú predstavu uvediem, že celá diera, v ktorej sme sa usalašili, mohla mať veľkosť futbalového ihriska. Vlastné lúčky, ktoré oddeľovali les od okrajov jazierka, mali šírku asi dvadsať metrov – náš breh bol zavše o čosi širší. Jazierko sa trochu podobalo na trojuholník, z jedného rohu vytekal potok ďalej do mne neznámeho lesa. Od tohto rohu bolo jazierko k vodopádu dlhé asi štyridsať metrov, šírka tesne pod vodopádom bola čosi okolo tridsiatich metrov a potom sa už len zmenšovala.
Okrem zvukov prírody som nepočul nič. Veď tu aj tá príroda bola pekne hlučná. Vodopád síce nebol moc vysoký – asi päť metrov – ale riečka tu tiekla pomerne prudko, preto aj celkom pekne hučal. Fakt je ten, že nič iné som nepočul. Samozrejme by som počul, keby na mňa Barbora zakričala, alebo by sa lesom rútil tank, ale nič podobného sa teraz nedialo. Vystúpal som na skalku, ktorá sa týčila nad jazierkom a z ktorej sa do stojatej vody podo mnou lámal onen potok.
Vedel som, že tesne podo mnou mohlo mať jazierko asi okolo dvoch metrov. Nikdy sme s nikým z tejto skaly neskákali. Ani mi to pred dvomi rokmi nikdo z domácich neodporúčal. Aby som sa dostal za stenu vodopádu, zliezol som po skale o pár metrov nižšie – čo nebolo práve najjednoduchšie, hoci každý volnolezec by ináč nad touto skalkou mohol mávnuť rukou. Behom pár chvíľ, čo som “chytal vodu”, som bol solídne mokrý. Pohodlnejšou cestičkou som prešiel na náš breh. Barbora ku mne spočiatku zdanlivo nezainteresovane zdvihla oči, ale jej úsmev mi povedal, čo som chcel vedieť. Všetko je OK.
Vzhľadom k tomu, že voda bola podľa mojich prieskumov na prírodnú fajn teplá a vonku bolo rovnako tak príjemne, som sa aj ja skočil do stanu hodiť do plaviek. Na brehu som potom nechal pohodený svoj veľký uterák a vliezol do jazierka. Dva metre od brehu som bol po pás vo vode.
“Kosa?” spýtala sa Barbora, ktorá ma s úsmevom sledovala, lebo aj keď som naznačil, že voda bola relatívne teplá, som sa trochu triasol chladom.
“Teplejšie ako vonku isto nie je, ale vydržať sa to dá,” povedal som podľa pravdy. Hodil som sa do vody celý, čo spolu s pár tempami akéhosi plaveckého štýlu mi fakt pomohlo. “Myslím, že je nad dvadsať stupňov.”
“To je fajn, že si to myslíš,” zasmiala sa Barbora. To už mi ale voda pripadala fakt suprová. Navyše tu už asi pár dní nepršalo, a tak sa ani nezdala kalná. Zrejme všeobecne nebolo jednoduché túto vodu zakaliť, lebo dno tvorila hladká a klzká skala, čiže žiadne bahno.
“A čo ty?” spýtal som sa Barbory, ktorá sedela prekvapivo kľudne na to, ako vehementne som sa k nej hrnul. Neviem, či vedela, že ju zatiaľ nechcem ošpliechať, alebo jej trocha vody bola ukradnutá.
“Musela by som sa hodiť do plaviek,” odvetila kľudne, “navyše neviem, či sa mi do vody chce.”
“Asi nebudem chcieť, aby si to urobila pre mňa,” zasmial som sa akoby ľahostajne, ale irónia môjho hlasu zaštítila akúkoľvek pochybnosť o skutočnom význame veci. “By the way… plavky máš na sebe.” Poukázal som na zdanlivo jasnú skutočnosť. Barbora len pokrútila hlavou, akože nie. Na čo som ja pokrútil hlavou, akože asi nechápem.
“V týchto plavkách sa nekúpem,” vysvetlila lakonicky. Teraz som si uvedomil, že keď sme sa pár dní zdržali v meste, kde som kedysi býval (cestou do ktorého sme sa aj stretli), a v rámci najrôznejších “dolaďovacích” akcií sme si dali aj rendez-vous na kúpalisku, mala na sebe iné plavky (to som si pamätal až podozrivo dobre), nejaké klasické čierne jednokusové. Ale na druhú stranu to nič znamenať nemuselo.
“To mi vysvetli,” zažiadal som o podrobnejšie informácie.
“Na tom niet čo vysvetľovať,” rozhodila rukami, “rôzne sa v nich opaľujem, ale do vody v nich vôbec nechodím, lebo kedysi som zo skrine vytiahla len tento diel a za pána som nemohla nájsť ten vrchný. A tak to nosím len s tričkom.”
“Len tričko?” spýtal som sa so záludným úsmevom. Barbora sa pousmiala tiež a vyprchal z nej drobný náznak nervozity, ktorý sa akumuloval počas jej posledných slov.
“Len tričko!” prikývla s tajuplným úsmevom a provokačne pokývala hlavou zo strany na stranu.
“Whow!” zatiahol som svoje obľúbené anglické citoslovce, mlsne sa olízol a zacvičil podozrivo prstami. Barbora rádobyprekvapene posunula hlavu vzad a odmietavo ňou pokrútila, čo ale nelogicky sprevádzala zvodným úsmevom.
“A je iný dôvod, ktorý by ti bránil ísť do vody?” nevzdával som sa. Barbora opäť pokývala hlavou zprava doľava (tentoraz ale s výrazom odzrkadľujúcim zamyslenie) a bezradne mykla plecami.
“Ťažko povedať,” povedala tíško, meter za mnou to už nemohlo byť rozumieť. Akokeby hovorila niečo na štýl: Ja viem svoje. Domyslel som si dôsledky jej vkročenia do vody… dlho ma nič podozrivého nemohlo napadnúť.
“Aha,” blyslo mi hlavou. Zamyslel som sa, či “optická priepustnosť” namočeného bieleho trička je tým najvážnejším dôvodom, ktorý Barbora myslí. Cez moju pochybnosť o správnosti vlastných myšlienkových postupov som vykúzlil na tvári nekontrolovaný úsmev, nie nepodobný tomu Barborinmu pred chvíľočkou. Ja viem svoje…, napadlo ma. Barbora sklonila hlavu a s neveriacim úsmevom ňou pokrútila nad mojou “nemožnosťou”.
“Tak ja teda idem,” rezignovane sa zosunula do vody. Začala si pospevovať nirvánovské Come As You Are, čím dokonale vystihla to, čo som mal chuť jej hodnú chvíľu povedať. Navyše rafinovane prehodila medzi sebou druhú a prvú osobu, takže s toho vzniklo: Idem, ako som, ako som bola, akú ma chceš… Super.
“Si veríš,” odfukol som reakciu na jej anglické slová, že či si je až tak istá. Na čo sa ona zastavila a s vyzývavou sebavedomosťou sa ma spýtala: “Nechceš ma?” Hmm, tak ďaleko by to nemuselo zájsť. A tak som hneď zafrázoval tú istú vec v pôvodnom podaní (Tak poď, ako si, ako si bola, akú ťa chcem…) a trochu od veci k tomu pridal aj “ča-ča-ča”, čomu sa musela zasmiať. Navyše som jej na uzmierenie podal ruku. Ktorú aj k mojej tichej radosti prijala.
“Kto bude prv pod vodopádom!” navrhla klasickú detskú súťažnú “skorohru”, ktorá sa mi v tej chvíli celkom pozdávala, aj keď som nevedel odhadnúť, ako dobre Barbora pláva. Poraziť som sa nechcel nechať.
“OK,” súhlasil som s pokrčením ramien, čo som ale nemyslel tak, že víťaz je jasný. Ale kraula som ovládal slušne. Barbora si všimla, že ju asi chcem nechať vyštartovať, a tak len “tikla” obočím a vrhla sa do vody. Ja som zbytočne nečakal, ani som si neprezrel kvalitu jej plávania, a mašíroval som za ňou. Navyše som hneď prvým odrazom zminimalizoval jej náskok. K vodopádu to mohlo byť zo dvadsať metrov. Svojej súperke som bez problémov unikol o pár metríkov, a preto som ešte pred vodopádom v pohode zastavil, lebo za daných okolností som vyhrať nemusel. Barbora si samozrejme môjho manévru všimla, kľudne zvolnila a rukou rozrazila stenu vody. “Som prvá,” riekla s hraným sebavedomým úsmevom.
“No jo,” uzavrel som lakonicky a pre seba som si doplnil tak, aby to počula aj Barbora, “ako vždy.”
Milo sa na mňa usmiala a zaplávala do úzkeho priestoru za clonou vodopádu, kde sa oprela o skalu. Super sen, napadlo ma. Sťažovať si rozhodne nemôžem. Nechal som sa slabučkým prúdom odniesť o pár metrov ďalej, poriadne som sa nadýchol a zaplával pod vodu. Klesol som až na dno, ktoré mohlo byť v hĺbke asi dvoch metrov, a po drobnom zápase s vírom pod vodopádom som zbadal Barborine nohy. Mňam. Vynoril som sa tesne vedľa nej. Aj keď ja som ju pod vodou sotva videl, lebo za vodopádom veľa svetla nebolo, ona ma už čakala. Nezdalo sa mi ani čudné, že sa tvárila pekne žiarivo. Konieckoncov mi svojím úsmevom zažiarila už neraz.
“Hello,” preniesla s výrazným prízvukom na druhej slabike. “Čo si mi chcel spraviť?”
“Čo by som ti mal chcieť spraviť?” spýtal som sa zvedavo. Prešiel som si dlaňami cez tvár, aby mi zliezla hlavne z čela voda a nezamáčala mi oči. Barbora sa tvárila, ako keby mala nejakú psychickú výhodu a mohla si dovoliť “robiť tlaky”. Asi ma vážne podozrievala zo zámeru niečo jej vyparatiť. Nečakala zrejme ale nič závažného, lebo jej úsmev bol jednoznačne príjemný.
“Barbora,” zamyslel som sa zrazu nahlas nad zvukom toho mena. “B-B-B.”
Barbora sa zarazila a nechápavo pokrútila hlavou: “O čo ide?”
Dostal som sa do príjemnej nálady, kedy mi skutočnosť – nemenej príjemná, samozrejme – pripadala akosi vzdialená. Zrazu som len premýšľal o úplne iných veciach. Zase mi hlavou preblysli otázky typu: Prečo práve ja mám to šťastie? a iné podobného razenia. Neveriac som pokrútil hlavou, vzápätí som ju nechal voľne zvesenú a pozeral skúmavo do vody. Do tých tridsiatich centimetrov, čo nás oddeľovali. Barbora hneď presne vedela, na čo myslím. Aj ona sa zasmiala, asi nad mojou neistotou. Alebo nad mojím pocitom šťastia? Neviem. Položila mi ruky na ramená, chvíľu sme pozerali do vody a potom – ako na povel – si súčasne pozreli do očí. Objala ma. Barbora… Chytil som ju okolo štíhleho pása. Asi to tak nie je, ale je fajn, že mne to tak pripadá – dokonalá v každom smere. Pobozkali sme sa.
“Čo máš s tou Barborou?” spýtala sa tak ticho, aby som to pod tým vodopádom vôbec počul.
“To len tak,” prehodil som, “pekné meno.”
“Kedysi som svoje meno neznášala,” usmiala sa na to Barbora. To som sám veľmi dobre poznal.
“Mne sa páči až priveľmi,” zamyslel som sa nad súvislosťami, ktoré k tomu dopomohli.
“Nejaké asociácie?” vyzvedala hneď pohotovo. Keď nahodila tento svoj zvedavý výraz, bola fakt neodolateľná.
“Áno,” pousmial som sa. “Kedysi na základke som poznal istú Barboru, mala také bohovské vlnité vlasy, o čosi tmavšie ako ty… Nikdy sme vlastne neboli kamaráti, ale ani sme proti sebe nič nemali. Známi v tom neutrálnom slova zmysle. Ale mne to bola raz sympatická baba.”
Barbora sa zamyslene pousmiala a zadívala kamsi do diaľok. V takýchto chvíľach som premýšľal, čo sa jej môže motať hlavou. Väčšinou si na nejakú takúto moju spomienku vybavila niečo z vlastnej minulosti. Je zvláštne, že ľudia nehovoria veľmi o tom, čo zažili dávnejšie. Na svete sa deje toľko nových vecí, že o minulosti aj tak nie je možné podať ucelenú správu.
Pre nás sa dalo nájsť množstvo tém, ktoré by nás isto zaujali, ale neboli zrejme relevantné, a tak sme sa o nich moc nezhovárali. Čo ja viem… rodina – ani neviem, či má súrodencov. O škole sa nebavíme, lebo každý isto pozná kopu historiek, ktoré ale nemajú pre našu situáciu význam. Pri spomienke na školu som sa vôbec musel dosť často pousmiať.
Odrazil som sa aj s Barborou od skaly a plávali sme doprostred jazierka. Chvíľu sme laškovali pod vodou, zistil som, že pod hladinou je trochu problém sa bozkávať, lebo technicky vzato – a ja som technik – v ústach vzniká podtlak a zas až tak tesné ono spojenie nie je – opäť čisto len z technického hľadiska. Napil som sa dosť.
Mimovoľne sme sa dostali do plytšej oblasti. Ledva som sa postavil, Barbora po mne skočila a nohami mi obopla pás, čo som si samozrejme nechal ľúbiť. Voda z nej cvrčala solídne, lebo sa jej nacucalo tričko, ktoré jej momentálne tesne priliehalo k telu a bolo vskutku celkom priesvitné. Čo som si tiež nechal ľúbiť.
“Aké mená sa ti ešte páčia?” vyzvedala na túto zvláštnu tému.
“Páčia sa mi veľmi mená začínajúce na K,” prezradil som na seba. “Napríklad Kamila, Klára, aj keď sú také zvukovo tvrdé, o čosi viac sa mi ľúbi Katarína a Karin, ale úplne zbožňujem meno Kristína. To je tiež asi meno, ktoré by som dal svojej dcére. A druhej by padla slávna Barbora. Ale páčia sa mi aj iné mená: Helena, Hana, Veronika.”
“Tiež za to môžu konkrétni ľudia?” spýtala sa na skoro samozrejmú vec.
“Áno, za podaktoré hej,” prikývol som, “fakt je ten, že Kláru žiadnu nepoznám, ale Kamilu už hej. Ale tam to nie je. Kataríny som poznal aspoň tri, väčšinou boli fajn, aj keď to nikdy nedopadlo stopercentne dobre. No a Kristína… okrem istej veľmi milej dievčiny, u ktorej som spravil toľko chýb, koľko asi len šlo… Najhoršie na tom je to, že ide o chyby v tom zmysle slova…, že dodnes ľutujem, čo som nespravil, a nie to, čo hej.” Po chvíli som mykol ramenom, sú to už dva roky. Ale trápi ma to. “Skúsenosť,” dodal som. Aspoň čosi z toho mám.
“Ja teda neviem, aké mená by sa mi páčili,” zamyslela sa Barbora.
“To máš fajn,” ukľudnil som ju. “Napríklad tá Kristína sa mi ale páči aj z iných dôvodov. Z kníh sa mi páčia mená… anglické teda… ktoré majú čo robiť s Chris. To jest Christabel, Christine, videl som ale aj úplne špičkovú verziu – Christiane. Taká kombinácia dievčenského a chlapčenského Kristiána.”
“Hmmm…,” pokývala hlavou. Pravačkou sa mi pevnejšie pridržala krku a zaklonila sa do vody, aby si vlasy nahodila dozadu, pre istotu si ich ešte voľnou rukou uhladila. Zasmiala sa a kriticky sa prezrela. “Ako vyzerám?”
“Famózne!” povedal som prvé slovo, ktoré ma napadlo ako vhodná odpoveď. Barbora povytiahla sebavedomejšie obočie. Po chvíľke sa ale len placho usmiala; tieto jej polohy som moc nechápal, lebo som Barboru nepovažoval za dva razy plachú dievčinu. Síce som si ju dokázal predstaviť ako tiché dievča, ale ja som ju takto nevidel moc často. Ak vôbec. Tuhšie ma objala okolo krku a položila mi hlavu na rameno. Impulzívne som ju aj ja silnejšie pritisol k sebe a samovoľne mnou prebehla vlna príjemného vzrušenia. Ktorú som ale hneď ovládol. Bolo krásne vnímať teplo jej tela (aj keď bola úplne celá mokrá, konieckoncov rovnako ako ja). Prešiel som jej perami po vlasoch a zhlboka sa nadýchol tejto chvíle.
Never mind. Not the box is important – here is the beauty glowing with its blue:
Another nice change against Diamondback is those seamless buttons. They not only look better but there are also less crevices where dirt/sweat goes into.
