Virgo’s Naive Stories

Poznámka k revidovanému vydaniu na blogu

Nakoľko Cesta je jednou z mála vecí, ktoré som mal od začiatku v elektronickej podobe, bola pochopiteľne prvá na rane, keď som premýšľal, čo “vycapím” zo svojej tvorby na svoju domácu stránku. Okolo prelomu rokov 97 a 98 boli osobné stránky na univerzitách veľmi populárne. Medzičasom som poviedku ešte raz prešiel a opravil dalšiu tonu chýb. Stále nechápem, kde sa všetky berú, ale to už nechám na tých malých mužíkov, čo si hovoria “šotci” (ja viem, že po našom je to “škriatok”, ale keď Češi na to majú terminus technicus!).

Napokon, keď som si založil blog, napadlo ma prejsť Cestu ešte raz, hoci na tridsiatnika je už ozaj sladká. To mi dalo priestor na ďalšie štylistické opravy a odstránenie mnohých nadbytočných čechizmov – stále ich tam veľa ostalo, lebo k Ceste od začiatku tak trochu patrili. Nepodarilo sa mi odstrániť naivitu príbehu a občasnú chaotickú asociatívnosť premýšľania hlavného hrdinu (to sa mi totiž u seba nepodarilo doteraz) – napokon o tom Cesta je. S vysokou pravdepodobnosťou je toto revízia posledná.

Chris De Burgh: Transmission Ends
V *** dňa 9. septembra 1995

Zdravím emigrantov v Čechách!
V prvom rade Ti želám všetko naj… k Tvojim narodeninám. Dúfam, že si si ich užil, aj keď tuším, že asi nebudeš zahrnutý horou darčekov – konieckoncov sme sa o tom poslednú noc bavili. Ale tortu si azda mal. Posielam Ti za seba k tejto príležitosti letmý, ale vzácny bozk. (Som potvora, čo? Na konci to napravím.)
Dík moc za promptný dopis. Si ma celkom prekvapil. Prišiel sedem dní po mne. Navyše sa čudujem, ako si mohol napísať tri A4 vlastne hneď; sotva sme sa rozlúčili. Vrátim sa k nemu ku koncu svojho listu.
A tak sa nám začla škola. Ty to máš v pohode, keď ťa baví. Ja síce proti škole nič nemám, ale že by som v nej trávila nadčasy – ako Ty – to veru nie. Dúfam, že sa u svojho miláčika nezabúdaš nejak moc často – pamätaj na svoj zrak (to bol blbý vtip, ale fakt je ten, že už kvôli sebe by si na oči kašlať nemal). Lenže Ty zrejme dobiehaš u computeru to, čo si o prázdninách zameškal. “No jo!” ako si určite vravíš jazykom našich susedov. Tak čo, Ty “bifľoš”, koľko máš už jednotiek? Ja sa učím vcelku dobre. Nechcem Ťa zarmútiť, ale asi sa mi to ani nepodarí, keď poviem, že ani to, že na Teba zavše myslím, mi zatiaľ nekazí priemer. Ale uvidíme, čo napíšem na polrok.
V jednom smere som rada, že ma teraz nevidíš. Lebo som opäť zapadla do bandy svojich spolužiačok; podľa toho to aj vyzerá. Ako Ťa ale poznám, si z tých, čo by to pochopili. Každopádne je to poloha, v ktorej ma nepoznáš, ale ako si vravel, dokážeš si ma dokonale predstaviť.
U nás sa toho veľa nedeje, ale veľa sa o tom dá rozprávať. Čo by si rozhodne Ty zvládal lepšie ako ja, no nezbláznim sa s toho. Som totiž od prírody plachá, ako isto vieš, ale nemal si tú možnosť sa presvedčiť. Mňa to trochu mrzí, že som k Tebe plachá nebola, keď si si to ten posledný deň želal, ale povedz, viem ja niečo hrať? No dobre, tak čosi hej, ale nie svoju plachosť. Ja neviem, prečo si na mňa zapôsobil tak milým dojmom, že aj ja som hneď bola bezprostredná. Aj to mám v sebe. Nemôžem byť taká aj onaká k jednej osobe. Ale myslím si, že ten posledný deň som zase až taká bujará aj tak nebola.
Politiku preskočím, isto k vám chodia správy… no comment. (Tie naše “politologické” úvahy, to bolo vždy čosi.)
Naši boli samozrejme pekne radi, keď som konečne dorazila domov, veď sám vieš, že sme si to obaja o ten mesiac natiahli navyše. Porozprávala som im kadečo (teda len pravdu), škoda, že si tak ďaleko, lebo údajne by Ťa radi spoznali.
Zapamätala som si tú melódiu na Závrať… (však si mi ju obohral aspoň sto razy a bolo mi to stále málo) a zahrám si ju na flaute, keď chytím melancholickú náladu. Čo sa mne stáva pomerne často. Akurát by ma zaujímalo, či ju hrávaš od E, alebo od H (už neviem).
Určite si pamätáš, ako sme sa bavili o tancovaní. V blízkosti tu zaviedli akýsi krúžok a uvažujem vážne o tom, že by som tam chodila. Aj keď si vravel, že v tancovaní nie si nič moc, tak si fakt frajer, ak tancuješ tak, ako vtedy, za predpokladu, že si všetko len odkukal. Na tej dýze si sa konieckoncov tiež predviedol. Sa mi páčilo, že si zo seba dostal viac, než vyzerá, že v sebe vôbec máš. Mne to chvíľu trvalo, než som sa uvoľnila. Bolo to vôbec trochu zvláštne vybočenie z toho života bez civilizácie. Pokiaľ viem, tak si včera mal za sebou svoje prvé tanečné (a než Ti toto dojde a Ty odpíšeš, budú aj druhé v suchu), takže dúfam, že sa rozpíšeš.
Od toho “dojáku” (bez irónie) na autobusáku som si zarevala ešte raz. A vieš, že je to celkom fajn (vyplakať sa)? Čo by si ty nevedel… Ale bolo to iné, menej príjemné, keď som už išla domov sama. Slnko zapadalo, tie ťažké mraky pomaly zaťahovali oblohu, pripomenulo mi to jednu chvíľu v autobuse. Vtedy, čo si mi zotieral Milku z líca. Niet si teraz o koho oprieť hlavu. A keby len hlavu, o Teba som sa mohla vždy oprieť vo všetkých smeroch. A verím, že by si mi pomohol aj v klasickom civilizovanom svete. Napadlo ma, že možno si myslíš čosi podobné (na chvíľu teda nebudeme uvažovať reálne, to pri čítaní mojich listov radšej nerob nikdy). Je možné, že my sa o niekoho milého oprieme a jemu to vôbec nevadí. Buď si neuvedomuje, čo nám dáva, alebo mu je príjemné dávať. Ono s citmi je to vôbec akosi pomýlené.
Keď sme u tých neskutočností, nebolo by zlé si to zopakovať. O desať rokov. Napríklad. Už by to asi nemohlo byť tak spontánne (to už asi budeme obaja “chytení”), ale perfektne by sa spomínalo. Ty by si na gitaru určite už doslova “válel” (keď máš tak rád český jazyk… BTW: neupieram mu istú krásu bohatosti, ale som rada, že aj Tebe sa viac páči zurčivosť slovenčiny). Ako vidíš, som stále totálne strelená.
Ale vieš, ako si vravel, že aj keby si si našiel Slovenku, tak by si tu nebýval. Budem o tom uvažovať (myslím to vážne, ale ber to s rezervou).
Nechcem si to pripustiť, ale som nejak s celou situáciou zmierená. Keď na Teba myslím, veľmi ma hreje srdiečko, pripadá mi to (sorry za blbý príklad), ako keď si Ty rozprával o starých láskach. Máš to fajn, že môžeš na svoje dievčatá (teda bývalé) myslieť v dobrom (aj cez chyby, o ktorých si hovoril, BTW: myslím si, že nikdy nie sú chyby len na jednej strane, ako si si vyčítal). Trošku Ti závidím tú príjemnú melanchóliu. Láska ma dosiaľ nestretala. Ani tá detská (mimo pár zápletiek). Konieckoncov to už vieš.
A potom hudba. V poslednej dobe rada počúvam tie veci, čo odzneli počas cesty. Tá Tvoja folková úprava I Wish It Would Rain Down On Me (alebo ako sa to presne volá) od Phila alebo komorne podaná Telegraph Road. Tú som do tej doby nepoznala, teraz viem, o čo som prichádzala. Keď náhodou počujem Transmission Ends, vybaví sa mi naše rozlúčenie, o ktorom som už hodila zmienku. (Páčilo sa mi, že si plakal – nie že by som to od Teba nečakala, ale myslela som si, že tým prejdeš vo veľkom štýle. Fakt si ma šokol.) Aj Peťa, ktorého som nemala rada (bol mi trochu sprofanovaný), teraz môžem. Pre krásu chvíle, Na mojom poschodí alebo Komparzista (ktorá Ti fakt sadla!)… SUPER!
K hudbe ešte toľko, že si isto počkám na to Tvoje CD. Určite sa teraz Tvoja duša raduje, že si zase niekoho hudobne ovplyvnil. No jo!
Vieš, nespýtala som sa Ťa na to priamo, ale rada by som sa dozvedela (pokiaľ teda nemáš predo mnou nejaké tajnosti), čo Ti behalo hlavou v “tú” noc. Lebo som rada, že si nakoniec spravil to, čo si spravil (respektíve… no, veď vieme, o čo ide). Fest Ti ďakujem (bez irónie). Aj keď si môžeš byť istý, že by som svoje názory prehodnotila, keby sa veci zvrtli. Prečo ľutovať minulosť? Nebol dôvod a ani v opačnom prípade by na to žiaden nebol.
Pár slov k pobytu doma. Všetko v pohode. Je sobota, prácu mám za sebou (no problem, našťastie mi “babská” práca nerobí problémy), a tak vegetím. Na TV som sa vykašlala. A chcela som Ti napísať. Tak už hodinu píšem. To je ku mne vlastne všetko.
Teraz sa pozriem na Tvoj list. Telegraficky odpoviem na úvodné otázky… Mám sa fajn (aj keď s Tebou mi bolo lepšie). Nerobím nič zvláštneho, o čom som Ti už povedala. Hej! A zaviedla som si denník, je to fajn vec. Díky aj za tú radu, aby som ho písala v škole, má to čosi do seba. Došla som samozrejme bez problémov.
Jednoznačne som Ťa spoznala v odstavci, kde uvažuješ, či by sme sa mohli niekedy stretnúť. Ísť do vecí tak trochu po hlave. Má to svoje perspektívy, ale aj problémy. Ale ja Ti nepoviem nič odmietavého. Veľmi rada Ťa kedykoľvek opäť uvidím. Viem, že Ty by si ma bezpečne našiel, ale prikladám preto do budúcnosti aj akúsi mapku či plánik. Ale asi Ti to dobre polezie do financií a ja viem, že bohatstvom (teda peňazí) neoplývaš. Nemusíš s tým ponáhľať, aspoň sa budem viac tešiť. A daj mi dopredu vedieť, aby si išiel na istotu. To je snáď jasné…
Najkrajšie chvíle? Neviem. Perfektne bolo na jazierku. To boli vlastne naše “líbánky”. (Fakt je ten, že tá čeština má čosi do seba, ale nemá naše super slovo “nepremáva”.) Lyrické údolie… bolo to jedinečné – a jedinečne vhodné miesto. Na horách bolo tiež fajn. Hlavne v ryzniach. Ale perfektne sa mi spomína aj na pár prvých dní, keď sme sa “oťukávali” (a ja som sa totálne zamilovala). Teraz mi to pripadá šialene dávno. Vtedy sme boli k sebe úplne iní. Opatrní. Navzájom zraniteľní. Páčil sa mi aj Tvoj prístup k vzájomnému kontaktu, že si nič nehral (vlastne asi ako vždy).
Som zvedavá na Tvoju prvú knihu… námet by bol. (Keep smiling!!!)
OK. Sľúbila som Ti čosi… a rada to plním…
Posielam Ti jeden bozk voňajúci kokosom a samozrejme mnou…

Ha – to si fandím, čo?
Maj sa dobre a opováž sa mi neodpísať!

Tvoja priateľka do dažďa…
“Barunka”

P.S.: Mám ťa veľmi rada…
Nemôžem zabudnúť na Tvoje slová, ktoré si mi tej noci do tmy povedal (veľmi si ma tým rozosmútil, ale nevadilo to, lebo som bola rada, že som ich mohla počuť práve ja):
“Dievča, pre ktoré sa oplatí žiť, pre ktoré je fajn prežiť život hľadaním, nakoniec iróniou osudu nájdem vtedy, keď nehľadám, a tak to čakám najmenej. A asi aj preto mi toto šťastie rýchlo pominie.”
Literárne je to veľmi pekné, ale skutočnosť je krajšia o to, že sa to len tak nerozplynulo.

Thanks!

Post Scriptum… (k originálnemu “vydaniu” v roku 1997)

Prvé vydanie poviedočky má isto ešte nejaké muchy, ale oproti tomu, čo sa toho v pôvodnej práci našlo, je to určite už len zlomok. A tak by som ešte na záver rád poďakoval nahodilým korektorom, ktorí venovali (v niektorých prípadoch) aj niekoľkonásobnému čítaniu Cesty svoj drahý čas. Zo začiatku to bola pani Renata Slezáková (moja češtinárka), od ktorej sa mi dostalo aj drobnej motivácie. Napriek tomu som na Cestu potom dlho nesiahol, lebo som mal málo príležitostí sa na ňu vrhnúť. Nemôžem presne prezradiť, kedy som ju začal písať, ale skončil som vo februári roku 1997. Vtedy mi veľmi pomohla pani Lenka Braunová, ktorej konzultácie k dokončeniu dielka prispeli obrovskou mierou. Korektúry mi potom poskytol môj otec Milan Richter, čím mi pomohol odstrániť nežiadúce množstvo českých výrazov. A napokon musím poďakovať pani Jáře Divišové (sorry za česke skloňovanie), ktorá má na svedomí finalizáciu celej Cesty.
Snáď ale prípadný výskyt chýb nie je vec, ktorá vás bude trápiť najviac… Verím, že si z poviedky odnesiete kúsok toho, čo som sa do nej snažil vložiť. Možno radosť, možno smútok, možno väčšiu chuť do života – to by snáď bolo najlepšie. Urobíte tým šťastným nie len mňa, ale aj seba… a podobne aj Barbora by mala veľkú radosť, keby ste vy mali radosť.

Autor