Virgo’s Naive Stories

Dostávame sa už naozaj blízko koncu našej Cesty. Po tejto poslednej noci nasledujú posledné dve časti a najnovšia edícia môjho naivného slaďáku bude za nami.

Chris De Burgh: Sight And Touch

19/8
“Závrať sa v skutočnosti volá Zvláštní znamení,” plácol som do tmy len tak mimochodom. Neviem, prečo ma to napadlo až teraz. Ale bola to pravda. Posledná noc. Stále som sa usmieval. Vedel som, že ma to do zajtra prejde, ale ešte dnes… Dnes som chcel utešovať moju lásku, ktorú behom pár hodín stratím. A možno sa situácia obráti a Barbora bude utešovať mňa. Čo by mi vôbec nevadilo.
“A teraz trocha staršej klasiky,” nahodil som neviazaný tón nejakého konferenciéra. Chytil som Barboru za ruku, v ktorej držala baterku, a namieril ju na spevník vedľa. Zasmiala sa mojej manipulácii, naše pohľady sa na chvíľu stretli v tme nad kuželom svetla, ktoré sa odleskovalo v jej očiach. Po chvíli však opäť pohasla. A takto pohasína už aspoň hodinu.
Only You… odspieval som jedno z mojich zamilovaných blues a odložil gitaru. Sadol som si oproti Barbore a nohami jej obopol pás. Položila mi ruky okolo krku a hlavu dala na rameno. Zaboril som svoju tvár do jej vlasov a zašepkal jej do uška: “Neboj sa, všetko bude v poriadku.”
“Ja viem,” odvetila pokojným hlasom. Len trochu rezignovaným. “Prečo si mi doteraz nezahral žiadne z týchto krásnych blues?”
“Nikdy si nebola natoľko smutná,” odvetil som. Nikdy na to nebola nálada. Nikdy som nechcel, aby si bola smutná… aj keď ti to sluší. Človek je krásne náladový. Nie každá nálada je krásna, ale náladovosť je nádherná. Opäť – nádhera kontrastov.
“Sľubujem, že zajtra budem žiariť,” usmiala sa Barbora zrazu až prekvapujúco uvoľnene. A to som jej mohol kľudne veriť.
Ako rád by som videl jej plachú stránku. Ale má pravdu, to sa nedá nijako hrať. Konieckoncov jej smútok má k plachosti tak blízko… Mám v náručí to najkrajšie dievča. Milované dievča v náručí je vždy tým najkrajším.
“Mám ešte hrať?” spýtal som sa. Akosi napriek týmto slovám som ju tuhšie stisol. Barbora ale asi vytušila, že hlavne dnes je mi pohodlnejšie vyjadrovať sa piesňami.
“Mhm…,” súhlasila. Pustili sme sa. Zaujalo ma, že sa aspoň tvárila dosť optimisticky. Siahol som teda po gitare a obrátil stranu v zošite na ďalšie blues. Oproti predchádzajúcej hodine, kedy som hral najmä české veci, som sa rozhodol prespievať zase pár anglických piesní. Since I’ve Been Loving You… originál od Led Zeppelin. Srdce trhajúca vec. A pohodovka Crying In the Rain od Everly Brothers, ale v pomalej verzii, ako to od nich prebrali A-HA.
Teraz by som sa veľmi rád dozvedel, na čo môj sen myslí. Keď ju za normálnych okolností chytí kdejaká vec, tak tieto náladovky jej museli rozvíriť hladinu myšlienok viac než dosť. Hlavu mala zaborenú do lakťa, ktorým si pridržiavala kolená. Do tváre som jej preto nevidel. Vedel som ale, že neplače. Síce na to bola dosť smutná, ale popri tom bola až moc napätá. A dnes sa ešte asi premáhala. Ako aj ja.
“Môžem aj veselé?” zaujímal som sa. Pozrel som sa na Barboru, tá zdvihla hlavu a so svojim obľúbeným pohupovaním hlavy zauvažovala… “Hej!” zasmiala sa nakoniec. Ale ťaživosť situácie jej zase vyhnala úsmev z tváre tak rýchlo, ako rýchlo sa objavil.
“A budeš spievať so mnou?” položil som ďalšiu otázku, na ktorej kladnej odpovedi mi veľmi záležalo. Pozrela sa mi do očí svojím suprovým skúmavým pohľadom. “Nemusíš, ak nechceš,” upozornil som ju s úsmevom na samozrejmú vec.
“A ak chcem… môžem?” na tvári jej zaihral náznak šibalstva, ktoré som na nej doslova zbožňoval.
“Ak chceš, tak musíš,” prikývol som. Stále sa mi dívala do očí, v tvári už opäť neutrálna. Len oči jej ešte žiarili, aj keď mi tie ohníčky prišli trochu smutné.
A tak som našiel v spevníku nejakú odpichovejšiu pasáž. The Price Of Love bolo presne to, čo mohlo rozprúdiť náladu. Hneď som nadviazal ďalšou vecou z obdobia, kedy rock’n'roll vymetal svetové rebríčky… Love Is Strange. Barbora pochytila môj signál, a tak sme vec zaspievali s pasážou, kedy ona volá mňa domov, podobne ako Jeniffer Gray vo filme Hriešny tanec Patricka Swayzeho. Fakt je ten, že bola zase v pohode. A tak som hitmi od Everly Brothers pokračoval dnes už štvrtým číslom Bye Bye Love.
“Tak to bolo dosť aktuálne,” pousmiala sa Barbora, sotva zdvihla oči od spevníku, z ktorého čítala pre ňu hore nohami orientované texty, ak si práve na čosi nevedela spomenúť.
Nasledovalo Kick Love Into Motion od Def Leppard a Oldfieldove To France, Moonlight Shadow a Family Man, pri ktorých Barbora úplne perfektne spievala druhý hlas, aby sa odlíšila od mojej melodickej linky. Veľmi zaujímavé pre mňa bolo, keď so mnou spievala druhý refrén v Perfect Strangers od Deep Purple. Pieseň sama nepoznala, ale opakované pasáže už na ďalší raz spievala so mnou. A občas mi robila “echo”, hoc’ len nejakým popevkom. Počuť pôvodne hardrockovú pieseň s jej altom bolo niečo jedinečné. Čo samozrejme asi nevedela.
“Kde vlastne berieš takéto pesničky?” spýtala sa po tejto sérii. Lampášom mi určite naschvál zasvietila do tváre. Nastavil som svetlu predlaktie, a keď ho nedala preč, chňapol som jej po ruke. Lenže ona pohyb vystihla a uhla.
“U týchto rockových vecí väčšinou texty zháňam, kde to len ide,” pokrčil som plecom. “U kamarátov, po obaloch platní… a akordy potom väčšinou vymýšľam, aby to znelo podobne. Proste ich odpočúvam.”
“Fakt je ten, že tu sa gitara nenájde tak často ako v Čechách…,” zauvažovala Barbora. “Teraz už viem, že by som takéto večery milovala.” Na chvíľu sa odmlčala. “Aj tak si myslím, že si dobrý v tom, koľko máš anglických vecí. Pokiaľ viem, tak sa takéto veci hrajú málokedy.”
“To je fakt, ale má to svoje dôvody,” podotkol som. “Keď už sa raz večer zíde pár ľudí, tak často si chcú zaspievať skoro všetci. A niečo, čomu všetci rozumejú.”
“A potom sa mi ráta, ako to všetko vyzerá komorne,” poznamenala ďalej Barbora, akokeby moje vysvetlenie ignorovala. Pousmiali sme sa na seba, lebo v tomto smere som jej dal za pravdu. Máloktorú pieseň som bol schopný podať rockovo na španielke. Preto každá pieseň tak trochu “sfolkovela”.
“A teraz Eagles!” uviedol som ďalšie piesne a začal hrať Take It To the Limit, potom som nabehol na Take It Easy a na koniec tejto série zaradil One Of These Nights. Tá sa Barbore ľúbila najviac. Pomaly sa chýlilo k polnoci. Rhinestone Cowboy od Larryho Weissa (v originále s úchvatným sláčikovým aranžmánom) pokračoval v americkom country-rock štýle. A potom som si zobral spevník mojich najobľúbenejších anglických piesní a od Fleetwood Mac zahral Chains, Don’t Stop a Gold Dust Woman z ich dokonalého albumu Rumors.
Barbora si na kus papiera poznamenávala tituly piesní, interpretov, aj albumy, ktoré som si vybavil k daným piesniam.
“Veľmi si ma potešil prvou anglickou sériou,” pokývala hlavou, “Roxette, potom tá verzia Baker’s Street alebo Floydi; ale poviem ti, teraz si mi zahral tak špičkové veci… nechcem porovnávať… radšej.”
“Keď sme u toho porovnávania, Pink Floyd majú svoje Dark Side… na štvrtom mieste všetkých najpredávanejších platní. Rumors sú na treťom,” usmial som sa.
“Kto je prvý?” zaujímala sa.
“Mišo Jackson,” mykol som plecom, “suverénne. So svojím Thrillerom.”
Barbora významne povytiahla obočie, ale nič nenamietala. Sledoval som, ako svižne zaznamenáva každú pre ňu relevantnú informáciu. Zrazu sa mi rozbehol prúd myšlienok o všetkom možnom. Behom sekundy ma napadlo množstvo vecí, ktoré si navyše často kontrovali. Pri pohľade na jej ruku ma napadlo, ake je telo vlastne dokonalé, keď sa môže ruka tak fantasticky jemne pohybovať. Keď srdce pulzuje desiatky rokov. Aký je dokonalý život, ktorý telo ako nástroj využíva.
Na druhú stranu sa mi vnútili neustále opakované otázky na tému, prečo sa život v podaní inteligentného (a čo viac – premýšľajúceho) tvora tak často obracia proti sebe.
“Čo mi ešte zahráš?” spýtala sa ma Barbora po chvíli ticha. Uprela na mňa svoj pohľad. A tak som nalistoval veci, ktoré sa k tejto chvíli veľmi hodili.
“Nikdy som nehrával De Burgha v originále,” poznamenal som a súčasne tým aj uviedol ďalšiu – a rozhodol som sa, že na dnes poslednú – sériu. Mal som veľmi rád De Burghov konzervatívny prístup k pop-rockovej hudbe. Jeho náladovky podľa mňa nemali konkurenciu. Nezohnal som nikdy jeho superhit Lady In Red a ani som ho nezháňal, lebo som si bohato vystačil s jeho platňou Man On the Line. A tak som z nej začal hrať… najprv odpichovejšie Emotions (musel som sa pousmiať, keď sa aj Barbora pousmiala, ako sa nám podozrivo stretli pohľady pri slovách Give me in the midnight hour), titulnú Man On the Line a Don’t Pay the Ferryman, ktorej melódiu som občas hrával k svojmu Obchodníkovi.
“A teraz pár melancholických…” A začal som Sight And Touch. Barbora mi robila “backing vocal” v refréne práve slovami titulu piesne. Popri piesni sa preplížila za mňa a hrejivo sa ku mne pritúlila, pričom ruky mi dala okolo pása tak, aby mi nevadila pri hraní.
“Sometimes the man in me…,” začal som s ďalšou prekrásnou náladovkou – Much More Than This. V hlave sa mi linuli tóny originálneho podania… bublavá melodická linka, nenásilný a nevtieravý synťák. Aj keď mi to trochu chýbalo, mala jeho pieseň obrovské čaro aj v čisto akustickej verzii.
Ďalšia vec, ktorej názov mi zostal tajomstvom a celý text som opočúval (našťastie je De Burgh krásne zrozumiteľný), opäť poposunula hranicu paradoxne krásne smutnej nálady. Aj keď som nikdy nemohol zaručiť, že moje slová sú stopercentne správne. Už nehovorme a poďme spať, nech dážď padá do okien… Krásny vnútorný monológ. Klasická dilema medzi hlavou a srdcom… Krásne rozpory jedinej osoby. Je čas nechať ju ísť. Nechcem, aby odišla. Je čas… Kam až môže láska zájsť? Kam až má… musí? Som nakoniec rád, že sa na to vôbec môžem pýtať.
A na záver som si nechal svoju lahôdku – Transmission Ends. Nič tak krásne neukončí album ako takáto pieseň. Sediac tu dnes v noci so svojou láskou… a nálada už bola tu. A navyše sa domnievam, že De Burgh je u piesní o láske ďalej od fráz ako napríklad Phil Collins, aj keď ten je, povedal by som, vo vyššej lige od De Burgha. Keď ležíš vedľa mňa, jemná a tichá, zavše počúvam rytmus tvojho srdca… Takto to bude vždy, dokiaľ sa neodohrá posledné dejstvo… až do dňa, kedy sa prenos skončí.
A potom ten emotívny príboj tesne pred koncom pesničky…
Miláčik, vždy ťa budem milovať, do posledného dňa, do poslednej hodiny. Vždy budem s tebou, áno, navždy budem s tebou. Láska, vždy budem s tebou…

Michael Jackson: Give In To Me

18/8
Prítmie. Hlasná hudba. Veľká sála. Veľa ľudí. Svetlá krájali dym zo suchého ľadu, ktorý voňal po kivi. Na “dýzy” chodím síce len niečo málo cez pol roka, ale tanec ma veľmi baví, konieckoncov doma trsám úplne bežne. Viem sa pri tanci dostatočne uvoľniť, navyše som mierne ovplyvnený latinsko-americkou rytmikou, a tak som tancoval aj tak trochu originálne.
Barbora na diskotéky moc nechodí, ale svoj pohyb ovládať vedela. Spočiatku síce hádzala len klasický krok-sem-krok-tam, no a tak po pár piesňach hodila štrajk a išli sme si sadnúť. Aj tak tam práve zahrali čosi, čo nemusím (Scooter, asi jeho Hypera).
“Nemám nič proti tebe,” zasmiala sa a odhodila si rozhádzané vlasy na chrbát, “ale nehovor mi, že tancuješ len pár mesiacov.”
“Šesť,” upozornil som ju. “Navyše som nehovoril, že tancujem iba toľko, ale tak dlho chodím na dýzy.”
“Tentoraz som ťa trochu podcenila,” prikývla. “Ale pripadám si celkom blbo, stačí porovnať…”
“Ja som tiež začínal krok do strany a prísun… ale tu ide len o to, aby si sa uvoľnila,” rozhodil som rezignovane rukami. “Hlavne psychicky. Hýbeš sa fajn, akurát to viacej rozbal. Veď ja tu tiež zo seba robím šaša. Spolieham sa na to, že sa ľudia nedívajú moc kriticky.”
“Tie tri baby vedľa sa teda rozhodne nedívali kriticky,” zapichla mi pohľad do očí.
“Ale všimol som si, že ich to prešlo, keď zistili, že sa venujem svojej milovanej,” pritiahol som si Barboru bližšie a hravo ju pobozkal.
“OK,” Barbora mi pusu vrátila, “takže čo teraz?”
“Počkáme si na nejakú odpichovku, alebo na lepší komerčák…,” usmial som sa, “a zase nabehneme.”
Čo sa stalo, keď som počul predohru Cotton Eye Joe od Rednexu. A je nutné povedať, že Barbora sa minútu od minúty zlepšovala. Veľmi si obľúbila krok-sun-krok, ktorý začala bežne využívať na tanečné kreácie roztiahnuté do priestoru. Na rýchle veci sme sa vôbec po parkete veľmi radi presúvali a nikde sa na jednom mieste moc nezdržali. Spontánne sme sa zohrali, myslím, že sme fakt vyzerali ako dvojica, ktorá spolu prebrázdila nejednu diskotéku. Ale rýchle veci nebolo to, na čo som sa najviac tešil – aj keď som sa na ne najviac vyblbol, v čom sa Barbora tiež nenechala zahanbiť. Okolo jedenástej hodiny nastalo prvé spomalenie v sérii s krásnymi piesňami Amerika (česká Lucie), Back For Good (Take That), Stay Another Day (East 17) a milo ma prekvapila Jacksonova Give In To Me.
“Whow!” zaradoval som sa, keď som počul tichý nástup Lucie. Barbora nevedela, o čo ide, ale čakajúc na začiatok ďalšej piesne sa zastavila, na čo som sa k nej plavným pohybom priblížil a objal ju okolo pása. To už jej došlo, čo bude nasledovať.
“Hmm…,” usmiala sa. “Tuším sa teraz pekne zamotáme.” V čo som samozrejme dúfal aj ja. Nandej mi do hlavy tvý brouky… “zabroukal” som jej do ucha. Položila mi ruky okolo krku, ako som to mal rád – oproti rukám na ramenách, ktorými si navyše dievča drží chalana tak trošku od tela.
“Ako ty vlastne nadväzuješ kontakt na diskoške?” spýtala sa ma hneď z kraja tanca.
“Tak to mám v živej pamäti, lebo moja nesmelosť mi dovolila osloviť prvé dievča na diskotéke asi pred tromi mesiacmi,” pri spomienke na to som sa musel pousmiať. “Bolo to v ***, taká tmavá dýza, podobne ako tu. Ale tam to bolo ešte viac ponuré. Bola to blondýna, o rok staršia, mala na sebe bodkované šaty… správny letný strih. A moc som si s ňou nepokecal, lebo som ešte nemal tú odvahu, ale musím povedať, že bola fajn. Veľmi milá.”
“Máš nejaké štandardné situácie?” zaujímala sa.
“Môžme si na to zahrať,” navrhol som. “Aspoň sa zoznámime dva razy… Čo ty na to?”
“Beriem,” prikývla a nahodila opäť svoj šibalský úsmev.
“Takže – oslovil som ťa… úspešne (asi)… chvíľu sa motáme na tento slaďák. A ide sa na hru. Klapka!” počkal som chvíľu, aby som si navodil atmosféru. “Ako sa voláš?”
“Barbora… a ty?” odvetila. Protiotázka mi padla dobre, lebo inak mi to pripadá, ako keby som jej svoje meno vnucoval.
Po odpovedi som nechal pauzu na jej strávenie. A keď sme u toho, musím spomenúť, že prvá (a často ako na potvoru jediná) vec, ktorú z rozhovoru zabudnem, je práve meno. A pritom si často poviem, ako lahodne znie… “Koľko ti je?” Tejto otázke som sa nevyhýbal, lebo si myslím, že mladá “násťročná” dáma to nebude považovať za netaktnosť, navyše ma to zaujímalo, aby som vedel, ako pokračovať ďalej v rečnení, respektíve… v tejto fáze skôr v pýtaní sa na ďalšie fakty.
“Šestnásť,” odpovedala, ale otázku nevrátila.
“Nehovor…,” pousmial som sa tak, aby sa to ani horšej dievčiny, než akou bola Barbora, nedotklo. “Nápodobne,” oboznámil som ju so svojím vekom, aby nebola v nevýhode. A po malej pauze pokračoval v otázkach: “Kde vlastne bývaš?”
Po jej ďalšej odpovedi (pravdivej) som pokrútil hlavou. “Nemáš to tak trochu z ruky? To je dobrých sto päťdesiat kilákov na východ.”
“Som tu na prázdninách,” oznámila, vlastne tiež podľa pravdy. Pozerali sme si zavše do očí, musím priznať, že nedala nijak najavo, že by ma poznala, bola tiež naladená na tú správnu zoznamovaciu náladu. Ale správala sa milo. Vlastne obdobne, ako keď som ju kontaktoval v autobuse. Bože, ako to je dávno…
Po chvíli tíška (teda… pominul som rámus, čo nám valili do hláv repráky) ma prekvapila otázkou na moje bydlisko. Pousmial som sa, lebo táto odpoveď mi zatiaľ vždy dávala veľa priestoru na nasledujúci prejav. “Oficiálne na Slovensku, ale prechodne (a vlastne dúfam, že aj naveky) som v Čechách.”
“Nehovor,” zasmiala sa ona napodobniac môj tón, akým túto vetu väčšinou púšťam do éteru. “Čo v Čechách?”
“Vlastne emigrant,” pozreli sme si z oka do oka – doslova, keďže sme pri tancovaní nemali hlavy proti sebe. “Čakám na občianstvo.”
“Aha… a aké to je?” zaujímala sa zainteresovane Barbora.
“Problematické,” priznal som. “Čo teda väčšinou odnášajú naši, mne to ani tak nevadí. Ale ešte tri a pol roka… a je to v suchu. Na druhú stranu docela pútam pozornosť, veľa Slováčiskov tam predsa len nie je.” A s úškrnom som dodal: “Teda zatiaľ.”
“Aha…,” prikývla. Evidentne som bol na rade. A tak som nahodil ďalšiu “anketnú” otázku.
“Do akej školy vlastne chodíš?” zaujímal som sa teda okázalo.
“Gymnázium,” povzdychla si, ako keby sa jej to nepáčilo. “Ešte neviem, čo ďalej, ale asi to bude nutné – myslím tým niekam ísť.”
“Ja tiež ešte neviem, kam pôjdem,” zamyslel som sa. “Robím elektrotechniku, počítače. Na informatiku by to asi nebol problém, a aj by ma to bavilo, ale chcel by som mať výšku humanitného zamerania. Nejaký organizačný odbor, ergonómia, psychológia a psychika ľudskej práce… neviem. Ale čosi také by ma asi bavilo.”
“To je razantný krok stranou,” zamyslela sa Barbora. A opäť mi nechala slovo. A to už nabiehali otázky, od ktorých sa odvíjal ďalší rozhovor.
“Čo ťa najviac baví?” spýtal som sa. “Teda okrem školy…”
“Čo ma baví?” moju ironickú poznámku nechala stranou. “Karate.” Pozreli sme si do očí. Ja som hral prekvapenie, ona sa pousmiala. “Nemám moc rada boj…”
“Nechápem,” žiadal som si vysvetlenie toho kontrastu.
“Začala som z nudy, teraz už moc necvičím,” zamyslela sa. “Teda už len sama. Na fyzičku. Pre krásu. Páči sa mi kultivovaný pohyb.”
“Mňam,” nahodil som jednu zo svojich súhlasných tvárí, na ktoré Barbora (ako neznáma osoba) zareagovala “poplašene”. Musel som všetko uviesť na pravú mieru: “Aj ja mám rád kultivovaný pohyb, len trochu iný. Zbožňujem tanec. A hudbu vôbec.”
“To som si všimla,” zasmiala sa.
“Myslíš vážne?” podivil som sa.
“Vážne,” prikývla. “Ťažko bolo možné, aby som si ťa nevšimla.”
“Díky!” vyfúkol som. Poteší. Na chvíľu zavládlo ticho, pre zmenu som chcel ja počkať, kým ho nepreruší ona.
“Keď sme u toho,” začala ďalšiu výmenu, ako som predpokladal, “čo ty robíš tu? Povedala by som, že to máš ešte viac z ruky ako ja.”
“Ja som tu tiež na prázdninách,” vysvetlil som. “Síce len na krátku dobu. Prechádzam tadiaľto s priateľkou.”
“To mi hovor…,” začudovala sa Barbora. “A to môžeš takto tancovať s nejakou inou?”
Na to sme sa obaja zasmiali, tentoraz ako skutočný ja a skutočná Barbora. Čo mám na to povedať? Ale nechcelo sa mi prerušiť hru, aj keď Barbora mi šepla z blízka do ucha svoje “sorry”. Pričom sa na tú chvíľu mimo hru ku mne priblížila až moc.
“Ona je veľmi tolerantná,” oboznámil som ju provokačne. Na čo sa len pousmiala. Položil som jej hlavu na rameno a na pár minút som sa oddal vychutnávaniu danej chvíle.
“To si už skončil s hrou?” spýtala sa Barbora. Tuhšie ma objala okolo krku.
“Asi áno,” prikývol som.
“A prečo?” zasmiala sa. Pozreli sme sa po sebe.
“Nemohol by som sa k tebe pritúliť,” odpovedal som. Barbora si s úsmevom odhodila vlasy za chrbát a sklopila pohľad, zrazu tak fantasticky nevinný… teda aspoň tak vyzeral. Hérečka. A lebo som si to teraz dovoliť mohol, tak som si ju privinul k sebe tak blízko, ako sa len poddala. A Barbora sa mi moc nebránila…