Virgo’s Naive Stories

Eagles: One Of These Nights

15/8
Mali sme naplánovanú cestu na ďalších päť dní dopredu. Na vôbec posledné dni, ktoré spolu strávime. Lebo potom sa rozlúčime. Tak sme sa rozhodli na dnešnej “valnej hromade”, ktorá sa odbavila pri obede. Boli sme štvrtým dňom v skalách. Pieskovcové skaly sú mi veľmi sympatické. Fakt je ten, že najradšej mám travertín, je to na šplhanie moja najobľúbenejšia hornina, oproti pieskovcu je viac pórovitá. Prvé dva dni sme táborili na západnom konci tohto “raja”, včera sme sa posunuli o dvadsať kilometrov na východ. Ako vidno, posledný týždeň sa niesol v znamení pohody, menej pochodov, viac táborenia.
Zato počasie doslova šalelo. Teraz bolo síce jasno, ale len pred polhodinkou solídne spŕchlo, včera fúkal vietor, že nám skoro odnieslo stan… sranda veliká. Aspoňže bolo teplo. Sedeli sme na akomsi šikmom obelisku, Barbora “na vláčika” za mnou, ja som sa rýpal v nejakom na skalu prirastenom machu svojou palicou z dubového dreva, ktorú som si obstaral na naše šermiarske súboje. Praktikujeme ich druhý deň a je to fakt zábava, často mi to Barbora aj pekne natrie, ale to nie je tak dôležité, najlepšie na celej veci je, že sa poriadne pováľame po zemi. Ani neviem, kedy nás napadlo hrať sa na ninjov, ale celkom mi sadla zábava na úrovni desaťročného deca.
“Kam teraz?” opýtal som sa a rukou sa zahnal nad údolíčkom pred nami. Za malým potôčikom sa rysovala ďalšia skupina skál. Takéto “vodné toky” dávajú pieskovcovým skalám tú správnu vizáž a aj sa v ich blízkosti dobrodružnejšie kráča, človek často nechtiac zapadne do terénu. Oproti okoliu nášho prvého táboriska bolo tu všetko viac divoké. Skaly a obelisky predtým holé sa teraz miešali so stromami, často úplne zapadávali v lese.
“Pôjdeme vľavo,” naznačil som smer ďalšieho pochodu – teda skôr “polezu”. Obaja sme mali topánky, ktoré neboli uspôsobené tomuto terénu, a tak sme z nich už niekoľko ráz museli večer vyklepávať ihličie. Včera sme urobili drobný prieskum okolia, na tejto strane sme dospeli práve k tomuto šikmému balvanu, na ktorom teraz sedíme. Skaly vľavo sa mi viac páčili… od pohľadu.
“OK,” kývla Barbora. “So let’s go.” S malým unaveným povzdychnutím sa zdvihla na nohy a podala mi ruku, aby som vstával už aj ja.
“Nepodnikli by sme čosi, čo sa nekryje s filozofiou našej cesty?” zamyslela sa akoby len tak mimochodom, pričom sa pozerala kamsi do diaľok. Hneď sa mi ale podívala priamo do očí. Že by chuť zmeniť zvláštny stereotyp? Šanca poznať sa v iných a vlastne úplne obyčajných situáciach?
“Kľudne,” prikývol som, “len neviem, čo konkrétne máš na mysli.”
“Večeru na úrovni? Disko?” pokrčila ramenami. To druhé bola pre mňa nahrávka na smeč, ale rozhodol som sa najprv zareagovať na prvý návrh.
“Večera by mohla byť zaujímavá,” pousmial som sa úprimne. “Overil by som si svoje schopnosti na mieste gentlemana… len zohnať slušné oblečenie. Pokiaľ to teda má byť fakt na úrovni. Inak by to bolo fajn, ešte som na večeru s takou kočkou nešiel.”
“A diskotéka?” zaujímala sa.
“Ha, há…,” hodil som s úsmevom nejakú tanečnú figúru. “To by mi sadlo. Lebo tancom, aj keď si to ty nemohla zistiť, doslova žijem.”
“Whow!” rozosmiala sa aj Barbora, “sa nám nejak prejavuješ.”
A tak sme nakoniec zvolili diskotéku. Konieckoncov to bude asi akcia, ktorá má k našej doterajšej spoločnej skúsenosti najďalej. Tá večera by síce bola úletovejšia, paradoxne práve tým, že je to maximálne normálna akcia, dosť spoločenská…, ale neboli na to prostriedky. Keby to záležalo len na mne, aj tak by som si vybral oboje.
Neskôr toho istého dňa okolo desiatej hodiny večer, kedy už bola všade – a hlavne v stane – tma, sme ležali obaja v Barborinom spacáku (lebo je väčší než ten môj). Boli sme síce fajn naladení, ale aj poriadne unavení. Práve som si obzeral špinu dokonale pozaliezanú za nehtami, keď Barbora do ticha, ako to má vo zvyku, nakúsla ďalší rozhovor, ktorý mohol mať istý kľúčový význam pre našu cestu.
“Vieš, ako sme sa bavili o tom, že sú chvíle, kedy by som ti dovolila všetko?” spýtala sa. Myslel som si, že pôjde len o náš typicky teoretický rozhovor. Lenže tentoraz som sa sekol, pretože ďalšie slová sa týkali výhradne nás.
“Občas to iskrí,” usmial som sa, hoci sa mi zdalo, že Barbora bola akosi vážna. Mal som chuť zachovať uvoľnenú atmosféru.
“Každá ženská dokáže byť potvora,” zamyslela sa nahlas; konštatovaním mi nutne pripomenula náš rozhovor na túto tému, na základe ktorého sme usúdili, že medzi ženou a mužom nie je radikálny rozdiel v miere ich “potvoráctva”, ale len v jeho spôsobe.
“To je dobrý začiatok,” potvrdil som jej jej názor s prídavkom ironického tónu.
“Ale ver mi, že teraz nechcem byť potvorou,” ubezpečila ma, ešte som stále presne nevedel, ako to myslí, “ani si nemyslím, že by si bol málo iniciatívny…”
“Moment, moment,” zastavil som ju. “Nebudeme sa baviť o tom, že iniciatívu tu máš väčšinou ty. Ale akosi mi uniká, o čo tu ide. Mimochodom, toho, že by som ťa považoval za potvoru, sa báť nemusíš.”
“Vravíš – občas to iskrí,” usmiala sa. Ležala tam tesne vedľa mňa na boku, oči jej žiarili tichým úsmevom, vlasy si prehodila za seba, lebo sa jej moc motali do tváre… často si ich vyberala spomedzi pier. “Tak teda… neviem, či nezájdem ďaleko, ale dnes večer som celá tvoja; čo budeš chcieť, to spravím.” Pri týchto slovách sa usmievať prestala, aby potvrdila, že nechce byť potvorou.
“No,” vyfúkol som, lebo toto mi trošku vyrazilo dych. Keď sa to vezme z tej najhoršej stránky, môžu z toho byť pomerne ďalekosiahle dôsledky. To bola prvá vec, ktorá ma s trochou irónie napadla. Hneď mi ale prišla na rozum iná vec, tentoraz maximálne príjemná. Vedel by som toho využiť, vedel by som si to užiť. S Barborou… to bol môj sen. “To si ma púšťaš pekne blízko.”
“To hej,” pousmiala sa Barbora. “Vlastne som mala tie poznámky o nejakom nepúšťaní ani tak nie kvôli tebe, ale preto, lebo sa onedlho rozídeme; navyše… keď som to povedala, chodili sme spolu pár hodín, teraz to je o čosi viac. Obaja vieme, že vlastne navonok sa toho zmenilo málo, lebo som mala to šťastie a padla som na srdečného chalana, ktorý sa ku mne choval milo, a občasný príjemný dotyk, ako ty rád hovoríš kontakt, ma vždy len potešil. Ale posun v myšlienkach som zaznamenala.”
“Díky za toho srdečného kolíka,” zazubil som sa, fakt ma to totiž veľmi potešilo. “Neviem, či by som si dovolil za ten posledný týždeň toľko, keby sme to spolu oficiálne nepiekli.”
“Ty oficiálne,” zasmiala sa, “veď onedlho nám vyhasne.” Prvý raz spravila narážku na koniec nášho veľkolepého projektu tak, aby ostala stále vysmiata.
“Čo si od dnešnej noci sľubuješ?” mámil som z nej predpovede.
“Ja?” tajomne po mne žmurkla. “Ja budem s napätím očakávať, kedy si ma dáš k večeri a ako dlho ti potrvá, než sa rozhýbeš.”
“K večeri, vravíš…,” chytil som ju za rameno, zvalil od seba na chrbát a vrhol sa na ňu. Pobozkali sme sa. “Whow!” šepol som jej do ucha, než som ju doň jemne kúsol. Čo teda nemala rada (ako snáď jedinú vec, čo mi kedy dala najavo), ale tentoraz to prešla bez povšimnutia… a či skôr zareagovala na to tiež nejakým výpadom.
“No rozhýbal si sa rýchlo,” uznala a rukou mi prešla cez vlasy. Hneď som jej po nej nevďačne chňapol a aj som ju úspešne pohrýzol. (“Jaguár jeden… to si môžeš odpustiť.”)
“Chyba…,” protirečil som jej. “Ešte stále váham, no a keď sme u toho, mám chuť hodiť ešte trochu reč. Navrhujem špeciálnu formu. Každý z nás tomu druhému položí dajme tomu dve otázky a on musí odpovedať. Začínam…”
“Môže byť,” prikývla Barbora. “Myslím, že toho využijem aj ja.”
“Takže: Musím dnes čosi urobiť, aby si bola spokojná?” spýtal som sa, lebo ma silno zaujímalo, či sa mi fakt odovzdáva, a to aj myšlienkovo, alebo niečo nutne očakáva.
“Stačí, keď budeš vedľa mňa a zahrievať ma…,” mykla s úsmevom plecom. “Aj keby si ma dnes len raz pobozkal na dobrú noc, hoci hneď teraz, aj tak by to bola jedna z mojich najkrajších nocí. V doterajšom živote rozhodne. Ja ináč ani nevravím, že dnes máš jedinečnú šancu. Formulujem to ešte inak: Odteraz si nebudem dávať pozor, ako moc sa mi chceš dostať na kožu. Lebo si asi neviem predstaviť situáciu, ktorá by sa mi s tebou priečila. Tak! That’s all.”
“No to si toho vieš predstaviť veľmi málo,” zaškeril som sa, aj keď to asi nemohla moc vidieť.
“Neprovokuj, hej?” schladila ma. “Moja otázka znie: hmmm… Čo si o mne teraz myslíš?”
“Tak ti ď…,” povzdychol som si. “To je na hodinu komplimentov. Stačí ti, keď ti poviem, že to nie je horšie? Teda… vieš, ak si to môžem vysvetliť, akože si mi prejavila viac dôvery, tak si si to len polepšila.”
“Tak si tu asi budeme navzájom kurizovať,” pokývala Barbora hlavou. “Ale dík, špatne si to rozhodne nevykladáš, to ťa môžem ubezpečiť. Zatiaľ si ma nesklamal.”
Jedným z našich stiskov rúk prebehol impulz, ktorý som obratom vrátil. Usmiali sme sa.
“Druhá otázka – tak to bude ťažšie,” odfúkol som si, pričom som sa stále díval svojej milej do očí, ktoré sa občas v tme zaleskli. “Napríklad… taká priblblá otázka -”
“Nevadí, budem to tak brať,” ubezpečila ma.
“- Čo by si si počala s potomkom?”
“Whow!” Barbora sa s uvoľňujúcim smiechom zosunula na chrbát. “Tak to si ozaj nechal zájsť svoju fantáziu ďaleko. Ale už aj o tom som uvažovala, aby som sa ti priznala. Ale neviem… asi by som ale nešla na výšku, ako mám v pláne, bohvie, či by som vôbec kedy dokončila gympel. Asi by som si za to vynadala a tebe poďakovala. Ale asi by to bola v prvom rade moja chyba.”
Na chvíľu zavládlo ticho. Tentoraz nie ani moc ťaživé.
“Máš vôbec krabičku?” spýtala sa odrazu na otázku, ktorá v tej chvíli netrápila ani mňa.
“To je tvoja druhá otázka?” uistil som sa. Samozrejme mi hneď došlo, o čom sa bavíme.
“Áno,” prikývla, ale usmiala sa, aby ma uvoľnila.
“Aj o tom som uvažoval, aby som sa ti priznal,” prikývol som. “Ale fakt je ten, že ju nosím stále, pre istotu, takže nič osobné. Ale dúfam, že ju často nevyužijem, dokiaľ nenájdem svoj sen pre život.”
“Čo teraz?” zaujímala sa Barbora po malej odmlke.
“Uvidíme…,” pousmial som sa a naklonil sa nad Barboru. “Podľa toho, ako mi bude chutiť tá večera… a ako sa rozbehnem.”
Pobozkali sme sa. A nebolo to na dobrú noc…