Poznámka k revidovanému vydaniu na blogu

Nakoľko Cesta je jednou z mála vecí, ktoré som mal od začiatku v elektronickej podobe, bola pochopiteľne prvá na rane, keď som premýšľal, čo “vycapím” zo svojej tvorby na svoju domácu stránku. Okolo prelomu rokov 97 a 98 boli osobné stránky na univerzitách veľmi populárne. Medzičasom som poviedku ešte raz prešiel a opravil dalšiu tonu chýb. Stále nechápem, kde sa všetky berú, ale to už nechám na tých malých mužíkov, čo si hovoria “šotci” (ja viem, že po našom je to “škriatok”, ale keď Češi na to majú terminus technicus!).

Napokon, keď som si založil blog, napadlo ma prejsť Cestu ešte raz, hoci na tridsiatnika je už ozaj sladká. To mi dalo priestor na ďalšie štylistické opravy a odstránenie mnohých nadbytočných čechizmov – stále ich tam veľa ostalo, lebo k Ceste od začiatku tak trochu patrili. Nepodarilo sa mi odstrániť naivitu príbehu a občasnú chaotickú asociatívnosť premýšľania hlavného hrdinu (to sa mi totiž u seba nepodarilo doteraz) – napokon o tom Cesta je. S vysokou pravdepodobnosťou je toto revízia posledná.

Chris De Burgh: Transmission Ends
V *** dňa 9. septembra 1995

Zdravím emigrantov v Čechách!
V prvom rade Ti želám všetko naj… k Tvojim narodeninám. Dúfam, že si si ich užil, aj keď tuším, že asi nebudeš zahrnutý horou darčekov – konieckoncov sme sa o tom poslednú noc bavili. Ale tortu si azda mal. Posielam Ti za seba k tejto príležitosti letmý, ale vzácny bozk. (Som potvora, čo? Na konci to napravím.)
Dík moc za promptný dopis. Si ma celkom prekvapil. Prišiel sedem dní po mne. Navyše sa čudujem, ako si mohol napísať tri A4 vlastne hneď; sotva sme sa rozlúčili. Vrátim sa k nemu ku koncu svojho listu.
A tak sa nám začla škola. Ty to máš v pohode, keď ťa baví. Ja síce proti škole nič nemám, ale že by som v nej trávila nadčasy – ako Ty – to veru nie. Dúfam, že sa u svojho miláčika nezabúdaš nejak moc často – pamätaj na svoj zrak (to bol blbý vtip, ale fakt je ten, že už kvôli sebe by si na oči kašlať nemal). Lenže Ty zrejme dobiehaš u computeru to, čo si o prázdninách zameškal. “No jo!” ako si určite vravíš jazykom našich susedov. Tak čo, Ty “bifľoš”, koľko máš už jednotiek? Ja sa učím vcelku dobre. Nechcem Ťa zarmútiť, ale asi sa mi to ani nepodarí, keď poviem, že ani to, že na Teba zavše myslím, mi zatiaľ nekazí priemer. Ale uvidíme, čo napíšem na polrok.
V jednom smere som rada, že ma teraz nevidíš. Lebo som opäť zapadla do bandy svojich spolužiačok; podľa toho to aj vyzerá. Ako Ťa ale poznám, si z tých, čo by to pochopili. Každopádne je to poloha, v ktorej ma nepoznáš, ale ako si vravel, dokážeš si ma dokonale predstaviť.
U nás sa toho veľa nedeje, ale veľa sa o tom dá rozprávať. Čo by si rozhodne Ty zvládal lepšie ako ja, no nezbláznim sa s toho. Som totiž od prírody plachá, ako isto vieš, ale nemal si tú možnosť sa presvedčiť. Mňa to trochu mrzí, že som k Tebe plachá nebola, keď si si to ten posledný deň želal, ale povedz, viem ja niečo hrať? No dobre, tak čosi hej, ale nie svoju plachosť. Ja neviem, prečo si na mňa zapôsobil tak milým dojmom, že aj ja som hneď bola bezprostredná. Aj to mám v sebe. Nemôžem byť taká aj onaká k jednej osobe. Ale myslím si, že ten posledný deň som zase až taká bujará aj tak nebola.
Politiku preskočím, isto k vám chodia správy… no comment. (Tie naše “politologické” úvahy, to bolo vždy čosi.)
Naši boli samozrejme pekne radi, keď som konečne dorazila domov, veď sám vieš, že sme si to obaja o ten mesiac natiahli navyše. Porozprávala som im kadečo (teda len pravdu), škoda, že si tak ďaleko, lebo údajne by Ťa radi spoznali.
Zapamätala som si tú melódiu na Závrať… (však si mi ju obohral aspoň sto razy a bolo mi to stále málo) a zahrám si ju na flaute, keď chytím melancholickú náladu. Čo sa mne stáva pomerne často. Akurát by ma zaujímalo, či ju hrávaš od E, alebo od H (už neviem).
Určite si pamätáš, ako sme sa bavili o tancovaní. V blízkosti tu zaviedli akýsi krúžok a uvažujem vážne o tom, že by som tam chodila. Aj keď si vravel, že v tancovaní nie si nič moc, tak si fakt frajer, ak tancuješ tak, ako vtedy, za predpokladu, že si všetko len odkukal. Na tej dýze si sa konieckoncov tiež predviedol. Sa mi páčilo, že si zo seba dostal viac, než vyzerá, že v sebe vôbec máš. Mne to chvíľu trvalo, než som sa uvoľnila. Bolo to vôbec trochu zvláštne vybočenie z toho života bez civilizácie. Pokiaľ viem, tak si včera mal za sebou svoje prvé tanečné (a než Ti toto dojde a Ty odpíšeš, budú aj druhé v suchu), takže dúfam, že sa rozpíšeš.
Od toho “dojáku” (bez irónie) na autobusáku som si zarevala ešte raz. A vieš, že je to celkom fajn (vyplakať sa)? Čo by si ty nevedel… Ale bolo to iné, menej príjemné, keď som už išla domov sama. Slnko zapadalo, tie ťažké mraky pomaly zaťahovali oblohu, pripomenulo mi to jednu chvíľu v autobuse. Vtedy, čo si mi zotieral Milku z líca. Niet si teraz o koho oprieť hlavu. A keby len hlavu, o Teba som sa mohla vždy oprieť vo všetkých smeroch. A verím, že by si mi pomohol aj v klasickom civilizovanom svete. Napadlo ma, že možno si myslíš čosi podobné (na chvíľu teda nebudeme uvažovať reálne, to pri čítaní mojich listov radšej nerob nikdy). Je možné, že my sa o niekoho milého oprieme a jemu to vôbec nevadí. Buď si neuvedomuje, čo nám dáva, alebo mu je príjemné dávať. Ono s citmi je to vôbec akosi pomýlené.
Keď sme u tých neskutočností, nebolo by zlé si to zopakovať. O desať rokov. Napríklad. Už by to asi nemohlo byť tak spontánne (to už asi budeme obaja “chytení”), ale perfektne by sa spomínalo. Ty by si na gitaru určite už doslova “válel” (keď máš tak rád český jazyk… BTW: neupieram mu istú krásu bohatosti, ale som rada, že aj Tebe sa viac páči zurčivosť slovenčiny). Ako vidíš, som stále totálne strelená.
Ale vieš, ako si vravel, že aj keby si si našiel Slovenku, tak by si tu nebýval. Budem o tom uvažovať (myslím to vážne, ale ber to s rezervou).
Nechcem si to pripustiť, ale som nejak s celou situáciou zmierená. Keď na Teba myslím, veľmi ma hreje srdiečko, pripadá mi to (sorry za blbý príklad), ako keď si Ty rozprával o starých láskach. Máš to fajn, že môžeš na svoje dievčatá (teda bývalé) myslieť v dobrom (aj cez chyby, o ktorých si hovoril, BTW: myslím si, že nikdy nie sú chyby len na jednej strane, ako si si vyčítal). Trošku Ti závidím tú príjemnú melanchóliu. Láska ma dosiaľ nestretala. Ani tá detská (mimo pár zápletiek). Konieckoncov to už vieš.
A potom hudba. V poslednej dobe rada počúvam tie veci, čo odzneli počas cesty. Tá Tvoja folková úprava I Wish It Would Rain Down On Me (alebo ako sa to presne volá) od Phila alebo komorne podaná Telegraph Road. Tú som do tej doby nepoznala, teraz viem, o čo som prichádzala. Keď náhodou počujem Transmission Ends, vybaví sa mi naše rozlúčenie, o ktorom som už hodila zmienku. (Páčilo sa mi, že si plakal – nie že by som to od Teba nečakala, ale myslela som si, že tým prejdeš vo veľkom štýle. Fakt si ma šokol.) Aj Peťa, ktorého som nemala rada (bol mi trochu sprofanovaný), teraz môžem. Pre krásu chvíle, Na mojom poschodí alebo Komparzista (ktorá Ti fakt sadla!)… SUPER!
K hudbe ešte toľko, že si isto počkám na to Tvoje CD. Určite sa teraz Tvoja duša raduje, že si zase niekoho hudobne ovplyvnil. No jo!
Vieš, nespýtala som sa Ťa na to priamo, ale rada by som sa dozvedela (pokiaľ teda nemáš predo mnou nejaké tajnosti), čo Ti behalo hlavou v “tú” noc. Lebo som rada, že si nakoniec spravil to, čo si spravil (respektíve… no, veď vieme, o čo ide). Fest Ti ďakujem (bez irónie). Aj keď si môžeš byť istý, že by som svoje názory prehodnotila, keby sa veci zvrtli. Prečo ľutovať minulosť? Nebol dôvod a ani v opačnom prípade by na to žiaden nebol.
Pár slov k pobytu doma. Všetko v pohode. Je sobota, prácu mám za sebou (no problem, našťastie mi “babská” práca nerobí problémy), a tak vegetím. Na TV som sa vykašlala. A chcela som Ti napísať. Tak už hodinu píšem. To je ku mne vlastne všetko.
Teraz sa pozriem na Tvoj list. Telegraficky odpoviem na úvodné otázky… Mám sa fajn (aj keď s Tebou mi bolo lepšie). Nerobím nič zvláštneho, o čom som Ti už povedala. Hej! A zaviedla som si denník, je to fajn vec. Díky aj za tú radu, aby som ho písala v škole, má to čosi do seba. Došla som samozrejme bez problémov.
Jednoznačne som Ťa spoznala v odstavci, kde uvažuješ, či by sme sa mohli niekedy stretnúť. Ísť do vecí tak trochu po hlave. Má to svoje perspektívy, ale aj problémy. Ale ja Ti nepoviem nič odmietavého. Veľmi rada Ťa kedykoľvek opäť uvidím. Viem, že Ty by si ma bezpečne našiel, ale prikladám preto do budúcnosti aj akúsi mapku či plánik. Ale asi Ti to dobre polezie do financií a ja viem, že bohatstvom (teda peňazí) neoplývaš. Nemusíš s tým ponáhľať, aspoň sa budem viac tešiť. A daj mi dopredu vedieť, aby si išiel na istotu. To je snáď jasné…
Najkrajšie chvíle? Neviem. Perfektne bolo na jazierku. To boli vlastne naše “líbánky”. (Fakt je ten, že tá čeština má čosi do seba, ale nemá naše super slovo “nepremáva”.) Lyrické údolie… bolo to jedinečné – a jedinečne vhodné miesto. Na horách bolo tiež fajn. Hlavne v ryzniach. Ale perfektne sa mi spomína aj na pár prvých dní, keď sme sa “oťukávali” (a ja som sa totálne zamilovala). Teraz mi to pripadá šialene dávno. Vtedy sme boli k sebe úplne iní. Opatrní. Navzájom zraniteľní. Páčil sa mi aj Tvoj prístup k vzájomnému kontaktu, že si nič nehral (vlastne asi ako vždy).
Som zvedavá na Tvoju prvú knihu… námet by bol. (Keep smiling!!!)
OK. Sľúbila som Ti čosi… a rada to plním…
Posielam Ti jeden bozk voňajúci kokosom a samozrejme mnou…

Ha – to si fandím, čo?
Maj sa dobre a opováž sa mi neodpísať!

Tvoja priateľka do dažďa…
“Barunka”

P.S.: Mám ťa veľmi rada…
Nemôžem zabudnúť na Tvoje slová, ktoré si mi tej noci do tmy povedal (veľmi si ma tým rozosmútil, ale nevadilo to, lebo som bola rada, že som ich mohla počuť práve ja):
“Dievča, pre ktoré sa oplatí žiť, pre ktoré je fajn prežiť život hľadaním, nakoniec iróniou osudu nájdem vtedy, keď nehľadám, a tak to čakám najmenej. A asi aj preto mi toto šťastie rýchlo pominie.”
Literárne je to veľmi pekné, ale skutočnosť je krajšia o to, že sa to len tak nerozplynulo.

Thanks!

Post Scriptum… (k originálnemu “vydaniu” v roku 1997)

Prvé vydanie poviedočky má isto ešte nejaké muchy, ale oproti tomu, čo sa toho v pôvodnej práci našlo, je to určite už len zlomok. A tak by som ešte na záver rád poďakoval nahodilým korektorom, ktorí venovali (v niektorých prípadoch) aj niekoľkonásobnému čítaniu Cesty svoj drahý čas. Zo začiatku to bola pani Renata Slezáková (moja češtinárka), od ktorej sa mi dostalo aj drobnej motivácie. Napriek tomu som na Cestu potom dlho nesiahol, lebo som mal málo príležitostí sa na ňu vrhnúť. Nemôžem presne prezradiť, kedy som ju začal písať, ale skončil som vo februári roku 1997. Vtedy mi veľmi pomohla pani Lenka Braunová, ktorej konzultácie k dokončeniu dielka prispeli obrovskou mierou. Korektúry mi potom poskytol môj otec Milan Richter, čím mi pomohol odstrániť nežiadúce množstvo českých výrazov. A napokon musím poďakovať pani Jáře Divišové (sorry za česke skloňovanie), ktorá má na svedomí finalizáciu celej Cesty.
Snáď ale prípadný výskyt chýb nie je vec, ktorá vás bude trápiť najviac… Verím, že si z poviedky odnesiete kúsok toho, čo som sa do nej snažil vložiť. Možno radosť, možno smútok, možno väčšiu chuť do života – to by snáď bolo najlepšie. Urobíte tým šťastným nie len mňa, ale aj seba… a podobne aj Barbora by mala veľkú radosť, keby ste vy mali radosť.

Autor

Jon Anderson & Vangelis: One More Time

20/8
Nemožné sa nemohlo stať skutočnosťou, a tak nastal ten deň, kedy sme sa museli rozlúčiť. Mohol som si o večnosti vyspevovať, koľko som len chcel.
Sedeli sme spolu na kopci nad mestom, ktoré malo byť našou poslednou spoločnou zastávkou. Držali sme sa okolo ramien, opierali sa o seba hlavami. Bavili sme sa spolu o knihách, ja som jej rozprával o Malom princovi, ona mne o Petrovi a Lucii. Celkom ma prekvapilo, keď sa mi priznala, že Malého princa ešte nečítala. Zdanlivá naivita odkrývajúca skutočne dôležité pravdy sa mi na tejto knihe veľmi páčila, celá útla knížočka bola vlastne myšlienkou na myšlienke. Každá veta mala čosi do seba.
Keď nám za chrbtom začala klokotať voda v kotlíku, Barbora vstala a išla do nej nasypať sáčkovú polievku. Nasadil som sluchátka na uši a pustil si Vangelisa s Jonom Andersonom a ich pesničku One More Time, ktorú som mal práve na kazete nie náhodou nastavenú. Dnes som mal rozhodne nemálo pádnych dôvodov k tomu, aby mi pri nálade skladby behal mráz po chrbte. Nie som síce zástancom myšlienky, že by som musel prežiť tie-ktoré chvíle znova, lebo zatiaľ jestvovala vždy perspektíva, že v budúcnosti zažijem čosi krajšie, ale dnes som si neželal nič iné, ako ocitnúť sa opäť na začiatku cesty.
Barbora si ku mne po nejakej minúte miešania polievky opäť prisadla, a tak som zhodil sluchátka. Než som vypol aj walkmana, Barbora, ktorá stihla opočúvať vlastne všetky moje kazety, sa spýtala: “One More…?” Zahľadela sa mi do očí. Prikývol som.
Na čo ona zanôtila: “Netreba žialiť: Čas vráť sa zas… Hľadajme silu krásy života v nás, lebo čo nikto nezmení, tomu sa hovorí čas.“
Musel som sa pousmiať úryvku môjho vlastného textu. A vtedy som siahol po gitare so zámerom zahrať jednu vec, ktorú som zložil pred niekoľkými dňami. Dokončil som ju práve na jazierku. Barbora evidentne spozornela. Vedel som, že počúva. Ona vždy počúvala.

Môžeš ísť cestou, môžeš tiež kráčať mimo vyšlapané chodníky
Skús povedať, čo na srdci ti leží, nie len používať vyberané slovníky
Môžeš sa utiahnuť a byť celý život sám a snívať ďalej krásny sen…

Vieš sa prebrodiť cez more trávy, ako aj postaviť sa čelom proti múru davu
Dokážeš si stáť za svojím, podobne ako ľahko pri ťažkostiach strácaš hlavu
Možno raz zatrpkneš a budeš kráčať svojou cestou sám, skúšať to ďalej deň čo deň.

Prach z ciest a chodníkov, ktorých sa dotkli tvoje kroky
Z nití koľají, ktoré zanecháva voz tvojho života v štrku dlhé roky
Počítaj, čo rozdáš svetu, ale ak mu nestačí – daj kľudne viac,
spoliehaš sa na okolie, tak sprav čosi aj preň…
(a snívaj ďalej veľký sen… skúšaj to deň čo deň)

Môžeš sa ponáhľať priamo k cieľu krátkej trate a potom dlho plakať, že nemôžeš bežať ďalej
Málokto má druhú šancu, málokto má život navyše
Niekomu stačí zdvihnúť až to, o čo zakopne,
lenže šťastie sa nám skrýva na kľukatých cestách v miere malej
Preto si len zriedkakedy človeka na tričko pripíše

Poznáš hudbu táborákov, chvejúcich sa strún gitary zvuk
Rozprávanie pod hviezdami, srdečný stisk dvoch priateľských rúk
Zrejme raz zabudneš a ja zostanem na ceste sám, musím sa pýtať, kadiaľ všetci kráčame…

Tráva zarastie ten chodník, z ktorého zíde, kto ho šlapal prvý
Často ani sám nevieš, kedy opustíš volanie vlastnej krvy

Môžeš sa ponáhľať priamo k cieľu krátkej trate a potom dlho plakať, že nemôžeš bežať ďalej
Málokto má druhú šancu, málokto má život navyše
Niekomu stačí zdvihnúť až to, o čo zakopne,
lenže šťastie sa nám skrýva na kľukatých cestách v miere malej
Ale veľmi rýchlo poznáš, kedy ti vojde do duše…

“Komu to bolo adresované?” spýtala sa po poslednom akorde. To už sedela oproti mne, a preto mi aj hneď, ako som dohral pieseň, podávala ruku. Veľmi rád som ju vzal do svojej.
“Neviem,” pousmial som sa smutne a pokrčil plecami. “Ale myslím, že by sa našli adresáti.”
“To áno,” pokývala tiež smutne hlavou Barbora. Potom sa ale zasmiala, odhodila si vlasy z tváre a uistila sa: “Ale na mňa to nebolo?”
“Ty si v rade potenciálnych adresátov až posledná,” potvrdil som.
“OK,” ukľudnila sa. V pohode sme sa naobedovali. Blížila sa jedna hodina popoludní, do mesta sme to mali vyslovene na skok. Podľa dostupných informácií odchádza Barbore autobus o pol tretej. A ona sa mi vydá na cestu domov, kam sa ešte dnes aj naozaj dostane, čo mne rozhodne nehrozí. A chvíľu po nej mi ide do opačného smeru vláčik. A potom sa od sebe budeme už len vzďaľovať. Ach joj!
A tak onedlho sedíme na stanici a čakáme na náš autobus. Barbora sa mi usadila na kolenách, nie že by bola nejak ťažká (našťastie, keď dievča chce, tak sa urobí ľahším ako obyčajne), ale vďaka tvrdej lavičke mi pekne stŕpli nohy. Nik z nás nemal náladu a ani chuť sa usmievať, a ak aj náhodou áno, tak to bol posmutnele tichý a unavený úsmev.
“To je on?” spýtal som sa a mykol hlavou smerom k vjazdu na autobusák, kadiaľ práve prichádzala Karosa s ceduľou, z ktorej som vyčítal mesto, kde Barbora býva. Barbora zdvihla hlavu doteraz položenú na mojom ramene a pozrela sa po autobuse. Prikývla. Mrkla na mňa očkom, nahodila svoj tik v obočí, ako keby sa ma pýtala, na čo myslím. Trošku sebou cukla.
“Máš čas,” zašepkal som jej cez vlásky naliehavo. “Je to diaľkač…”
“Máš recht,” upokojila sa Barbora. Opäť nám rukami prebehol jeden z tých impulzov – len tentoraz bol intenzívnejší, rozhodne nie hravý. Ešte sme mali štvrť hodiny.
“Možno by som ti mohol povedať toľko vecí…,” zamyslel som sa. “Ale to už je teraz asi jedno.”
“To je OK,” usmiala sa. “Myslím, že to najkrajšie si mi už asi povedal.”
“Tak to asi áno,” priznal som s úsmevom, ktorý mi ale na tvári ostal len zo zotrvačnosti. Možno som sa ale mal čomu usmievať, veď som si v tej chvíli vybavil tie najkrajšie momenty z celej cesty. Vodopád, ryzne, večery pod stanom… zamyslel som sa aj nad prvými dňami, čo sme spolu prežili. Tie boli určitým spôsobom unikátne, naše vzájomné oťukávanie sa… fantázia. Niečo bude na tom, že vtedy sme si porozprávali navzájom o sebe tie najdôležitejšie veci. Potom sme všetko už len dopĺňali, alebo sme sa vôbec nevenovali rozprávaniu o našich maličkostiach. Je asi veľmi dôležité, ako si človek vychutná tie prvé momenty, konieckoncov sú to istým spôsobom chvíle najdobrodružnejšie. Lepšie sa spomína na ráno, na mladosť, na nové; ten pocit napätia, čo sa z toho vyliahne.
“Ticho možno má niečo do seba,” prehodil som, “ale Simon napísal, že ticho rastie ako rakovina.”
“Všetko je relatívne,” prikývla. “A to je aj tvoj názor. Na všetkom je nejaké plus a nejaké mínus. Lebo všetko je svojím spôsobom kontroverzné.”
“Mm,” zamumlal som jej na súhlas. “Máš náladu na gitaru?”
“Kedykoľvek,” usmiala sa, “veď si jej ďalej aj tak moc neužijem.”
Ako som chmatol po puzdre gitary, obzrel som sa po okolí. “Ale kašlať na ľudí!” Barbora si ironicky prehodila čosi o mojej tolerancii. Otvoril som futrál a vytasil svoj nástroj. A… Najdem si místo, kde se dobře kouří. (“Tak to asi ne,” oponovala mi Barbora v jazyku niekdajších národných bratov. Ale na ďalší verš už sa pridala.) A tak sme si spievali o tom, že Mám jednu ruku dlouhou. Krásna a pohodová pieseň, akurát neviem, prečo mi prišla na um až teraz a na ceste som ju doteraz nikdy nehral. Ale takto má výsadné postavenie, hral som ju ako poslednú.
Po chvíli sme sa zdvihli a držiac sa za ruky pomaly došli k autobusu.
“Čo teraz?” srdce mi prudko búšilo, v bruchu ma príjemne(?) šteklilo.
“Neviem,” mykla Barbora ramenami, “lebo za takýchto okolností som sa ešte nelúčila.”
“Come here…,” privinul som si ju k sebe.
“Rozhodne nie s maníkom, na ktorom by mi toľko záležalo,” naviazala na svoju poslednú vetu.
“Thanks,” poďakoval som sa zotrvajúc v anglickom jazyku. Cítil som, že mám na krajíčku. Boli mi ukradnutí ľudia naokolo, ktorí sa vedľa autobusu prevetrávali tú chvíľu na vzduchu, len občas ma napadla nejaká nepekná myšlienka na adresu neďalekého fajčiara, čo nám od neho vietor zanášal do nosov pach cigarety. Aj Barbora bola evidentne dojatá.
“Želaj si niečo,” pošepkal som jej. Chvíľu bolo ticho.
“Mám ti to povedať?” zaujímala sa, pričom si odhodila vlasy dozadu.
“Samozrejme,” usmial som sa, “lebo inak by sa ti to mohlo nedajbože splniť.”
“Daj mi čosi,” poprosila.
“Čo?” ostal som prekvapený.
“To je jedno,” odvetila. Nevedel som, čo by som jej mohol dať, nemal som po ruke nič extra symbolické, žiadny prstienok, nič. Po chvíľke váhania som z vrecka vybral kľúče a zvesil jeden prívesok, ktorý sa mi často pripomínal, lebo dosť tlačil, ale mne sa veľmi páčil. “Nie je to nič zvláštne,” ospravedlňoval som sa. “Super,” pochválila mi ho. “Máš o čosi konkrétne záujem ty?”
“To nechám na tebe,” odvetil som. Barbora chvíľu premýšľala a potom bez váhania zvliekla z prsta prsteň. Svoj jediný. Čo ma fakt zamrazilo, lebo bol zlatý. “Preboha neblbni!” zhrozil som sa.
“Ja viem, čo robím,” prikývla a nahodila k tomu ešte aj milý úsmev.
“Akú má pre teba cenu?” spýtal som sa.
“Naši mi ho kúpili, ale neboj sa, darček to nie je,” uviedla Barbora. “Nemá pre mňa väčšiu cenu než ty. Lenže o teba prídem. Navyše, aj keď sa ti to nevidí, lebo ja sa nejak zdobiť nemusím, mám prsteňov doma dosť. A nechcem, aby si na mňa len tak zabudol.”
Zobral som si teda prsteň z jej dlane, konieckoncov sa mi veľmi páčil. Bol jednoduchý, a ako zázrakom som ho navliekol aj na prsteník. “Díky,” pousmial som sa a neveriacne pokrútil hlavou. “Ale aj tak by som chcel ešte čosi.”
“A to?” Barbora asi očakávala, že už nepôjde o hmotnú vec.
“Bozk,” prezradil som svoje prianie.
“Na to si nemusíš nič želať,” riekla, na čo sme sa naposledy pobozkali vášnivo. Aj keď sme na vášne moc síl teraz nemali. A navyše som sa v tejto situácii už dostatočne uvoľnil. Dosť na to, aby som pustil slzu, aj keď stále s drobným úsmevom.
“Neplač,” povedala mi moja milovaná.
“A prečo?” spýtal som sa a olízol si slaný prúžok, ktorý sa mi na chvíľu zastavil na pere.
“Aby som nemusela aj ja…,” sklopila oči, ako keby sa cítila nejak nepríjemne. Rozpaky?
“Nevieš, o čo prichádzaš,” usmial som sa. A to už Barbora nevydržala a to, čo poslednú hodinku zadržiavala, sa teraz spontánne spustilo v plnej miere. Oprela si hlavu o moje rameno, onedlho som pocítil nejakú tú slzičku na krku. Objal som ju tak pevne, ako to len bolo možné. Ja som sa tiež rozbehol naplno. Chvíľu sme tam stáli, naposledy som absorboval jej teplo do seba…
“Bolo to fajn,” zašepkala mi Barbora do vlasov.
“Ja viem,” prisvedčil som.
Oddialili sme sa a pozreli po sebe, obaja sme sa museli zasmiať, že sme sa takto “rozrevali” uprostred autobusáku okresného mesta. Zdvihol som jeden z jej báglov a hodil ho do otvoreného kufru za asistencie šoféra, Barbora si svoj druhý položila vedľa. Posledný bozk. Tentoraz jednoduchý, krátky, ale vrúcny… A posledný.
Pomaly sme sa púšťali, zrazu mala chuť na hranie. Pomaličky sme sa od seba vzďalovali, púšťali sa prstík po prste. Ukazováčik, posledný kĺb… na čo nám ruky spadli k telu.
“Ahoj,” pošepla mi. S úsmevom som prikývol. Na schodíkoch sa obzrela, hodil som na ňu svoj obľúbený pozdrav dvomi “víťaznými” prstami. Úsmev za úsmev. Do Tramtáry, do Tramtáry, do Tramtáryje… pospevoval som si v duchu.
Sedel som na lavičke, rukou si clonil proti slnku a sledoval autobus. Detaily mi unikali, ale zamávať sme si zamávali. Hodil som si bágel na plecia, gitaru na rameno a vybral sa svojou cestou. Sám. Všetko je len raz prvýkrát. A len raz naposledy.
Len raz, len raz… Lenže ja to chcem ešte jeden raz!
“Do Tramtáryje,” pousmial som sa a bezmocne pokrčil plecami.

Dostávame sa už naozaj blízko koncu našej Cesty. Po tejto poslednej noci nasledujú posledné dve časti a najnovšia edícia môjho naivného slaďáku bude za nami.

Chris De Burgh: Sight And Touch

19/8
“Závrať sa v skutočnosti volá Zvláštní znamení,” plácol som do tmy len tak mimochodom. Neviem, prečo ma to napadlo až teraz. Ale bola to pravda. Posledná noc. Stále som sa usmieval. Vedel som, že ma to do zajtra prejde, ale ešte dnes… Dnes som chcel utešovať moju lásku, ktorú behom pár hodín stratím. A možno sa situácia obráti a Barbora bude utešovať mňa. Čo by mi vôbec nevadilo.
“A teraz trocha staršej klasiky,” nahodil som neviazaný tón nejakého konferenciéra. Chytil som Barboru za ruku, v ktorej držala baterku, a namieril ju na spevník vedľa. Zasmiala sa mojej manipulácii, naše pohľady sa na chvíľu stretli v tme nad kuželom svetla, ktoré sa odleskovalo v jej očiach. Po chvíli však opäť pohasla. A takto pohasína už aspoň hodinu.
Only You… odspieval som jedno z mojich zamilovaných blues a odložil gitaru. Sadol som si oproti Barbore a nohami jej obopol pás. Položila mi ruky okolo krku a hlavu dala na rameno. Zaboril som svoju tvár do jej vlasov a zašepkal jej do uška: “Neboj sa, všetko bude v poriadku.”
“Ja viem,” odvetila pokojným hlasom. Len trochu rezignovaným. “Prečo si mi doteraz nezahral žiadne z týchto krásnych blues?”
“Nikdy si nebola natoľko smutná,” odvetil som. Nikdy na to nebola nálada. Nikdy som nechcel, aby si bola smutná… aj keď ti to sluší. Človek je krásne náladový. Nie každá nálada je krásna, ale náladovosť je nádherná. Opäť – nádhera kontrastov.
“Sľubujem, že zajtra budem žiariť,” usmiala sa Barbora zrazu až prekvapujúco uvoľnene. A to som jej mohol kľudne veriť.
Ako rád by som videl jej plachú stránku. Ale má pravdu, to sa nedá nijako hrať. Konieckoncov jej smútok má k plachosti tak blízko… Mám v náručí to najkrajšie dievča. Milované dievča v náručí je vždy tým najkrajším.
“Mám ešte hrať?” spýtal som sa. Akosi napriek týmto slovám som ju tuhšie stisol. Barbora ale asi vytušila, že hlavne dnes je mi pohodlnejšie vyjadrovať sa piesňami.
“Mhm…,” súhlasila. Pustili sme sa. Zaujalo ma, že sa aspoň tvárila dosť optimisticky. Siahol som teda po gitare a obrátil stranu v zošite na ďalšie blues. Oproti predchádzajúcej hodine, kedy som hral najmä české veci, som sa rozhodol prespievať zase pár anglických piesní. Since I’ve Been Loving You… originál od Led Zeppelin. Srdce trhajúca vec. A pohodovka Crying In the Rain od Everly Brothers, ale v pomalej verzii, ako to od nich prebrali A-HA.
Teraz by som sa veľmi rád dozvedel, na čo môj sen myslí. Keď ju za normálnych okolností chytí kdejaká vec, tak tieto náladovky jej museli rozvíriť hladinu myšlienok viac než dosť. Hlavu mala zaborenú do lakťa, ktorým si pridržiavala kolená. Do tváre som jej preto nevidel. Vedel som ale, že neplače. Síce na to bola dosť smutná, ale popri tom bola až moc napätá. A dnes sa ešte asi premáhala. Ako aj ja.
“Môžem aj veselé?” zaujímal som sa. Pozrel som sa na Barboru, tá zdvihla hlavu a so svojim obľúbeným pohupovaním hlavy zauvažovala… “Hej!” zasmiala sa nakoniec. Ale ťaživosť situácie jej zase vyhnala úsmev z tváre tak rýchlo, ako rýchlo sa objavil.
“A budeš spievať so mnou?” položil som ďalšiu otázku, na ktorej kladnej odpovedi mi veľmi záležalo. Pozrela sa mi do očí svojím suprovým skúmavým pohľadom. “Nemusíš, ak nechceš,” upozornil som ju s úsmevom na samozrejmú vec.
“A ak chcem… môžem?” na tvári jej zaihral náznak šibalstva, ktoré som na nej doslova zbožňoval.
“Ak chceš, tak musíš,” prikývol som. Stále sa mi dívala do očí, v tvári už opäť neutrálna. Len oči jej ešte žiarili, aj keď mi tie ohníčky prišli trochu smutné.
A tak som našiel v spevníku nejakú odpichovejšiu pasáž. The Price Of Love bolo presne to, čo mohlo rozprúdiť náladu. Hneď som nadviazal ďalšou vecou z obdobia, kedy rock’n'roll vymetal svetové rebríčky… Love Is Strange. Barbora pochytila môj signál, a tak sme vec zaspievali s pasážou, kedy ona volá mňa domov, podobne ako Jeniffer Gray vo filme Hriešny tanec Patricka Swayzeho. Fakt je ten, že bola zase v pohode. A tak som hitmi od Everly Brothers pokračoval dnes už štvrtým číslom Bye Bye Love.
“Tak to bolo dosť aktuálne,” pousmiala sa Barbora, sotva zdvihla oči od spevníku, z ktorého čítala pre ňu hore nohami orientované texty, ak si práve na čosi nevedela spomenúť.
Nasledovalo Kick Love Into Motion od Def Leppard a Oldfieldove To France, Moonlight Shadow a Family Man, pri ktorých Barbora úplne perfektne spievala druhý hlas, aby sa odlíšila od mojej melodickej linky. Veľmi zaujímavé pre mňa bolo, keď so mnou spievala druhý refrén v Perfect Strangers od Deep Purple. Pieseň sama nepoznala, ale opakované pasáže už na ďalší raz spievala so mnou. A občas mi robila “echo”, hoc’ len nejakým popevkom. Počuť pôvodne hardrockovú pieseň s jej altom bolo niečo jedinečné. Čo samozrejme asi nevedela.
“Kde vlastne berieš takéto pesničky?” spýtala sa po tejto sérii. Lampášom mi určite naschvál zasvietila do tváre. Nastavil som svetlu predlaktie, a keď ho nedala preč, chňapol som jej po ruke. Lenže ona pohyb vystihla a uhla.
“U týchto rockových vecí väčšinou texty zháňam, kde to len ide,” pokrčil som plecom. “U kamarátov, po obaloch platní… a akordy potom väčšinou vymýšľam, aby to znelo podobne. Proste ich odpočúvam.”
“Fakt je ten, že tu sa gitara nenájde tak často ako v Čechách…,” zauvažovala Barbora. “Teraz už viem, že by som takéto večery milovala.” Na chvíľu sa odmlčala. “Aj tak si myslím, že si dobrý v tom, koľko máš anglických vecí. Pokiaľ viem, tak sa takéto veci hrajú málokedy.”
“To je fakt, ale má to svoje dôvody,” podotkol som. “Keď už sa raz večer zíde pár ľudí, tak často si chcú zaspievať skoro všetci. A niečo, čomu všetci rozumejú.”
“A potom sa mi ráta, ako to všetko vyzerá komorne,” poznamenala ďalej Barbora, akokeby moje vysvetlenie ignorovala. Pousmiali sme sa na seba, lebo v tomto smere som jej dal za pravdu. Máloktorú pieseň som bol schopný podať rockovo na španielke. Preto každá pieseň tak trochu “sfolkovela”.
“A teraz Eagles!” uviedol som ďalšie piesne a začal hrať Take It To the Limit, potom som nabehol na Take It Easy a na koniec tejto série zaradil One Of These Nights. Tá sa Barbore ľúbila najviac. Pomaly sa chýlilo k polnoci. Rhinestone Cowboy od Larryho Weissa (v originále s úchvatným sláčikovým aranžmánom) pokračoval v americkom country-rock štýle. A potom som si zobral spevník mojich najobľúbenejších anglických piesní a od Fleetwood Mac zahral Chains, Don’t Stop a Gold Dust Woman z ich dokonalého albumu Rumors.
Barbora si na kus papiera poznamenávala tituly piesní, interpretov, aj albumy, ktoré som si vybavil k daným piesniam.
“Veľmi si ma potešil prvou anglickou sériou,” pokývala hlavou, “Roxette, potom tá verzia Baker’s Street alebo Floydi; ale poviem ti, teraz si mi zahral tak špičkové veci… nechcem porovnávať… radšej.”
“Keď sme u toho porovnávania, Pink Floyd majú svoje Dark Side… na štvrtom mieste všetkých najpredávanejších platní. Rumors sú na treťom,” usmial som sa.
“Kto je prvý?” zaujímala sa.
“Mišo Jackson,” mykol som plecom, “suverénne. So svojím Thrillerom.”
Barbora významne povytiahla obočie, ale nič nenamietala. Sledoval som, ako svižne zaznamenáva každú pre ňu relevantnú informáciu. Zrazu sa mi rozbehol prúd myšlienok o všetkom možnom. Behom sekundy ma napadlo množstvo vecí, ktoré si navyše často kontrovali. Pri pohľade na jej ruku ma napadlo, ake je telo vlastne dokonalé, keď sa môže ruka tak fantasticky jemne pohybovať. Keď srdce pulzuje desiatky rokov. Aký je dokonalý život, ktorý telo ako nástroj využíva.
Na druhú stranu sa mi vnútili neustále opakované otázky na tému, prečo sa život v podaní inteligentného (a čo viac – premýšľajúceho) tvora tak často obracia proti sebe.
“Čo mi ešte zahráš?” spýtala sa ma Barbora po chvíli ticha. Uprela na mňa svoj pohľad. A tak som nalistoval veci, ktoré sa k tejto chvíli veľmi hodili.
“Nikdy som nehrával De Burgha v originále,” poznamenal som a súčasne tým aj uviedol ďalšiu – a rozhodol som sa, že na dnes poslednú – sériu. Mal som veľmi rád De Burghov konzervatívny prístup k pop-rockovej hudbe. Jeho náladovky podľa mňa nemali konkurenciu. Nezohnal som nikdy jeho superhit Lady In Red a ani som ho nezháňal, lebo som si bohato vystačil s jeho platňou Man On the Line. A tak som z nej začal hrať… najprv odpichovejšie Emotions (musel som sa pousmiať, keď sa aj Barbora pousmiala, ako sa nám podozrivo stretli pohľady pri slovách Give me in the midnight hour), titulnú Man On the Line a Don’t Pay the Ferryman, ktorej melódiu som občas hrával k svojmu Obchodníkovi.
“A teraz pár melancholických…” A začal som Sight And Touch. Barbora mi robila “backing vocal” v refréne práve slovami titulu piesne. Popri piesni sa preplížila za mňa a hrejivo sa ku mne pritúlila, pričom ruky mi dala okolo pása tak, aby mi nevadila pri hraní.
“Sometimes the man in me…,” začal som s ďalšou prekrásnou náladovkou – Much More Than This. V hlave sa mi linuli tóny originálneho podania… bublavá melodická linka, nenásilný a nevtieravý synťák. Aj keď mi to trochu chýbalo, mala jeho pieseň obrovské čaro aj v čisto akustickej verzii.
Ďalšia vec, ktorej názov mi zostal tajomstvom a celý text som opočúval (našťastie je De Burgh krásne zrozumiteľný), opäť poposunula hranicu paradoxne krásne smutnej nálady. Aj keď som nikdy nemohol zaručiť, že moje slová sú stopercentne správne. Už nehovorme a poďme spať, nech dážď padá do okien… Krásny vnútorný monológ. Klasická dilema medzi hlavou a srdcom… Krásne rozpory jedinej osoby. Je čas nechať ju ísť. Nechcem, aby odišla. Je čas… Kam až môže láska zájsť? Kam až má… musí? Som nakoniec rád, že sa na to vôbec môžem pýtať.
A na záver som si nechal svoju lahôdku – Transmission Ends. Nič tak krásne neukončí album ako takáto pieseň. Sediac tu dnes v noci so svojou láskou… a nálada už bola tu. A navyše sa domnievam, že De Burgh je u piesní o láske ďalej od fráz ako napríklad Phil Collins, aj keď ten je, povedal by som, vo vyššej lige od De Burgha. Keď ležíš vedľa mňa, jemná a tichá, zavše počúvam rytmus tvojho srdca… Takto to bude vždy, dokiaľ sa neodohrá posledné dejstvo… až do dňa, kedy sa prenos skončí.
A potom ten emotívny príboj tesne pred koncom pesničky…
Miláčik, vždy ťa budem milovať, do posledného dňa, do poslednej hodiny. Vždy budem s tebou, áno, navždy budem s tebou. Láska, vždy budem s tebou…

Michael Jackson: Give In To Me

18/8
Prítmie. Hlasná hudba. Veľká sála. Veľa ľudí. Svetlá krájali dym zo suchého ľadu, ktorý voňal po kivi. Na “dýzy” chodím síce len niečo málo cez pol roka, ale tanec ma veľmi baví, konieckoncov doma trsám úplne bežne. Viem sa pri tanci dostatočne uvoľniť, navyše som mierne ovplyvnený latinsko-americkou rytmikou, a tak som tancoval aj tak trochu originálne.
Barbora na diskotéky moc nechodí, ale svoj pohyb ovládať vedela. Spočiatku síce hádzala len klasický krok-sem-krok-tam, no a tak po pár piesňach hodila štrajk a išli sme si sadnúť. Aj tak tam práve zahrali čosi, čo nemusím (Scooter, asi jeho Hypera).
“Nemám nič proti tebe,” zasmiala sa a odhodila si rozhádzané vlasy na chrbát, “ale nehovor mi, že tancuješ len pár mesiacov.”
“Šesť,” upozornil som ju. “Navyše som nehovoril, že tancujem iba toľko, ale tak dlho chodím na dýzy.”
“Tentoraz som ťa trochu podcenila,” prikývla. “Ale pripadám si celkom blbo, stačí porovnať…”
“Ja som tiež začínal krok do strany a prísun… ale tu ide len o to, aby si sa uvoľnila,” rozhodil som rezignovane rukami. “Hlavne psychicky. Hýbeš sa fajn, akurát to viacej rozbal. Veď ja tu tiež zo seba robím šaša. Spolieham sa na to, že sa ľudia nedívajú moc kriticky.”
“Tie tri baby vedľa sa teda rozhodne nedívali kriticky,” zapichla mi pohľad do očí.
“Ale všimol som si, že ich to prešlo, keď zistili, že sa venujem svojej milovanej,” pritiahol som si Barboru bližšie a hravo ju pobozkal.
“OK,” Barbora mi pusu vrátila, “takže čo teraz?”
“Počkáme si na nejakú odpichovku, alebo na lepší komerčák…,” usmial som sa, “a zase nabehneme.”
Čo sa stalo, keď som počul predohru Cotton Eye Joe od Rednexu. A je nutné povedať, že Barbora sa minútu od minúty zlepšovala. Veľmi si obľúbila krok-sun-krok, ktorý začala bežne využívať na tanečné kreácie roztiahnuté do priestoru. Na rýchle veci sme sa vôbec po parkete veľmi radi presúvali a nikde sa na jednom mieste moc nezdržali. Spontánne sme sa zohrali, myslím, že sme fakt vyzerali ako dvojica, ktorá spolu prebrázdila nejednu diskotéku. Ale rýchle veci nebolo to, na čo som sa najviac tešil – aj keď som sa na ne najviac vyblbol, v čom sa Barbora tiež nenechala zahanbiť. Okolo jedenástej hodiny nastalo prvé spomalenie v sérii s krásnymi piesňami Amerika (česká Lucie), Back For Good (Take That), Stay Another Day (East 17) a milo ma prekvapila Jacksonova Give In To Me.
“Whow!” zaradoval som sa, keď som počul tichý nástup Lucie. Barbora nevedela, o čo ide, ale čakajúc na začiatok ďalšej piesne sa zastavila, na čo som sa k nej plavným pohybom priblížil a objal ju okolo pása. To už jej došlo, čo bude nasledovať.
“Hmm…,” usmiala sa. “Tuším sa teraz pekne zamotáme.” V čo som samozrejme dúfal aj ja. Nandej mi do hlavy tvý brouky… “zabroukal” som jej do ucha. Položila mi ruky okolo krku, ako som to mal rád – oproti rukám na ramenách, ktorými si navyše dievča drží chalana tak trošku od tela.
“Ako ty vlastne nadväzuješ kontakt na diskoške?” spýtala sa ma hneď z kraja tanca.
“Tak to mám v živej pamäti, lebo moja nesmelosť mi dovolila osloviť prvé dievča na diskotéke asi pred tromi mesiacmi,” pri spomienke na to som sa musel pousmiať. “Bolo to v ***, taká tmavá dýza, podobne ako tu. Ale tam to bolo ešte viac ponuré. Bola to blondýna, o rok staršia, mala na sebe bodkované šaty… správny letný strih. A moc som si s ňou nepokecal, lebo som ešte nemal tú odvahu, ale musím povedať, že bola fajn. Veľmi milá.”
“Máš nejaké štandardné situácie?” zaujímala sa.
“Môžme si na to zahrať,” navrhol som. “Aspoň sa zoznámime dva razy… Čo ty na to?”
“Beriem,” prikývla a nahodila opäť svoj šibalský úsmev.
“Takže – oslovil som ťa… úspešne (asi)… chvíľu sa motáme na tento slaďák. A ide sa na hru. Klapka!” počkal som chvíľu, aby som si navodil atmosféru. “Ako sa voláš?”
“Barbora… a ty?” odvetila. Protiotázka mi padla dobre, lebo inak mi to pripadá, ako keby som jej svoje meno vnucoval.
Po odpovedi som nechal pauzu na jej strávenie. A keď sme u toho, musím spomenúť, že prvá (a často ako na potvoru jediná) vec, ktorú z rozhovoru zabudnem, je práve meno. A pritom si často poviem, ako lahodne znie… “Koľko ti je?” Tejto otázke som sa nevyhýbal, lebo si myslím, že mladá “násťročná” dáma to nebude považovať za netaktnosť, navyše ma to zaujímalo, aby som vedel, ako pokračovať ďalej v rečnení, respektíve… v tejto fáze skôr v pýtaní sa na ďalšie fakty.
“Šestnásť,” odpovedala, ale otázku nevrátila.
“Nehovor…,” pousmial som sa tak, aby sa to ani horšej dievčiny, než akou bola Barbora, nedotklo. “Nápodobne,” oboznámil som ju so svojím vekom, aby nebola v nevýhode. A po malej pauze pokračoval v otázkach: “Kde vlastne bývaš?”
Po jej ďalšej odpovedi (pravdivej) som pokrútil hlavou. “Nemáš to tak trochu z ruky? To je dobrých sto päťdesiat kilákov na východ.”
“Som tu na prázdninách,” oznámila, vlastne tiež podľa pravdy. Pozerali sme si zavše do očí, musím priznať, že nedala nijak najavo, že by ma poznala, bola tiež naladená na tú správnu zoznamovaciu náladu. Ale správala sa milo. Vlastne obdobne, ako keď som ju kontaktoval v autobuse. Bože, ako to je dávno…
Po chvíli tíška (teda… pominul som rámus, čo nám valili do hláv repráky) ma prekvapila otázkou na moje bydlisko. Pousmial som sa, lebo táto odpoveď mi zatiaľ vždy dávala veľa priestoru na nasledujúci prejav. “Oficiálne na Slovensku, ale prechodne (a vlastne dúfam, že aj naveky) som v Čechách.”
“Nehovor,” zasmiala sa ona napodobniac môj tón, akým túto vetu väčšinou púšťam do éteru. “Čo v Čechách?”
“Vlastne emigrant,” pozreli sme si z oka do oka – doslova, keďže sme pri tancovaní nemali hlavy proti sebe. “Čakám na občianstvo.”
“Aha… a aké to je?” zaujímala sa zainteresovane Barbora.
“Problematické,” priznal som. “Čo teda väčšinou odnášajú naši, mne to ani tak nevadí. Ale ešte tri a pol roka… a je to v suchu. Na druhú stranu docela pútam pozornosť, veľa Slováčiskov tam predsa len nie je.” A s úškrnom som dodal: “Teda zatiaľ.”
“Aha…,” prikývla. Evidentne som bol na rade. A tak som nahodil ďalšiu “anketnú” otázku.
“Do akej školy vlastne chodíš?” zaujímal som sa teda okázalo.
“Gymnázium,” povzdychla si, ako keby sa jej to nepáčilo. “Ešte neviem, čo ďalej, ale asi to bude nutné – myslím tým niekam ísť.”
“Ja tiež ešte neviem, kam pôjdem,” zamyslel som sa. “Robím elektrotechniku, počítače. Na informatiku by to asi nebol problém, a aj by ma to bavilo, ale chcel by som mať výšku humanitného zamerania. Nejaký organizačný odbor, ergonómia, psychológia a psychika ľudskej práce… neviem. Ale čosi také by ma asi bavilo.”
“To je razantný krok stranou,” zamyslela sa Barbora. A opäť mi nechala slovo. A to už nabiehali otázky, od ktorých sa odvíjal ďalší rozhovor.
“Čo ťa najviac baví?” spýtal som sa. “Teda okrem školy…”
“Čo ma baví?” moju ironickú poznámku nechala stranou. “Karate.” Pozreli sme si do očí. Ja som hral prekvapenie, ona sa pousmiala. “Nemám moc rada boj…”
“Nechápem,” žiadal som si vysvetlenie toho kontrastu.
“Začala som z nudy, teraz už moc necvičím,” zamyslela sa. “Teda už len sama. Na fyzičku. Pre krásu. Páči sa mi kultivovaný pohyb.”
“Mňam,” nahodil som jednu zo svojich súhlasných tvárí, na ktoré Barbora (ako neznáma osoba) zareagovala “poplašene”. Musel som všetko uviesť na pravú mieru: “Aj ja mám rád kultivovaný pohyb, len trochu iný. Zbožňujem tanec. A hudbu vôbec.”
“To som si všimla,” zasmiala sa.
“Myslíš vážne?” podivil som sa.
“Vážne,” prikývla. “Ťažko bolo možné, aby som si ťa nevšimla.”
“Díky!” vyfúkol som. Poteší. Na chvíľu zavládlo ticho, pre zmenu som chcel ja počkať, kým ho nepreruší ona.
“Keď sme u toho,” začala ďalšiu výmenu, ako som predpokladal, “čo ty robíš tu? Povedala by som, že to máš ešte viac z ruky ako ja.”
“Ja som tu tiež na prázdninách,” vysvetlil som. “Síce len na krátku dobu. Prechádzam tadiaľto s priateľkou.”
“To mi hovor…,” začudovala sa Barbora. “A to môžeš takto tancovať s nejakou inou?”
Na to sme sa obaja zasmiali, tentoraz ako skutočný ja a skutočná Barbora. Čo mám na to povedať? Ale nechcelo sa mi prerušiť hru, aj keď Barbora mi šepla z blízka do ucha svoje “sorry”. Pričom sa na tú chvíľu mimo hru ku mne priblížila až moc.
“Ona je veľmi tolerantná,” oboznámil som ju provokačne. Na čo sa len pousmiala. Položil som jej hlavu na rameno a na pár minút som sa oddal vychutnávaniu danej chvíle.
“To si už skončil s hrou?” spýtala sa Barbora. Tuhšie ma objala okolo krku.
“Asi áno,” prikývol som.
“A prečo?” zasmiala sa. Pozreli sme sa po sebe.
“Nemohol by som sa k tebe pritúliť,” odpovedal som. Barbora si s úsmevom odhodila vlasy za chrbát a sklopila pohľad, zrazu tak fantasticky nevinný… teda aspoň tak vyzeral. Hérečka. A lebo som si to teraz dovoliť mohol, tak som si ju privinul k sebe tak blízko, ako sa len poddala. A Barbora sa mi moc nebránila…

Eagles: One Of These Nights

15/8
Mali sme naplánovanú cestu na ďalších päť dní dopredu. Na vôbec posledné dni, ktoré spolu strávime. Lebo potom sa rozlúčime. Tak sme sa rozhodli na dnešnej “valnej hromade”, ktorá sa odbavila pri obede. Boli sme štvrtým dňom v skalách. Pieskovcové skaly sú mi veľmi sympatické. Fakt je ten, že najradšej mám travertín, je to na šplhanie moja najobľúbenejšia hornina, oproti pieskovcu je viac pórovitá. Prvé dva dni sme táborili na západnom konci tohto “raja”, včera sme sa posunuli o dvadsať kilometrov na východ. Ako vidno, posledný týždeň sa niesol v znamení pohody, menej pochodov, viac táborenia.
Zato počasie doslova šalelo. Teraz bolo síce jasno, ale len pred polhodinkou solídne spŕchlo, včera fúkal vietor, že nám skoro odnieslo stan… sranda veliká. Aspoňže bolo teplo. Sedeli sme na akomsi šikmom obelisku, Barbora “na vláčika” za mnou, ja som sa rýpal v nejakom na skalu prirastenom machu svojou palicou z dubového dreva, ktorú som si obstaral na naše šermiarske súboje. Praktikujeme ich druhý deň a je to fakt zábava, často mi to Barbora aj pekne natrie, ale to nie je tak dôležité, najlepšie na celej veci je, že sa poriadne pováľame po zemi. Ani neviem, kedy nás napadlo hrať sa na ninjov, ale celkom mi sadla zábava na úrovni desaťročného deca.
“Kam teraz?” opýtal som sa a rukou sa zahnal nad údolíčkom pred nami. Za malým potôčikom sa rysovala ďalšia skupina skál. Takéto “vodné toky” dávajú pieskovcovým skalám tú správnu vizáž a aj sa v ich blízkosti dobrodružnejšie kráča, človek často nechtiac zapadne do terénu. Oproti okoliu nášho prvého táboriska bolo tu všetko viac divoké. Skaly a obelisky predtým holé sa teraz miešali so stromami, často úplne zapadávali v lese.
“Pôjdeme vľavo,” naznačil som smer ďalšieho pochodu – teda skôr “polezu”. Obaja sme mali topánky, ktoré neboli uspôsobené tomuto terénu, a tak sme z nich už niekoľko ráz museli večer vyklepávať ihličie. Včera sme urobili drobný prieskum okolia, na tejto strane sme dospeli práve k tomuto šikmému balvanu, na ktorom teraz sedíme. Skaly vľavo sa mi viac páčili… od pohľadu.
“OK,” kývla Barbora. “So let’s go.” S malým unaveným povzdychnutím sa zdvihla na nohy a podala mi ruku, aby som vstával už aj ja.
“Nepodnikli by sme čosi, čo sa nekryje s filozofiou našej cesty?” zamyslela sa akoby len tak mimochodom, pričom sa pozerala kamsi do diaľok. Hneď sa mi ale podívala priamo do očí. Že by chuť zmeniť zvláštny stereotyp? Šanca poznať sa v iných a vlastne úplne obyčajných situáciach?
“Kľudne,” prikývol som, “len neviem, čo konkrétne máš na mysli.”
“Večeru na úrovni? Disko?” pokrčila ramenami. To druhé bola pre mňa nahrávka na smeč, ale rozhodol som sa najprv zareagovať na prvý návrh.
“Večera by mohla byť zaujímavá,” pousmial som sa úprimne. “Overil by som si svoje schopnosti na mieste gentlemana… len zohnať slušné oblečenie. Pokiaľ to teda má byť fakt na úrovni. Inak by to bolo fajn, ešte som na večeru s takou kočkou nešiel.”
“A diskotéka?” zaujímala sa.
“Ha, há…,” hodil som s úsmevom nejakú tanečnú figúru. “To by mi sadlo. Lebo tancom, aj keď si to ty nemohla zistiť, doslova žijem.”
“Whow!” rozosmiala sa aj Barbora, “sa nám nejak prejavuješ.”
A tak sme nakoniec zvolili diskotéku. Konieckoncov to bude asi akcia, ktorá má k našej doterajšej spoločnej skúsenosti najďalej. Tá večera by síce bola úletovejšia, paradoxne práve tým, že je to maximálne normálna akcia, dosť spoločenská…, ale neboli na to prostriedky. Keby to záležalo len na mne, aj tak by som si vybral oboje.
Neskôr toho istého dňa okolo desiatej hodiny večer, kedy už bola všade – a hlavne v stane – tma, sme ležali obaja v Barborinom spacáku (lebo je väčší než ten môj). Boli sme síce fajn naladení, ale aj poriadne unavení. Práve som si obzeral špinu dokonale pozaliezanú za nehtami, keď Barbora do ticha, ako to má vo zvyku, nakúsla ďalší rozhovor, ktorý mohol mať istý kľúčový význam pre našu cestu.
“Vieš, ako sme sa bavili o tom, že sú chvíle, kedy by som ti dovolila všetko?” spýtala sa. Myslel som si, že pôjde len o náš typicky teoretický rozhovor. Lenže tentoraz som sa sekol, pretože ďalšie slová sa týkali výhradne nás.
“Občas to iskrí,” usmial som sa, hoci sa mi zdalo, že Barbora bola akosi vážna. Mal som chuť zachovať uvoľnenú atmosféru.
“Každá ženská dokáže byť potvora,” zamyslela sa nahlas; konštatovaním mi nutne pripomenula náš rozhovor na túto tému, na základe ktorého sme usúdili, že medzi ženou a mužom nie je radikálny rozdiel v miere ich “potvoráctva”, ale len v jeho spôsobe.
“To je dobrý začiatok,” potvrdil som jej jej názor s prídavkom ironického tónu.
“Ale ver mi, že teraz nechcem byť potvorou,” ubezpečila ma, ešte som stále presne nevedel, ako to myslí, “ani si nemyslím, že by si bol málo iniciatívny…”
“Moment, moment,” zastavil som ju. “Nebudeme sa baviť o tom, že iniciatívu tu máš väčšinou ty. Ale akosi mi uniká, o čo tu ide. Mimochodom, toho, že by som ťa považoval za potvoru, sa báť nemusíš.”
“Vravíš – občas to iskrí,” usmiala sa. Ležala tam tesne vedľa mňa na boku, oči jej žiarili tichým úsmevom, vlasy si prehodila za seba, lebo sa jej moc motali do tváre… často si ich vyberala spomedzi pier. “Tak teda… neviem, či nezájdem ďaleko, ale dnes večer som celá tvoja; čo budeš chcieť, to spravím.” Pri týchto slovách sa usmievať prestala, aby potvrdila, že nechce byť potvorou.
“No,” vyfúkol som, lebo toto mi trošku vyrazilo dych. Keď sa to vezme z tej najhoršej stránky, môžu z toho byť pomerne ďalekosiahle dôsledky. To bola prvá vec, ktorá ma s trochou irónie napadla. Hneď mi ale prišla na rozum iná vec, tentoraz maximálne príjemná. Vedel by som toho využiť, vedel by som si to užiť. S Barborou… to bol môj sen. “To si ma púšťaš pekne blízko.”
“To hej,” pousmiala sa Barbora. “Vlastne som mala tie poznámky o nejakom nepúšťaní ani tak nie kvôli tebe, ale preto, lebo sa onedlho rozídeme; navyše… keď som to povedala, chodili sme spolu pár hodín, teraz to je o čosi viac. Obaja vieme, že vlastne navonok sa toho zmenilo málo, lebo som mala to šťastie a padla som na srdečného chalana, ktorý sa ku mne choval milo, a občasný príjemný dotyk, ako ty rád hovoríš kontakt, ma vždy len potešil. Ale posun v myšlienkach som zaznamenala.”
“Díky za toho srdečného kolíka,” zazubil som sa, fakt ma to totiž veľmi potešilo. “Neviem, či by som si dovolil za ten posledný týždeň toľko, keby sme to spolu oficiálne nepiekli.”
“Ty oficiálne,” zasmiala sa, “veď onedlho nám vyhasne.” Prvý raz spravila narážku na koniec nášho veľkolepého projektu tak, aby ostala stále vysmiata.
“Čo si od dnešnej noci sľubuješ?” mámil som z nej predpovede.
“Ja?” tajomne po mne žmurkla. “Ja budem s napätím očakávať, kedy si ma dáš k večeri a ako dlho ti potrvá, než sa rozhýbeš.”
“K večeri, vravíš…,” chytil som ju za rameno, zvalil od seba na chrbát a vrhol sa na ňu. Pobozkali sme sa. “Whow!” šepol som jej do ucha, než som ju doň jemne kúsol. Čo teda nemala rada (ako snáď jedinú vec, čo mi kedy dala najavo), ale tentoraz to prešla bez povšimnutia… a či skôr zareagovala na to tiež nejakým výpadom.
“No rozhýbal si sa rýchlo,” uznala a rukou mi prešla cez vlasy. Hneď som jej po nej nevďačne chňapol a aj som ju úspešne pohrýzol. (“Jaguár jeden… to si môžeš odpustiť.”)
“Chyba…,” protirečil som jej. “Ešte stále váham, no a keď sme u toho, mám chuť hodiť ešte trochu reč. Navrhujem špeciálnu formu. Každý z nás tomu druhému položí dajme tomu dve otázky a on musí odpovedať. Začínam…”
“Môže byť,” prikývla Barbora. “Myslím, že toho využijem aj ja.”
“Takže: Musím dnes čosi urobiť, aby si bola spokojná?” spýtal som sa, lebo ma silno zaujímalo, či sa mi fakt odovzdáva, a to aj myšlienkovo, alebo niečo nutne očakáva.
“Stačí, keď budeš vedľa mňa a zahrievať ma…,” mykla s úsmevom plecom. “Aj keby si ma dnes len raz pobozkal na dobrú noc, hoci hneď teraz, aj tak by to bola jedna z mojich najkrajších nocí. V doterajšom živote rozhodne. Ja ináč ani nevravím, že dnes máš jedinečnú šancu. Formulujem to ešte inak: Odteraz si nebudem dávať pozor, ako moc sa mi chceš dostať na kožu. Lebo si asi neviem predstaviť situáciu, ktorá by sa mi s tebou priečila. Tak! That’s all.”
“No to si toho vieš predstaviť veľmi málo,” zaškeril som sa, aj keď to asi nemohla moc vidieť.
“Neprovokuj, hej?” schladila ma. “Moja otázka znie: hmmm… Čo si o mne teraz myslíš?”
“Tak ti ď…,” povzdychol som si. “To je na hodinu komplimentov. Stačí ti, keď ti poviem, že to nie je horšie? Teda… vieš, ak si to môžem vysvetliť, akože si mi prejavila viac dôvery, tak si si to len polepšila.”
“Tak si tu asi budeme navzájom kurizovať,” pokývala Barbora hlavou. “Ale dík, špatne si to rozhodne nevykladáš, to ťa môžem ubezpečiť. Zatiaľ si ma nesklamal.”
Jedným z našich stiskov rúk prebehol impulz, ktorý som obratom vrátil. Usmiali sme sa.
“Druhá otázka – tak to bude ťažšie,” odfúkol som si, pričom som sa stále díval svojej milej do očí, ktoré sa občas v tme zaleskli. “Napríklad… taká priblblá otázka -”
“Nevadí, budem to tak brať,” ubezpečila ma.
“- Čo by si si počala s potomkom?”
“Whow!” Barbora sa s uvoľňujúcim smiechom zosunula na chrbát. “Tak to si ozaj nechal zájsť svoju fantáziu ďaleko. Ale už aj o tom som uvažovala, aby som sa ti priznala. Ale neviem… asi by som ale nešla na výšku, ako mám v pláne, bohvie, či by som vôbec kedy dokončila gympel. Asi by som si za to vynadala a tebe poďakovala. Ale asi by to bola v prvom rade moja chyba.”
Na chvíľu zavládlo ticho. Tentoraz nie ani moc ťaživé.
“Máš vôbec krabičku?” spýtala sa odrazu na otázku, ktorá v tej chvíli netrápila ani mňa.
“To je tvoja druhá otázka?” uistil som sa. Samozrejme mi hneď došlo, o čom sa bavíme.
“Áno,” prikývla, ale usmiala sa, aby ma uvoľnila.
“Aj o tom som uvažoval, aby som sa ti priznal,” prikývol som. “Ale fakt je ten, že ju nosím stále, pre istotu, takže nič osobné. Ale dúfam, že ju často nevyužijem, dokiaľ nenájdem svoj sen pre život.”
“Čo teraz?” zaujímala sa Barbora po malej odmlke.
“Uvidíme…,” pousmial som sa a naklonil sa nad Barboru. “Podľa toho, ako mi bude chutiť tá večera… a ako sa rozbehnem.”
Pobozkali sme sa. A nebolo to na dobrú noc…

Cesta sa pomaly chýli k svojmu záveru a po tejto časti nás čaká už len posledných päť dielov. Dnes už to stopovanie nie je to, čo bývalo – najmä na Slovensku, ale kedysi to bol naozaj celkom dobrý spôsob turistickej prepravy.

ELO: Mr. Blue Sky

11/8
Rehotali sme sa tak, až som sa čudoval, že sa neváľame v prachu s rukami na bruchách. Sú také chvíle. Isto to každý pozná. Najprv úvod do situácie: Ako sme sa rozhodli, vybrali sme sa “na stopa”. Čo sa neobišlo bez šaškovín. A na tých sme sa smiali, aj keď sa to nedá tak jednoznačne povedať. Ja som sa totiž smial na všetkom a na ničom súčasne. Už len preto, že sa smeje Barbora. A tá sa možno smiala len preto, lebo sa smejem ja.
Takáto nálada už trvala od rána, to značí asi tri hodiny. Zásadne sme sa smiali úplne všetkému, doslova každej blbosti. Potácali sme sa takto po ceste a robili show. Dlho sme sa ale nepredvádzali, lebo do piatich minút nám zastavilo auto. Okrem vodiča nebol vnútri nikto.
Otvoril predné dvere: “Kam to bude?”
“To je úplne jedno,” snažil som sa ubrzdiť svoj smiech. Vzápätí som si uvedomil, že to asi nebola najvhodnejšia odpoveď, hoci mala k pravde najbližšie.
“Dúfam, že vám nebude vadiť nakazlivo dobrá nálada…,” uisťovala sa Barbora, “my už sme raz takí.” Spiklenecky na mňa žmurkla.
“Tak si nastúpte,” usmial sa vodič.
“OK. My sa hodíme obaja dozadu,” navrhol som, ale skôr než stihol ľahostajne pokrčiť plecami, ozvala sa Barbora: “Len pekne padaj dopredu, nech ťa mám aspoň raz poriadne na očiach!”
Jej slová samozrejme vyzneli kamarádskejšie, než ako vyzerá ich obsah, konieckoncov korešpondovali s aktuálnou náladou. A tak som rezignovane pokrčil plecami nakoniec ja.
Šofér bol muž v stredných rokoch – mohol mať okolo štyridsať – s fúzami a krátkou bradou. Tváril sa veľmi sympaticky a hlavne tolerantne k blbnúcej mládeži.
“Odkiaľ s takým veselím?” vyzeralo to, že rozhovor so stopármi nadväzuje často.
“Teraz sme chvíľu stanovali v jednom lese asi pätnásť kilákov odtiaľto,” začal som sa šíriť o našej trase. “Predtým sme boli vo ***, tam sme pozreli ryzne…,” prelietol som rýchlo našou trasou, “…no a sme tu. A ešte nevieme, čo ďalej.”
“Ryzne…,” zamyslel sa šofér. “Hmm… tam je to veľmi príjemné.”
Slovíčko príjemné hneď upresnil: “Drsné a pekné.”
“Boli ste tam?” spýtala sa reflexívne Barbora, aj keď odpoveď už vlastne poznala.
“Hej, s deťmi,” pousmial sa, asi mal na to pekné spomienky. Pozrel sa do spätného zrkadla, možno len tak, možno sa tam stretol s pohľadom Barbory. Obzrel som sa. Usmiali sme sa – teda hlavne ja, lebo ona mala vysmiate stále – hodila na mňa svoj tik obočím, jej obľúbený tichý pozdrav.
“Kam vlastne idete?” spýtal som sa.
“K Priehrade,” odvetil šofér. To bolo asi hodinu cesty. Všimol som si, že sa v strednom stĺpiku krčí autorádio s kazetovým prehrávačom, na čo som hneď skočil.
“Mohol by som si niečo pustiť?” spýtal som sa teda.
“Ak máte kazetu…,” usmial sa s nehranou samozrejmosťou. “Ja som svoje omylom nechal doma.”
Vláčil som so sebou box na dvanásť kaziet, to kvôli walkmanu – aj keď som ho teraz už tretí deň nepočúval, lebo mi došli akumulátory. Bez hudby proste nefungujem. Dostal som náladu na čosi odpichovejšie, a tak som vybral Madonnu a strčil ju do “slotu” tak, ako som dúfal, že je to správne. Našťastie bolo. Keď chlapík spoznal úvodnú Papa Don’t Preach, pokýval hlavou zo strany na stranu a obrátil sa ku mne: “Ako hlasno počúvate hudbu?”
“Hlasnejšie – lepšie,” odvetila miesto mňa Barbora. Prikývol som na súhlas. Muž vytočil hlasitosť na solídnu hodnotu, ale tak, aby sme na seba nemuseli kričať, aj keď hudba bola dominujúcim zvukom v interiéri vozu.
Vonku bol krásny modrý deň. Uvažoval som o pokračovaní našej cesty, ak by sme sa nechali vyklopiť niekde pri Priehrade. Preliezli sme troje prekrásne hory, bolo by dobré trochu zmeniť kurz. Obrátil som sa na Barboru: “Podáš mi, prosím ťa, mapu?”
“Ktorú?” otázka mala svoj dôvod, keď už sme mali sedem máp.
“Okolie Priehrady,” špecifikoval som.
Asi sedemdesiat kilometrov od Priehrady sa nachádzala oblasť pieskovcových skál, čo nebolo na zahodenie. Predsa len sme sa obaja veľmi radi škriabali po skalách a tu by sme si užili aj trochu rizika… Vedel som, že skaly sú živlom, ktorý by nám obom vyhovoval.
“Podnikáte nejakú veľkú turistickú akciu?” spýtal sa nás vodič.
“Nech žijú prázdniny!” odvetil som trochu od veci miesto prikývnutia. Barbora si asi povedala, že to nie je dostatočná odpoveď, a tak ma doplnila: “Dá sa to tak povedať.”
“Netušil som, že sa aj dnes mladí vedia odpútať od civilizácie,” pousmial sa.
“To sme pôvodne netušili ani my,” oplatil som mu úsmev, konieckoncov to bola pravda.
Oprel som sa o sklo dverí a “hmkal” si nejakú melódiu. Prechádzali sme rovným, širokým údolím, ktoré mohlo mať naprieč asi tridsať kilometrov. Oproti tomu sa na severe vypínali najvyššie štíty tohoto “venca” Karpát a na juhu hory len o málo nižšie. Vedľa sa proti nám valila najdlhšia rieka republiky, za ňou sa rozprestierali fľaky zemiakových polí. Vyššie položená poľnohospodárska oblasť…
Aj keď šofér nevyzeral ako cestný pirát, na tachometri mal stodesať, čo si na tejto ceste isto nemôže dovoliť. Ešte paradoxnejšie mi v tomto smere pripadá, keď nás predbieha nejaký šialenec. A to sa dialo prakticky stále. Podal som mapu dozadu Barbore, aby ju hodila do obalu.
Slnko mi začalo nepríjemne pleštiť do očí, a tak som si sklopil clonu nad čelným sklom, pričom som si všimol, že na clone je zrkadlo. Posunul som hlavu trošku doľava, aby som videl Barbore do očí.
“Na čo myslíš?” spýtala sa ma svojou najčastejšou otázkou.
“Neviem,” odvetil som, ale dnes som neodbočil zrakom, ako to zväčša robievam, keď mám čosi povedať.
“To bol reflex,” zatvárila sa znechutene. “Isto vieš, na čo myslíš.”
“Na cestu,” povedal som. Bola to pravda… tak trochu.
“Nejak často,” podozrievala ma Barbora. “Nemyslíš?”
Napriek krátkej výmene viet nik z nás neuhol pohľadom, čo nemohlo skončiť inak, než “súbojom očí”. Nikomu nevadilo zrkadlo ako odrazová plocha. Vedel som, že na svoju poslednú poznámku nepotrebuje Barbora žiadnu odpoveď. Mohla vedieť, že málokedy nemyslievam na ňu.
“Kto z koho?” tikol som na ňu obočím.
“Neuhnem,” mykla Barbora plecom. Vedel som, že to môžem brať vážne.
“Ani ja,” mykol som plecom pre zmenu ja. Vedela, že to môže brať vážne.
Ale po chvíli som sa rozhodol ustúpiť. “Dobre,” pousmial som sa, “ale len že si to ty.”
“Dobre,” súhlasila. A tak som vypratal bojové pole. Nebudem predsa v prekrásny modrý deň kaziť malú detskú radosť svojej momentálne najbližšej priateľke…

Led Zeppelin: The Rain Song

9/8
V jednej krásnej knihe som si prečítal myšlienku, ktorej obsah ma zaujal: Každý človek raz príde na to, že život je séria porážok. A tým, že ideme ďalej, aj keď to vieme, snáď len tým sme ľudia.
Fakt je ten, že knihy ma veľmi ovplyvnili. Veľká časť mojej výchovy je produktom kníh. Z nich som čerpal svoje ideály, svojich hrdinov. Od klasického Old Shatterhanda som sa časom prepracoval až k Georgovi Virdonovi z mojej najobľúbenejšej knihy Posledný kabriolet od Antona Myrera.
Aj keď má život asi viac porážok ako víťazstiev, je predsa len krásny. A našťastie som stále natoľko mladý, že som veľa porážok nezažil. Vyslovene víťazstvá tiež nie sú na dennom poriadku, ale dalo by sa povedať, že sa v mojej minulosti nájdu. A som rád, že som nikdy nemal problémy sám so sebou.
Cesta sa pomaly blíži ku svojmu koncu. Klasické myšlienky. Ležal som na deke a všetko nechával plynúť voľne okolo seba. Bola už trochu zima, isto väčšia než počas predchádzajúcich dní. A malo pršať. A my sme sa chceli vydať na výpravu do blízkej dediny, lebo sa nám pomaly míňal proviant. Na kúpanie nebolo ani pomyslenie, mal som na sebe rifle a flanelku, a ktovieaké teplo mi teda nebolo.
Včera sme naplánovali na dnes nákupnú akciu a dnes som čučal do neba a dúfal, že ďalšie tri hodiny nespŕchne. Zase na druhú stranu by mi dážď nevadil. Lenže asi by to hrozilo prípadným prechladnutím, mokré veci tiež nie sú nič príjemného. Nebola síce hrozná zima, ale teplu letnej búrky sa to neblížilo.
Barbora ku mne prišla od polievky, ktorú varila v kotlíku nad ohňom. “Chvíľu počkáme, kým to trochu vychladne,” riekla a ľahla si vedľa mňa. Chytila ma za ruku a preplietla si prsty s mojimi. Rád som vstrebával jej teplo, aj som toho zavše využíval, čo mi Barbora s radosťou tolerovala, lebo som mal horšiu termoreguláciu ako väčšina ľudí. Aj za tepla som mával chladné ruky, čo sa nezlučovalo s mojou vrelou povahou (ha, ha).
Položil som si jej ruku na hruď (respektíve na svoje pre ňu búšiace srdce) a takto sme ďalších päť minút preležali v tichu. Len občas sme si posielali vzájomné pulzy v nejakom kóde, ktorý som “cítil”, aj keď som mu nerozumel. Občas sme sa tomu zasmiali, lebo obaja sme si obľúbili takéto hrátky.
“OK. Ideme sa napapkať, aby sme boli silní,” prehlásila napokon Barbora a vstala.
“Hmm… to budeme do budúcnosti potrebovať,” súhlasil som a dodal, “…vo všetkých smeroch.” Zdalo sa mi, že Barbora pochopila mnohoznačnú narážku aj v tej veci, ktorá nás oboch trápila. Veď som to tak aj prenesene myslel.
Cesta do dedinky bola bezproblémová. Behom hodinky a štvrť sme došli do miestneho obchodu so “smiešnym” tovarom. V malej samoobsluhe sme boli úplne samotní (teda okrem mladej a sympatickej predavačky). Prechádzali sme sa medzi regálmi a špekulovali, čo budeme v nasledujúcich dňoch potrebovať.
“Ber ju!” ukázal som na “obilku” (moja obľúbená kaša). Barbora hodila krabicu do košíka a zamyslela sa (so zodpovedným výrazom, ktorý mi pripomenul maminu pri podobnej príležitosti), čo ešte môžme využiť. Ja som zbalil pár polievok v sáčku, dve veľké Margotky (čo bol zázrak, že ich tu mali), dvoje zápalky a dve mlieka (jedno trvanlivé, druhé sušené). Barbore som vzal košík, aby sa nám náhodou neuťahala, a zvyšok výberu nechal na nej. Všetko sme nahádzali do ruksaku a vydali sa na spiatočnu cestu…
“Whow!” zareval som do zamračeného neba, ktoré to nakoniec nevydržalo a pustilo na nás prívaly vody niekde na poslednom kilometri spiatočnej trasy. Utekať nemalo význam, lebo behom pol minúty sme boli totálne mokrí. S roztiahnutými rukami som sa začal točiť okolo svojej osy a pritom sa naplno rehotal.
“S kým som sa to vybrala na cestu?” povzdychla si rezignovane Barbora. Ale úsmev ju (ako ináč) stále neopúšťal.
“Nie je nič krajšieho ako milovanie v daždi,” zagúľal som po nej očami.
“Tak od toho sa rada dištancujem,” poznamenala na to ona. Stále sa ale tak zvodne usmievala, hoci možno jej to tak nepripadalo. On to vlastne mohol byť obyčajný milý úsmev. Mal som chuť po nej dravo a hravo skočiť. Zhodil som z pliec krosnu s nákladom a pomaly k nej pristúpil.
“A jéje,” prehodila Barbora a nasadila tón plný obáv. Ťažko mi je posúdiť, či sa naozaj bála, že práve teraz spravím nejakú nepredloženosť. Úsmev ale na tvári ponechala, navyše mi vyšla v ústrety a natiahla ku mne ruku. Z prstov jej odpadávali dažďové kvapky. Mikina jej stmavla po nasýtení vodou o pár odtieňov, celá bola úplne premočená. Ja som samozrejme nemohol vyzerať oveľa lepšie.
Pršalo. Priam lialo. Sotva bolo vidieť na ďesať metrov dopredu. Na myseľ mi prišli potraviny, ale bágel bol našťastie nepremokavý. Ak prežije toto, môže sa smelo titulovať hoc’ aj vodotesný.
Chytil som Barboru za ruku a pritiahol si ju k sebe. Pozerala sa mi do očí pohľadom, aký som snáď u nej ešte nevidel. Zrazu už žiadne šibalstvo. Úplne naivný pohľad, akoby zvedavá, čo sa bude diať. Neviem, či to hrala, ale vyzerala fakt ako decko. Ešte aj do spodnej pery sa hrýzla. Musel som sa tomu zasmiať.
“Nezabudni,” jej hlas bol oproti jej vizáži úplne vážny, “že som úplne celá tvoja.”
“Ľúbim ťa,” povedal som jej a spojil si ruky za jej pásom. Objala ma okolo krku, hlavu si položila na moje rameno a pobozkala ma zľahka na šiju. Jemne som jej podmietol nohy a položil ju na zem, na čo som ju nežnepriľahol.
“A nezabúdam,” ubezpečil som ju.
“Ja viem,” pousmiala sa a potom ma pobozkala.
“Milujem ťa,” šepol som znovu to isté v inej verzii, ktorú som si v tejto situácii rád dovolil, aj keď bola odvážnejšia. Barbora sa zasmiala, až sa jej na tvárach objavili jamky, čoho som si isto všimol prvý raz. Úsmev s hlbokým zamyslením sa, akokeby zvažovala, čo povie. Potom reflexívne pokrútila hlavou.
“Blázonko!” pohladila ma po vlasoch. Stále som premýšľal, kde sa vzali jamky na jej lícach. Čo všetko sa zračilo v jej tvári? Spokojnosť, nechuť čokoľvek meniť… neviem.
“Som opojený každou chvíľočkou, ktorú môžem stráviť s tebou,” vysypal som jej na rovinu dôvod môjho bláznenia. Barbora zase reflexívne pokrútila akoby neveriacky hlavou, aj keď si isto bola istá, že to myslím vážne. Cez jej oči som sa teraz nemohol dostať. Nepripadali mi ako bariéra, ale boli šialene hlboké. Nekonečný pohľad. Vpíjali sme sa do seba.
“Si krásny,” šepla Barbora pomerne netradičnú vetu. Napätie sa zlomilo o svoj vlastný hrot, ktorým vrcholilo – tentoraz naozaj vysoko – a ja som sa musel zasmiať, čím som stiahol k tej istej reakcii aj ju.
“To mi ešte nikdo nepovedal,” napadlo ma nahlas, ale vzápätí som sa opravil, “teda okrem maminy.”
“Ale ja to myslím vážne,” Barbora zase nahodila hĺbavý – aj keď usmevavý – pohľad, ktorého tlaku som sa výnimočne rád podvolil. Pomaly som naviedol svoje pery k jej, aby som mohol bezpečne pristáť do bozku, ktorý hranicu môjho opojenia posunul ešte ďalej.
Pršalo. Dvaja láskou ovládnutí ľudia ležali v tráve, ktorá sa teraz skôr ponášala na kúpalisko. Lialo a nič nenasvedčovalo tomu, že by malo prestať.
“Verím…,” prikývol som a oprel sa čelom o jej. Vyfúkol som kratučký úsmev, lebo bolo fantastické veriť tak krásnemu a tak skutočnému snu. Prišla mi na um drobná otázka.
“Na čo si vlastne myslela, keď si mi hovorila, aby som nezabudol, že si moja?”
“Na nič,” odvetila, čo sa mi chvíľu nechcelo veriť, kým to neuviedla na pravú mieru. “V takýchto chvíľach radšej nepremýšľam.”
“Hmm…,” usmial som sa a odhrnul jej z tváre pramienok vlasov, ktorý sa jej nalepil na líco.
Pršalo. Trošku som sa na rukách podvihol, aby som z nej videl viac. Krásna… Posadil som sa. Fakt krásna. Už mala opäť v tvári tú svoju hravosť a s tichým smiechom ma pozorovala, ako ju pozorujem. Ruky nechala v bezbrannej polohe za hlavou, v akej som ich intuitívne držal, keď som sa nad ňou skláňal. Jamka na krku sa jej pomaly plnila vodou, ktorá si tam našla svoju trasu z tváre. S vodnými kvapôčkami na koži mi prišla šialene vzrušujúca.
Zvalil som sa z nej… “Ach joj!” Mučíš ma, dievča, vieš ty o tom? Ako napotvoru potom Barbora prehlási: “Sú chvíle, kedy sa ovládam. A sú chvíle, kedy by si si so mnou mohol robiť, čo chceš.”
Zdvihol som zrak a zadíval sa na ňu. Pozerala sa do zeme, ale asi zachytila môj pohľad, a tak mi ho opätovala. Tentoraz našťastie žiadny zvodný úsmev. Pousmial som sa, ale v hlase mi zaznela irónia, keď som povedal: “Díky!”
Vzal som ju za ruku a vrúcne stisol. Barbora stisk opätovala. Po malej chvíľočke sme mali opäť prepletené prsty.
“Ale asi nie teraz,” zareagoval som dodatočne na jej posledné slová.
“Prepáč…,” sklopila oči. Vedel som, že sa mi neospravedlňuje preto, lebo teraz nie je v stave, kedy pre mňa urobí čokoľvek, ale preto, lebo asi nevystihla dokonale situáciu, kedy svoju poznámku povedať.
“Prepáčené,” prikývol som. “Až sa doplazíme do tábora, tak ti zahrám od Phila Collinsa I Wish It Would Rain Down On Me.”
“OK. Budem len rada,” súhlasila Barbora. “Do tábora sa možno ani nepoplazíme. Skôr poplávame.”
Tiež pravda, pousmial som sa v duchu. “Dnes budem už len jesť, trochu hrať a potom ležať,” zamedil som si vzápätí. Konieckoncov mal momentálne spacák čosi do seba, po tomto by sme mohli dostať horúčku z podchladenia – len taký fukot.
“To je tak, keď si niekto želá, aby na neho pršalo…,” rýpla si Barbora. A mala pravdu. Bohužiaľ si musíme aj pekné veci zavše vypiť do dôsledkov.
Ale aj tak by bolo lepšie, keby stále pršalo, než keby nepršalo nikdy. V každom prípade by tu opäť chýbal jeden krásny kontrast.

Supertramp: From Now On

7/8
Keď som sa zdvihol zo zeme, došiel som si do stanu pre vlastnú Margotku a posadil sa o niečo ďalej od stanu, než sme sa “bili”. Bolo to blízko k lesu, kde už lúčka stúpala trochu do kopca – jazierko ležalo totiž doslova v malebnej kotlinke. A odtiaľ som s tichou radosťou sledoval Barboru sediacu na brehu. Ktohovie, na čo myslí?
Na chvíľu si potom odskočila do stanu, nahodila plavky a tričko s krátkym rukávom, lebo neznášala práve dobre slnko na ramená, a zase sa posadila na breh jazierka. “Ach joj,” vzdychol som a postavil sa k drobnej prechádzke. Zišiel som nebadane o niečo nižšie po prúde potoka, preskočil na druhý breh a pokračoval po opačnom okraji kotlinky. Barbora sa obzrela po mieste, kde som sedel, a začla pozorne skúmala okolie – asi čakala nejakú čertovinu. Vstala a sledovala, kde sa čo hýbe. Ale keď si ma všimla, ako sa nenútene prechádzam po okraji lesa na opačnej strane v podstate priamo pred ňou, pohodovo si zase sadla.
Pre drobnú predstavu uvediem, že celá diera, v ktorej sme sa usalašili, mohla mať veľkosť futbalového ihriska. Vlastné lúčky, ktoré oddeľovali les od okrajov jazierka, mali šírku asi dvadsať metrov – náš breh bol zavše o čosi širší. Jazierko sa trochu podobalo na trojuholník, z jedného rohu vytekal potok ďalej do mne neznámeho lesa. Od tohto rohu bolo jazierko k vodopádu dlhé asi štyridsať metrov, šírka tesne pod vodopádom bola čosi okolo tridsiatich metrov a potom sa už len zmenšovala.
Okrem zvukov prírody som nepočul nič. Veď tu aj tá príroda bola pekne hlučná. Vodopád síce nebol moc vysoký – asi päť metrov – ale riečka tu tiekla pomerne prudko, preto aj celkom pekne hučal. Fakt je ten, že nič iné som nepočul. Samozrejme by som počul, keby na mňa Barbora zakričala, alebo by sa lesom rútil tank, ale nič podobného sa teraz nedialo. Vystúpal som na skalku, ktorá sa týčila nad jazierkom a z ktorej sa do stojatej vody podo mnou lámal onen potok.
Vedel som, že tesne podo mnou mohlo mať jazierko asi okolo dvoch metrov. Nikdy sme s nikým z tejto skaly neskákali. Ani mi to pred dvomi rokmi nikdo z domácich neodporúčal. Aby som sa dostal za stenu vodopádu, zliezol som po skale o pár metrov nižšie – čo nebolo práve najjednoduchšie, hoci každý volnolezec by ináč nad touto skalkou mohol mávnuť rukou. Behom pár chvíľ, čo som “chytal vodu”, som bol solídne mokrý. Pohodlnejšou cestičkou som prešiel na náš breh. Barbora ku mne spočiatku zdanlivo nezainteresovane zdvihla oči, ale jej úsmev mi povedal, čo som chcel vedieť. Všetko je OK.
Vzhľadom k tomu, že voda bola podľa mojich prieskumov na prírodnú fajn teplá a vonku bolo rovnako tak príjemne, som sa aj ja skočil do stanu hodiť do plaviek. Na brehu som potom nechal pohodený svoj veľký uterák a vliezol do jazierka. Dva metre od brehu som bol po pás vo vode.
“Kosa?” spýtala sa Barbora, ktorá ma s úsmevom sledovala, lebo aj keď som naznačil, že voda bola relatívne teplá, som sa trochu triasol chladom.
“Teplejšie ako vonku isto nie je, ale vydržať sa to dá,” povedal som podľa pravdy. Hodil som sa do vody celý, čo spolu s pár tempami akéhosi plaveckého štýlu mi fakt pomohlo. “Myslím, že je nad dvadsať stupňov.”
“To je fajn, že si to myslíš,” zasmiala sa Barbora. To už mi ale voda pripadala fakt suprová. Navyše tu už asi pár dní nepršalo, a tak sa ani nezdala kalná. Zrejme všeobecne nebolo jednoduché túto vodu zakaliť, lebo dno tvorila hladká a klzká skala, čiže žiadne bahno.
“A čo ty?” spýtal som sa Barbory, ktorá sedela prekvapivo kľudne na to, ako vehementne som sa k nej hrnul. Neviem, či vedela, že ju zatiaľ nechcem ošpliechať, alebo jej trocha vody bola ukradnutá.
“Musela by som sa hodiť do plaviek,” odvetila kľudne, “navyše neviem, či sa mi do vody chce.”
“Asi nebudem chcieť, aby si to urobila pre mňa,” zasmial som sa akoby ľahostajne, ale irónia môjho hlasu zaštítila akúkoľvek pochybnosť o skutočnom význame veci. “By the way… plavky máš na sebe.” Poukázal som na zdanlivo jasnú skutočnosť. Barbora len pokrútila hlavou, akože nie. Na čo som ja pokrútil hlavou, akože asi nechápem.
“V týchto plavkách sa nekúpem,” vysvetlila lakonicky. Teraz som si uvedomil, že keď sme sa pár dní zdržali v meste, kde som kedysi býval (cestou do ktorého sme sa aj stretli), a v rámci najrôznejších “dolaďovacích” akcií sme si dali aj rendez-vous na kúpalisku, mala na sebe iné plavky (to som si pamätal až podozrivo dobre), nejaké klasické čierne jednokusové. Ale na druhú stranu to nič znamenať nemuselo.
“To mi vysvetli,” zažiadal som o podrobnejšie informácie.
“Na tom niet čo vysvetľovať,” rozhodila rukami, “rôzne sa v nich opaľujem, ale do vody v nich vôbec nechodím, lebo kedysi som zo skrine vytiahla len tento diel a za pána som nemohla nájsť ten vrchný. A tak to nosím len s tričkom.”
“Len tričko?” spýtal som sa so záludným úsmevom. Barbora sa pousmiala tiež a vyprchal z nej drobný náznak nervozity, ktorý sa akumuloval počas jej posledných slov.
“Len tričko!” prikývla s tajuplným úsmevom a provokačne pokývala hlavou zo strany na stranu.
“Whow!” zatiahol som svoje obľúbené anglické citoslovce, mlsne sa olízol a zacvičil podozrivo prstami. Barbora rádobyprekvapene posunula hlavu vzad a odmietavo ňou pokrútila, čo ale nelogicky sprevádzala zvodným úsmevom.
“A je iný dôvod, ktorý by ti bránil ísť do vody?” nevzdával som sa. Barbora opäť pokývala hlavou zprava doľava (tentoraz ale s výrazom odzrkadľujúcim zamyslenie) a bezradne mykla plecami.
“Ťažko povedať,” povedala tíško, meter za mnou to už nemohlo byť rozumieť. Akokeby hovorila niečo na štýl: Ja viem svoje. Domyslel som si dôsledky jej vkročenia do vody… dlho ma nič podozrivého nemohlo napadnúť.
“Aha,” blyslo mi hlavou. Zamyslel som sa, či “optická priepustnosť” namočeného bieleho trička je tým najvážnejším dôvodom, ktorý Barbora myslí. Cez moju pochybnosť o správnosti vlastných myšlienkových postupov som vykúzlil na tvári nekontrolovaný úsmev, nie nepodobný tomu Barborinmu pred chvíľočkou. Ja viem svoje…, napadlo ma. Barbora sklonila hlavu a s neveriacim úsmevom ňou pokrútila nad mojou “nemožnosťou”.
“Tak ja teda idem,” rezignovane sa zosunula do vody. Začala si pospevovať nirvánovské Come As You Are, čím dokonale vystihla to, čo som mal chuť jej hodnú chvíľu povedať. Navyše rafinovane prehodila medzi sebou druhú a prvú osobu, takže s toho vzniklo: Idem, ako som, ako som bola, akú ma chceš… Super.
“Si veríš,” odfukol som reakciu na jej anglické slová, že či si je až tak istá. Na čo sa ona zastavila a s vyzývavou sebavedomosťou sa ma spýtala: “Nechceš ma?” Hmm, tak ďaleko by to nemuselo zájsť. A tak som hneď zafrázoval tú istú vec v pôvodnom podaní (Tak poď, ako si, ako si bola, akú ťa chcem…) a trochu od veci k tomu pridal aj “ča-ča-ča”, čomu sa musela zasmiať. Navyše som jej na uzmierenie podal ruku. Ktorú aj k mojej tichej radosti prijala.
“Kto bude prv pod vodopádom!” navrhla klasickú detskú súťažnú “skorohru”, ktorá sa mi v tej chvíli celkom pozdávala, aj keď som nevedel odhadnúť, ako dobre Barbora pláva. Poraziť som sa nechcel nechať.
“OK,” súhlasil som s pokrčením ramien, čo som ale nemyslel tak, že víťaz je jasný. Ale kraula som ovládal slušne. Barbora si všimla, že ju asi chcem nechať vyštartovať, a tak len “tikla” obočím a vrhla sa do vody. Ja som zbytočne nečakal, ani som si neprezrel kvalitu jej plávania, a mašíroval som za ňou. Navyše som hneď prvým odrazom zminimalizoval jej náskok. K vodopádu to mohlo byť zo dvadsať metrov. Svojej súperke som bez problémov unikol o pár metríkov, a preto som ešte pred vodopádom v pohode zastavil, lebo za daných okolností som vyhrať nemusel. Barbora si samozrejme môjho manévru všimla, kľudne zvolnila a rukou rozrazila stenu vody. “Som prvá,” riekla s hraným sebavedomým úsmevom.
“No jo,” uzavrel som lakonicky a pre seba som si doplnil tak, aby to počula aj Barbora, “ako vždy.”
Milo sa na mňa usmiala a zaplávala do úzkeho priestoru za clonou vodopádu, kde sa oprela o skalu. Super sen, napadlo ma. Sťažovať si rozhodne nemôžem. Nechal som sa slabučkým prúdom odniesť o pár metrov ďalej, poriadne som sa nadýchol a zaplával pod vodu. Klesol som až na dno, ktoré mohlo byť v hĺbke asi dvoch metrov, a po drobnom zápase s vírom pod vodopádom som zbadal Barborine nohy. Mňam. Vynoril som sa tesne vedľa nej. Aj keď ja som ju pod vodou sotva videl, lebo za vodopádom veľa svetla nebolo, ona ma už čakala. Nezdalo sa mi ani čudné, že sa tvárila pekne žiarivo. Konieckoncov mi svojím úsmevom zažiarila už neraz.
“Hello,” preniesla s výrazným prízvukom na druhej slabike. “Čo si mi chcel spraviť?”
“Čo by som ti mal chcieť spraviť?” spýtal som sa zvedavo. Prešiel som si dlaňami cez tvár, aby mi zliezla hlavne z čela voda a nezamáčala mi oči. Barbora sa tvárila, ako keby mala nejakú psychickú výhodu a mohla si dovoliť “robiť tlaky”. Asi ma vážne podozrievala zo zámeru niečo jej vyparatiť. Nečakala zrejme ale nič závažného, lebo jej úsmev bol jednoznačne príjemný.
“Barbora,” zamyslel som sa zrazu nahlas nad zvukom toho mena. “B-B-B.”
Barbora sa zarazila a nechápavo pokrútila hlavou: “O čo ide?”
Dostal som sa do príjemnej nálady, kedy mi skutočnosť – nemenej príjemná, samozrejme – pripadala akosi vzdialená. Zrazu som len premýšľal o úplne iných veciach. Zase mi hlavou preblysli otázky typu: Prečo práve ja mám to šťastie? a iné podobného razenia. Neveriac som pokrútil hlavou, vzápätí som ju nechal voľne zvesenú a pozeral skúmavo do vody. Do tých tridsiatich centimetrov, čo nás oddeľovali. Barbora hneď presne vedela, na čo myslím. Aj ona sa zasmiala, asi nad mojou neistotou. Alebo nad mojím pocitom šťastia? Neviem. Položila mi ruky na ramená, chvíľu sme pozerali do vody a potom – ako na povel – si súčasne pozreli do očí. Objala ma. Barbora… Chytil som ju okolo štíhleho pása. Asi to tak nie je, ale je fajn, že mne to tak pripadá – dokonalá v každom smere. Pobozkali sme sa.
“Čo máš s tou Barborou?” spýtala sa tak ticho, aby som to pod tým vodopádom vôbec počul.
“To len tak,” prehodil som, “pekné meno.”
“Kedysi som svoje meno neznášala,” usmiala sa na to Barbora. To som sám veľmi dobre poznal.
“Mne sa páči až priveľmi,” zamyslel som sa nad súvislosťami, ktoré k tomu dopomohli.
“Nejaké asociácie?” vyzvedala hneď pohotovo. Keď nahodila tento svoj zvedavý výraz, bola fakt neodolateľná.
“Áno,” pousmial som sa. “Kedysi na základke som poznal istú Barboru, mala také bohovské vlnité vlasy, o čosi tmavšie ako ty… Nikdy sme vlastne neboli kamaráti, ale ani sme proti sebe nič nemali. Známi v tom neutrálnom slova zmysle. Ale mne to bola raz sympatická baba.”
Barbora sa zamyslene pousmiala a zadívala kamsi do diaľok. V takýchto chvíľach som premýšľal, čo sa jej môže motať hlavou. Väčšinou si na nejakú takúto moju spomienku vybavila niečo z vlastnej minulosti. Je zvláštne, že ľudia nehovoria veľmi o tom, čo zažili dávnejšie. Na svete sa deje toľko nových vecí, že o minulosti aj tak nie je možné podať ucelenú správu.
Pre nás sa dalo nájsť množstvo tém, ktoré by nás isto zaujali, ale neboli zrejme relevantné, a tak sme sa o nich moc nezhovárali. Čo ja viem… rodina – ani neviem, či má súrodencov. O škole sa nebavíme, lebo každý isto pozná kopu historiek, ktoré ale nemajú pre našu situáciu význam. Pri spomienke na školu som sa vôbec musel dosť často pousmiať.
Odrazil som sa aj s Barborou od skaly a plávali sme doprostred jazierka. Chvíľu sme laškovali pod vodou, zistil som, že pod hladinou je trochu problém sa bozkávať, lebo technicky vzato – a ja som technik – v ústach vzniká podtlak a zas až tak tesné ono spojenie nie je – opäť čisto len z technického hľadiska. Napil som sa dosť.
Mimovoľne sme sa dostali do plytšej oblasti. Ledva som sa postavil, Barbora po mne skočila a nohami mi obopla pás, čo som si samozrejme nechal ľúbiť. Voda z nej cvrčala solídne, lebo sa jej nacucalo tričko, ktoré jej momentálne tesne priliehalo k telu a bolo vskutku celkom priesvitné. Čo som si tiež nechal ľúbiť.
“Aké mená sa ti ešte páčia?” vyzvedala na túto zvláštnu tému.
“Páčia sa mi veľmi mená začínajúce na K,” prezradil som na seba. “Napríklad Kamila, Klára, aj keď sú také zvukovo tvrdé, o čosi viac sa mi ľúbi Katarína a Karin, ale úplne zbožňujem meno Kristína. To je tiež asi meno, ktoré by som dal svojej dcére. A druhej by padla slávna Barbora. Ale páčia sa mi aj iné mená: Helena, Hana, Veronika.”
“Tiež za to môžu konkrétni ľudia?” spýtala sa na skoro samozrejmú vec.
“Áno, za podaktoré hej,” prikývol som, “fakt je ten, že Kláru žiadnu nepoznám, ale Kamilu už hej. Ale tam to nie je. Kataríny som poznal aspoň tri, väčšinou boli fajn, aj keď to nikdy nedopadlo stopercentne dobre. No a Kristína… okrem istej veľmi milej dievčiny, u ktorej som spravil toľko chýb, koľko asi len šlo… Najhoršie na tom je to, že ide o chyby v tom zmysle slova…, že dodnes ľutujem, čo som nespravil, a nie to, čo hej.” Po chvíli som mykol ramenom, sú to už dva roky. Ale trápi ma to. “Skúsenosť,” dodal som. Aspoň čosi z toho mám.
“Ja teda neviem, aké mená by sa mi páčili,” zamyslela sa Barbora.
“To máš fajn,” ukľudnil som ju. “Napríklad tá Kristína sa mi ale páči aj z iných dôvodov. Z kníh sa mi páčia mená… anglické teda… ktoré majú čo robiť s Chris. To jest Christabel, Christine, videl som ale aj úplne špičkovú verziu – Christiane. Taká kombinácia dievčenského a chlapčenského Kristiána.”
“Hmmm…,” pokývala hlavou. Pravačkou sa mi pevnejšie pridržala krku a zaklonila sa do vody, aby si vlasy nahodila dozadu, pre istotu si ich ešte voľnou rukou uhladila. Zasmiala sa a kriticky sa prezrela. “Ako vyzerám?”
“Famózne!” povedal som prvé slovo, ktoré ma napadlo ako vhodná odpoveď. Barbora povytiahla sebavedomejšie obočie. Po chvíľke sa ale len placho usmiala; tieto jej polohy som moc nechápal, lebo som Barboru nepovažoval za dva razy plachú dievčinu. Síce som si ju dokázal predstaviť ako tiché dievča, ale ja som ju takto nevidel moc často. Ak vôbec. Tuhšie ma objala okolo krku a položila mi hlavu na rameno. Impulzívne som ju aj ja silnejšie pritisol k sebe a samovoľne mnou prebehla vlna príjemného vzrušenia. Ktorú som ale hneď ovládol. Bolo krásne vnímať teplo jej tela (aj keď bola úplne celá mokrá, konieckoncov rovnako ako ja). Prešiel som jej perami po vlasoch a zhlboka sa nadýchol tejto chvíle.

Bryan Adams & Tina Turner: It’s Only Love

7/8
Toho dňa sme sa prebudili až o jedenástej (myslím tým definitívne, lebo inak sme samozrejme rôzne zaspávali a prebúdzali sa počas rána aj pred budíčkom, ktorý bol dosť pochybný). Ale niet sa čomu čudovať, lebo sme boli uťahaní ako mačence – ako telesne, tak aj duševne. Nie je nič krajšieho, ako zaspávať s unavenými a vyčerpanými nohami, ten pocit zadosťučinenia… A ono ani nehrozilo, že by sme prišli, ukolíkovali stan – stalo sa tak o druhej v noci a dalo to zabrať najmä orientačne – a zaliezli do spacákov. Ja som totiž musel zahrať slávnu Závrať z noci plné hviezd a neostalo len pri nej. Aj potom sme ešte minimálne hodinu vykecávali o všetkom možnom a bolo nám super. Zaspali sme asi okolo štvrtej a to sa tiež stalo tak, že Barbora sa medzi vetami nejakej odpovede zrazu odmlčala. Posledné prestrelky konverzácie už boli fakt veľmi ospalé.
Stan sme nechali postavený, lebo sme tu plánovali ostať aspoň cez dve noci. Barbora ráno vyliezla zo stanu prvá. Zaujímali ma celkom jej reakcie.
“Whow!” vydýchla nadšene. Ani som tým nemohol byť prekvapený, včera – vlastne dnes v noci – nemohla vidieť nič z toho, čo mohla zbadať teraz. Ako skoro vždy som siahol po gitare a z ruksaku vytiahol pevné dosky, v ktorých som mal uložené svoje papiere poväčšinou s textami piesní. Chvíľu som ešte počúval Barborine kroky, ale potom sa stratili vo zvuku pomerne hlasno hučiaceho vodopádu. Začal som si vybrnkávať úplne náhodnú sériu akordov a čakal som, kedy môjmu uchu zalahodí nejaká sekvencia. Nakoniec sa stalo, že som spojil celkom klasické akordy celkom klasickou metódou. Ona aj pieseň bola dosť pomalá, a tak to nevadilo, niekedy je klasika nutná. Pod takým pojmom si predstavím napríklad harmóniu piesne Wish You… od Floydov. Ale inak mám samozrejme radšej, keď mi prídu na um správne “alternatívne” akordy, ktoré majú k akordu ďaleko, ale na danom mieste sa hodia.
Barbora po chvíli vkĺzla do stanu a celá žiarila. Zhodila zo seba mikinu a súčasne si do nej trochu utrela ruky, ktoré mala mokré buď od čvachtania sa v jazierku, alebo chytania prúdu vody padajúcej zo skaly. “Super!” zhodnotila naše okolie.
Mňa to samozrejme tiež nenechalo kľudným, a tak som rýchlo načarbal momentálny melodický nápad, zbalil papiere a vysúkal sa zo spacáku. Vykukol som von – áno, je to tu presne také isté ako kedysi, mohol som byť spokojný. Vyšiel som zo stanu a po pár krokoch sa teatrálne s roztiahnutými rukami zvalil do trávy. “Oh yeah!” zabľabotal som si svoje aj ja a vzápätí som sa musel rozosmiať, lebo som si uvedomil, že i Barborina prvá reakcia mala skôr anglický prízvuk.
Barbora vyšla zo stanu chvíľu po mne a zvalila sa vedľa, aby ma v nasledujúcom momente priľahla.
“Čo to máš?” spýtal som sa jej podozrievavo, lebo keď na mňa dýchla, zavoňala mi čokoláda. A to dokonca s kokosom, čo som ako zbožňovateľ kokosových tyčiniek musel poznať. Aj som tušil, čo má.
“Margotku,” pochválila sa mi. A s previnilým úsmevom sa mi skúmavo zadívala do očí.
“Moju Margotku?!” zatváril som sa ako malé dieťa na pokraji zrútenia a hlas sa mi roztriasol. V tvári som nasadil žiadostivý výraz. Barbora sa rozosmiala, prestala schovávať ľavú ruku a dala mi kus odhryznúť.
“Pred tebou človek nič neschová,” posťažovala si.
“To nie je pravda, ale Margot vyčmuchám všade,” pochválil som sa naproti tomu ja. “A vôbec, odkedy ty zrazu ješ kokos?”
“No ak myslíš tú sóju, tak potom tri štyri týždne,” usmiala sa Barbora tajuplne po chvíľke zaváhania, aby zvýšila moje napäté očakávanie. Čo sa človek nedozvie, pokrútil som hlavou. Vycítil som, že Barbora si na mne len tak vylihuje a zabúda si strážiť prevahu, a tak som toho bleskurýchle využil. Prekvapením zvýskla, sotva stačila zachrániť tyčinku pod sebou pred rozmačkaním. Chmatol som jej po pravačke, v ktorej Margotku trímala, a samozrejme som sa jej bezbolestne zmocnil. Poriadne som si (jej k zlosti) zahryzol a nechal ju zapadnúť do obalu, aby som ju mohol bezpečne odhodiť niekam do trávy “opodál”.
“Tak moment,” povolila Barbora všetky snahy o vymanenie sa. “To už si trochu prehnal nie?”
“Ako myslíš…,” mykol som plecom, ničmenej nik z nás sa neprestal usmievať.
“Si koleduješ!” vyhrážala sa. Aj by ma určite dokázala striasť. Ale rozhodne by som jej kládol solídny odpor. Nevedel som, či sa dá vyprovokovať k nejakému zápasu, ale rozhodol som sa to skúsiť. Ruky som jej naďalej laxne držal pokope ľavačkou, čo svedčilo o tom, že si nedala na ich vymanení záležať.
“Nebi sa…,” prehovoril som provokujúco kľudným tónom. Barboru to prirodzene nechalo naprosto pohodovou, ale zaumienila si, že sa brániť bude. Bez pohnutia svalu na tvári, ktorý by naznačil, ako sa snaží, si vyslobodila ruky a hneď ma aj pošteklila na bokoch. To už mala nacvičené od prvých dní cesty, a tak vedela, ako ma účinne poštekliť. Len tak tak som sa z nej nezvalil, ale našťastie to nedotiahla do konca. Chytil som jej ruky, teraz pre istotu každú zvlášť, a natiahol jej ich za hlavu. Sám som sa pri tom musel skloniť skoro až k jej vári, a tak som ju hneď s šibalským úsmevom rýchlo pobozkal.
“Ešte budeš musieť veľa mlieka piť,” uškrnul som sa sebavedomo.
“Nehoror,” odvetila parafrázou z istého predstavenia Radošincov, ale asi takým tónom, ako keď podobne ironickú poznámku Makepeaceová adresuje kolegovi Depseymu. Navyše to predniesla podobne sametovým hlasom, aký sympatickej G. Berber prepožičala slovenská herečka.
Odpustil som si obligátne: Ako hororím…, ktoré ináč malo nutne nasledovať. Nakoniec som úspešne prehltol to, čo som mal práve na jazyku, a zachoval som ticho. Samozrejme som vedel, že keď sa “bijem” s Barborou, tak to nebude mať žiadny deprimujúci účinok.
“Takže nepustíš?” Barbora sa naposledy sebavedomo usmiala. Vtedy bola fakt nádherná, správne “rozbehnutá” do svojej veci. A realizácia nebola otázka dlhého času. Najprv otestovala ruky, ale na tých som ležal celou silou. Keď som pocítil, že pokrčila nohy, aby sa mala o čo oprieť, poposadol som si na nej o kúsok vzad a snažil sa jej vhodne prepletenou vlastnou nohou s jej tú jej podraziť. Na to ale Barbora nahodila svoju neodolateľnú “vlnku” telom, a keď už nič iného, musel som sa aspoň rozosmiať natoľko, že ma striasla. K môjmu prekvapeniu sa ma len definitívne zbavila, došla si pre Margot, zvodne sa do nej zahryzla a hrdo odkráčala k jazierku. Ksakru, poškriabal som sa na hlave, je to predsa len BABA.

Dire Straits: Ride Across the River

6/8
Zvalili sme sa obidvaja do trávy, čoho som využil a hneď, ako som Barboru dostal na chrbát, som si na ňu obkročmo sadol a držal jej ruky v bezpečnej polohe. To, že Barbora nebola silná, ešte neznamenalo, že by mi nerobila problémy. Chvíľu síce bola v pohode, ale vzápätí so sebou začala solídne hádzať. Cítil som sa skoro ako na rodeu.
“Musím sa pozrieť na vodu!” prehlásila vo chvíľke bezmocného uvoľnenia. Hneď na to sa ma ale bez vážnejších problémov sama zbavila – na tej vlne, čo predviedla telom, bolo nemožné sa udržať. Stále som ju ale pevne držal. Napokon som sa však rozhodol ustúpiť z tejto pozície – radšej z pozície víťaza ako porazeného.
“Dobre teda,” pustil som ju naoko veľkoryso. “Ale príde chvíľa a ja dostanem teba.”
“Už sa teším,” usmiala sa Barbora a prehodila si doposiaľ nerozčesané vlasy dozadu, aby jej toľko nepadali do tváre. Chvíľu na to bolo ticho.
“Mimochodom…,” ozvala sa prvá Barbora a zdvihla oči od kotlíka s vodou.
“Mm?” vyzval som ju.
“V čom si myslíš, že je priateľstvo lepšie ako láska?” spýtala sa.
“Ako to myslíš?” žiadal som o podrobnejšiu otázku a doplnil som podpichovačným dotazom, “aký je v tom vlastne rozdiel?”
Nakoľko je deliteľná láska a priateľstvo sme už pár razy rozoberali. Väčšinou v širšom a všeobecnejšom meradle, a tak sme dospeli k tomu, že priateľstvo je láska a naopak. Vlastne každý kladný cit má v sebe kus lásky. Lenže Barbora myslela samozrejme onu jedinečnú lásku – ON a ONA. Čo som vedel, ale predsa len mi nevadilo vyprovokovať ju k užšej špecifikácii otázky. Aj sa bude ľahšie odpovedať.
“Nemyslím teraz naše ideálne pojmy, ale lásku v bežnom zmysle slova,” upresnila, vlastne som aj očakával podobné slová. Keď sme viedli vášnivo hlboké filozofické debaty, frázy “v našom slova zmysle” a “v bežnom slova zmysle” sa stali štandardnými a ustálenými spojeniami. Pre istotu sme ich používali, aj keď bolo z kontextu jasné, o čo komu ide. Často sme totiž debatili v nadmieru dobrej nálade, a tak bolo nutné tomu druhému dať čo najmenej príležitostí k dvojzmyselným vysvetleniam.
“Jasne,” prikývol som na znamenie, že mi je význam otázky zrejmý v každom detaile. “Teoreticky,” začal som s dôrazom na tomto slove, čo znamenalo, že výklad bude vecný – alebo od veci, ako kedy – aj keď by si to téma nezaslúžila, “ide len o to, že priateľstvo môže byť úplne dokonalé aj bez lásky, ale naopak to nie je možné… si myslím. Navyše sa mi zdá, že priateľstvo má svoje výhody, ktoré láska mať nemôže. Ťažko hovoriť konkrétne, lebo vždy sa nájde párik, ktorý to či ono môže vyvrátiť. Teoreticky by napríklad láska mala mať všetko, čo má priateľstvo, plus pár vecí, ktoré sú samozrejmé medzi dvoma ľudmi, čo sa majú fest radi… Ja neviem – to, že sú si okrem iného aj milencami… and so on, and so on… Vôbec, čo si myslíš o našom momentálnom stave?”
Barbora ma počúvala pozorne a veci preberala vždy dôkladne, aspoň čo som sa mohol presvedčiť. A brala všetko s rezervou, aká bola nutná – skrátka teoreticky. Pohupla párkrát hlavou, čo väčšinou značilo čosi ako: Počkaj chvíľu, teraz neviem, ale už sa “rozbieham”. A tak som jej dal pár sekúnd čas, veď čo by som pre ňu neurobil, konieckoncov bola evidentne na rade ona.
“Ťažko povedať,” vzdychla, “tu už nepomôže slovo teoreticky. Vieš, občas sa mi stávalo, že som večer urobila čosi a ráno som si to rozmyslela, ale snáď som z toho vyrástla. Navyše som o tomto snívala viac menej od začiatku cesty. Myslím, že včera som všetky pre a proti mala premyslené a vedela som, čo chcem.”
“Tak prečo si sa ma na toto spýtala?” zaprovokoval som.
“Ženská,” mykla ramenom Barbora. Podobný tón som aj s tým pokrčením pleca občas používal ja, keď už som Barbore fakt nerozumel – a na to sú ženy niekedy naozaj odborníčky. Pousmial som sa nad jej sebairóniou. “Konieckoncov to je fajn téma, no nie?”
“Je,” prikývol som, ale to už som v myšlienkach zabehol o čosi ďalej. Ale Barbora sa stihla opýtať na svoju vec skôr, než som ja zareagoval na jej reč.
“A ako by si to pojal prakticky?” pričom na slove prakticky pochopiteľne nechala dôraz.
“Pojať to prakticky som dal za úlohu ja tebe,” trhol som kútikom úst, “a doteraz si sa toho nezhostila.”
“Ako na nás?” spýtala sa pre istotu. Prikývol som. Medzitým som aj úspešne zabudol, čo som chcel.
“Ja si myslím, že my sme vôbec špecifický prípad,” usmiala sa.
“Nepovídej,” určité obraty som si inak než v čestine s dokonale nacvičeným výrazom hlasu ani nedokázal predstaviť. “Vlastně: povídej, přeháněj!”
“Ale vlastne nie sme nič výnimočné,” opravila sa tak trochu Barbora a pokračovala: “Lebo podobnú dilému občas zažíva kadekto, len – samozrejme – v mierne inom prostredí. Ja si myslím, že sa medzi nami nič nepokazí, na to je nám náš čas asi až moc drahý. A máme ho veľmi málo.”
Sledoval som okrem iného, ako fantasticky plynule Barbora mení výraz a farbu hlasu, ako súvetie načne smrteľne vážne a skončí ho ironickým komentárom, alebo cynickou poznámkou, ktorú prirodzene ani zďaleka nemyslí vážne. Mimochodom, všimol som si, že ak niekto z nás povie čosi cynické, väčšinou to plní obrannú funkciu. Často je na vyjadrovanie škoda krásnych slov, ani sa nedá hovoriť len o krásnych veciach. Keď sme sa poznali behom prvých dní, zďaleka nezachádzala tak často do nevážneho tónu – raz sme sa o tom bavili a povedala, že nevie, čo všetko som schopný zobrať vážne, ale časom si zvykla na to, že plynule mením prioritu výrazu a obsahu vety; ukľudňovalo ju, že som vec väčšinou pochopil tak, ako ju myslela. Neviem, či to odo mňa nejak prebrala, alebo sa tak bežne vyjadrovala aj predtým a len v prvých dňoch našej vzájomnej komunikácie pre istotu hovorila vážne – nie že by sa neusmievala, ale nepoužívala žiadne inotaje a podobné finty.
“Ale napriek tomu, že sme si pošepkali kadečo, si myslím, že základ je to priateľstvo,” pokračovala Barbora. “Nám len akosi prerástlo cez hlavu a asi nám to nevadí. Ale keď sme u toho fyzického kontaktu, ktorý si tu naznačil tými milencami, doteraz ešte neviem, ako blízko si ťa pustím k telu.”
Sama sa svojej váhavosti pousmiala, ale vycítil som, že je to vec pre ňu maximálne vážna.
“Ja toho ani nemôžem chcieť veľa,” namietol som s rýchlo miznúcim úsmevom. “Ešteže podobný problém neriešim ja.” Moja provokačná poznámka vyviedla Barboru z miery, čomu sa sama zasmiala.
“Napadlo ťa niekedy, prečo podmienky kladú ženy?” spýtala sa Barbora. “Poväčšinou…”
“Napadlo,” prikývol som, “s kamarátom sme to kedysi komentovali špekulačnou vetou, ako získať dievča, aby sa jej človek nezbavil: Stačí noc – a máš vidieť tie záväzky.”
Barbora sa pousmiala… “Turn the page.” A tak sme obrátili list. Aj tak sme sa k tejto téme cez deň ešte pár razy vrátili, lebo pre nás nebolo tabu vôbec nič. A to sa mi na Barbore páčilo.
Navštívili sme ľadové jaskyne, ako sme chceli. Trošku ma zarmútilo, že skutočnosť len o málo prevýšila moje očakávania. A ocenil by som, keby bol pohyb voľnejší – lenže to by ocenil kadekto a aj by to tak vyzeralo. Rozhodne by som využil svoju mačaciu povahu a chuť vyliezť na rôzne výstupky. Na druhú stranu som sa solídne vyblbol na “klzisku”, respektíve na akomsi zamrznutom jazierku – alebo kaluži, hĺbka sa merala dosť zle.
Oveľa zaujímavejšia bola napokon nočná túra. Ako sa blížil večer, tak sa aj Barbora na ňu doslova triasla nedočkavosťou. Samozrejme sme mali pre prípad núdze pripravené baterky (Barbora tomu zo zásady hovorila “lampáš”), ale ísť sme chceli tmou tmúcou. Keď som večer okolo deviatej pozeral do mapy, bolo moje miesto od nás asi deväť kilometrov vzdušnou vodorovnou čiarou. V noci to vyzeralo približne na tri hodinky šlapania. Skutočná vzdialenosť mohla totiž byť asi dvanásť kilometrov, navyše nočnú rýchlosť som si nedovolil odhadovať, a ani sme sa nikam nemienili ponáhľať.
Okolo pol jedenástej sme nahodili tichú chôdzu. Videli sme spočiatku pomerne dobre, ale behom desiatich minút sme vošli do lesa a nebolo vidno ani na špičku nosa. Ciest tu ale veľa nebolo, a tak sme išli viac menej naisto – cestička bola od okolia o čosi svetlejšia. V prípade, že bola cesta širšia (“dvojkoľajka”), sme sa držali za ruky a väčšinou komentovali súhvezdia úzkeho pásu oblohy, ktorý bol medzi stromami vidieť. Tým sme porušovali konvenciu, že keď šlapať, tak za sebou. Však sa aj v takých chvíľach celá akcia podobala viac na prechádzku priezračnou nocou, do ktorej sme obaja dokonale spolu zapadli.
“Zahral by si čosi?” spýtala sa Barbora niekde uprostred lesa.
“Sem by sa hodila Závrať…, ale tú som už dnes hral,” nie práve jednoznačne som súhlasil. Samozrejme som mal zvláštny pocit – hrať v noci a v lese.
“Ako vieš, čo som chcela?” obrátila sa Barbora ku mne.
“Ja som to nevedel,” oponoval som, “ale tušil som to. Veď viem, ako sa ti tá vec ľúbi. A navyše som myslel vážne to, že by sa sem hodila.”
“Zahráš?” vyzvedala definitívnu odpoveď.
“Až v cieli, navyše mám podmienku,” odložil som to, “musíš spievať aj ty.”
“OK. Ja sa sama počúvať môžem,” usmiala sa. S tým som bol spokojný. Takže fajn, lebo aj ja ťa počúvať môžem. Mohlo byť tesne po polnoci a k onomu miestu zostávalo asi päť kilometrov. Nešiel som prvý raz lesom za tmy, takže rôzne zvuky ma nevyvádzali z rovnováhy, navyše som sa s Barborou cítil lepšie. Nie preto, že nás bolo viac na prípadného medveďa, ale preto, že som nemal stiesňujúci pocit samoty. Keď sme u tých zvukov, musím povedať, že les bol zdanlivo mŕtvy. Najhlučnejší bol totiž vietor, také to mohutné hučanie lesa, keď sa vzdušné víry preháňajú medzi kmeňmi smrekov.
Cesta teraz viedla rôznymi kľučkami okolo jednej vyvýšeniny. Viac menej hneď za ňou je to miesto. Krásna skalka, z ktorej padá päťmetrový vodopád do číreho jazierka. Okolo malá lúka uprostred lesov. Keby niekto napísal slovo vodopád s veľkým V, nepríde mi na um nič iného, než toto miesto. Fascinuje ma na ňom to, že človek sa tam skoro neukáže, našťastie nevedie priamo popri ňom žiadna cesta. S úsmevom mi napadlo, ako vôbec posledný kilometer k miestu prejdeme. Možností je niekoľko. Ísť ďalej po ceste, dostaneme sa k lávke cez potôčik, ktorý tvorí práve onen vodopád. Lenže to je tak trochu obchádzka. Na druhú stranu, rezať to cez les a orientovať sa podľa pár bodov, ktoré si po tých dvoch rokoch pamätám, je v noci celkom riziko. Ale keď dobrodružstvo, tak nech to za čosi stojí.
Na noci je niečo veľmi vzrušujúce. Uvedomil som si, že na rozličné nočné prechádzky s dievčatami veľmi rád spomínam. Noc má v sebe určité kúzlo. Čo všetko si noc už mohla vypočuť… A noc je tichá, takže počuje všetko. Každé slovo, každý šepot je v noci silnejší. Naša noc bola navyše pomerne teplá a málo vlhká, takže nám nebola zima. Čo viac sme si mohli želať?
“Tu to je,” zastavil som. Po ceste ďalej sa ide do jednej dediny – ešte dobrých sedem kilometrov, tu na okolí vôbec bolo málo obcí – a asi po kilometri by sme došli k už spomínanej lávke. Miesto som poznal podľa jednej skalky, ktorá mala zvláštny tvar, a tak som si ju pamätal.
“Čo tu je?” nechápala Barbora, lebo miesto nezodpovedalo môjmu predbežnému popisu “miesta snov”. Osvetlil som jej situáciu. Barbora nebola nadšená, že hrozí nežiadúce zablúdenie, ale dobrodružná “sebevražedná” cesta lesom sa jej asi rátala.
A tak sme vstúpili do lesa.
“Vidíš čosi?” ozvala sa Barbora – vytušil som smer k nej, ale tým to haslo, omylom sme sa totiž pustili. “Ešte nie,” odvetil som. “Come here,” šepol som anglicky tónom, ktorý z vety spravil želanie a nie príkaz. Po chvíli sme na seba narazili. Cesta bola vidieť úplne perfektne, ale keď som sa pozrel dopredu, do lesa, nevidel som nič. Ale po chvíli sme privykli na menej svetla a išlo sa ďalej.
“Poznáš to tu?” zaujímala sa Barbora.
“Veľmi dobre,” prikývol som, “…cez deň.”
“Ako si to miesto našiel ty?” spýtala sa Barbora.
“Pred dvoma rokmi som robil v tej dedine, čo by sme do nej došli po tej ceste, na brigáde. Ja som tam viac menej prázdninoval, len občas som vypomohol na stavbe jednoho baráčka. Bol som tu so známymi, ktorí mali dcéry. A s nimi sme podnikali rôzne výpravy. Raz sme sa vydali pozdĺž potoka, čo kríži tiež túto cestu…,” mávol som rukou za seba, “asi kilometrík ďalej. A došli sme k vodopádu…”
“A stretli ste tam niekedy niekoho?” vyzvedal sa môj sen ďalej.
“Raz,” pripustil som, “ale dlho sme tu neboli, neviem, kto všetko to miesto pozná.”
Nezablúdili sme. Len sme si zašli drobným oblúkom. Ale keď som začul hučanie vodopádu (ktoré som odfiltroval od hučania lesa), stisol som Barbore rúčku, takže sa mimovoľne s ucuknutím zastavila. Asi vytušila, o čo ide, a po chvíli sa na mňa pozrela. “Mám to…” Prikývol som. Náš Vodopád.

Beatles: Here Comes the Sun

6/8
Ráno ako každé iné? Nebol som ešte plne pri vedomí, ale už som vedel, že tu čosi nie je v poriadku. Nie je to ako vždy. Ľavá ruka položená na… aha, už mi je to jasné. Bolo to výnimočné ráno.
Dýchal som Barbore do vlasov, držal som ju za rameno a bolo mi super. Ráno ako žiadne iné. Slnko jasne svietilo, cez stenu stanu farbilo všetko do žlta, vzduch vnútri bol trocha dusný, ale mne bolo aj tak super. A môj sen mi spal v náručí. Čo viac si môže človek želať?
Pošteklil som ju mihalnicami na líci a čakal, ako sa zobudí. Hneď chytila do tváre “tik” a potom sa prebrala.
“Ahoj,” usmial som sa na ňu.
Vyzerala fantasticky: vlasy rozsypané po spacáku, uprostred toho jej tvár, poznám ju dokonale, a stále ma fascinuje. Pohla perami, ale hlasivky ju po ránu nechali v štichu.
“Vieš o tom, že v spánku každý odhaľuje svoju detskosť?” spýtal som sa jej skôr informačne.
Zaodŕhla a žmurkla na mňa: “Ako som detská ja?”
“Prebudil som sa len teraz,” poznamenal som naznačiac tým, že som si to nestihol všimnúť.
Ako sme tam tak ležali, zdala sa mi taká iná od ostatných dievčat. Nie len preto, že som bol do nej blázon. Ona iná fakt bola. Citlivejšieho človeka som nevidel pekne dlho – ak vôbec. A isto nie v jej veku. Samozrejme viem, že sa dá nájsť, ale mne sa zatiaľ nepošťastilo.
Lenže človek nemôže mať všetko, a ak aj to svoje “všetko” má, tak len na chvíľu. Ako nakoniec aj ja. Už keď som to ráno uvažoval, ako by som mohol s Barborou nadviazať trvalejší kontakt, som vedel, že je to myšlienka “bláhová”.
“Čo mi zahráš po ránu?” zasmiala sa Barbora a začala sa poležiačky preťahovať. Mykol som plecom a chmatol po gitare. O čosi sa zachytivšia struna nepríjemne zacvendžala. “Ksakru!” prebehol mi pri tom zvuku mráz po chrbte, lebo náhradne struny mi nehrozili. Chvíľu som ju dolaďoval, ako som to ráno musel robiť skoro vždy, a potom sa jej spýtal, čo by to akože malo byť.
“Závrať z noci plné hvězd,” zažiadala si. A tak som jej jednu zo svojich obľúbených náladoviek od Ulrychovcov zaspieval. Nejak som si uvedomil, že Barbora so mnou nikdy moc nespievala, včera to snáď bolo prvý raz, čo sme spievali duo. Do kratšej nespievanej pasáže sa ma spýtala: “Kedy budeme dnes vstávať?”
“To teda neviem,” zahľadel som sa jej do očí. “Ak to dnes nerozhodneš ty, tak potom nikto.”
“Tak ti ď!” povedala na prenechanie tejto zodpovednosti na nej. Na chvíľu sa odmlčala a trochu zapremýšľala. “Pôjdeme najviac za hodinu.”
“OK,” prikývol som. Keď som chcel nasadiť na koniec piesne, hlas mi preskočil, a tak som si odkašlal a ukončil to vhodným akordom, lebo sa tu text už aj tak len opakoval. Potom som vyliezol aj s gitarou zo stanu a zarezal pár akordov piesne We Are the People, ktorej text som ale nepoznal a aj autor (či interpret) mi akosi unikol. A potom ma chytila tá správna nálada, na čo som reagoval Harrisonovým Here Comes the Sun. Premýšľal som, čo podnikneme, aby bol dnešok niečím fakt originálny. Po chvíli ma napadla vec, ktorá ani nebola dostatočne streštená, ale mala čosi do seba. Vliezol som zase za Barborou do stanu.
“Nepodnikla by si (podľa možností so mnou) dnes v noci pochod?” spýtal som sa naprosto neutrálne, ani som sa neusmial, aby som ju moc neovplyvňoval, aj keď som tušil, že súhlasiť bude. Pozrela sa na mňa zvedavo, na čo som ja zdvihol zrak od strún a skúmavo sa na ňu zahľadel spod čela, ktoré som určite v tej chvíli krčil ako obvykle. Na okamih povytiahla obočie, uhla pohľadom a hlavu pohodila na stranu. Niekoľko raz ňou pohupla, ale hneď sa na mňa opäť priamo pozrela.
“S tebou hej…,” prikývla. OK, tak to by sme mali, pomyslel som si. Bol som na to vcelku zvedavý, lebo noci sú momentálne celkom tmavé, mesiac moc nesvieti, navyše cesta viedla dosť lesom.
“Dnes nejak ukrátime trasu?” zaujímala sa ale hneď, pričom jej otázke nechýbala logika.
“Možno…,” prikývol som. “Vlastne hej. Včera sme ušli dosť, počítam takých štyridsať kilometrov. Dnes okolo druhej až tretej by sme mohli byť v jaskyni. Tam sa ale tiež nachodíme relatívne dosť – pokiaľ to stojí za to, ako tvrdia moji známi, čo tam boli… A tak si myslím, že sa tam tú chvíľu zdržíme. Okolo šiestej budeme už v pohode, počkáme do desiatej na všetkopohlcujúcu tmu…,” pričom som komicky zagúľal očami, “a vyšlápneme. Možno dojdeme ešte v noci k jednomu miestu…” Významne som sa odmlčal.
“Aha!” Barbora opäť povytiahla obočie. Už som o tom mieste naznačil svoje…
Keď som po pár minútach znovu vyliezal (tentoraz za Barborou) zo stanu, slnko viselo už pekne vysoko nad horizontom. Na jasnej oblohe nebolo ani chýru po akomkoľvek chumáči mrakov. Za dva dni sa mal spustiť lejak, ale dnes by nám nič podobné nemalo hroziť.
Popreťahoval som sa – preháňajúc to aspoň tak, aby sa Barbora mala na kom zasmiať, keď tu už iný blázonko nebol – a podišiel k ohňu, ktorý Barbora úspešne založila. Voda na čaj pomaly začínala bublať. Ranná kosa dávno mala svoju smenu za sebou, bolo už solídne teplo. Napadlo ma, či sa vôbec dnes pôjde fajn. Musel som sa pousmiať, keď som si spomenul, že niekto z mojich známych dobre komentoval práve takéto javy, kedy si človek nemôže vybrať, čo sa mu páči, lebo na všetkom je niečo zlé. Rozhodne sa pôjde lepšie, ako keby pršalo, aj keď ja osobne mám dážď veľmi rád. Ale fakt je ten, že na turistiku to nie je moc ideálne počasie.
“Ach joj!” zastonal som. Ako som kľačal na kolenách, pootočil som sa do inej “letovej roviny” a zvalil sa rezignovane po chrbte na zem.
“Čo sa ti zrazu robí?” spýtala sa Barbora a zdvihla ku mne oči od ohníka, pri ktorom kvočala a rýpala pri tom doň nejakým “klacíkom”. Malý vetrík jej vohnal do tváre dym, a tak privrela viečka a so zvrašteným čelom si tvár zaborila do ramena.
“To ja len tak,” odvetil som, “aby reč nestála. A nič inteligentnejšieho ma práve nenapadlo.”
“Tak to si na tom bol pekne blbo,” zasmiala sa na to ona. Nie je ale nič príjemné, keď človeku, od ktorého sa už skoro očakáva, že bude baviť, kade len pôjde, zrazu dojdú myšlienky. Mal som v tej chvíli pekne vygumované.
Barbora sa prestala špárať v ohni, nechala vetvičku vetvičkou a pomaly a teatrálne sa ku mne začala poštvornožky plaziť. A je to mačka, prisvedčil som si v duchu. Alebo kočka. Hmm, niečo na tom bude. Ešte chvíľu som ju sledoval, ako sa okolo ohňa ku mne nebezpečne približuje, a musel som sa začať smiať. Nie nejak moc, ale dosť na to, aby moje telo vypovedalo poslušnosť. A tak som ešte chvíľu ležal na chrbte na hrbolatej zemi a s hlavou obrátenou na jej stranu ju sledoval. Nevedel som, o čo jej ide. Každopádne som sa už vygumovaný necítil, lebo pri tom pohľade ma napadlo kadečo.
Pregulil som sa na brucho a zaujal bojové postavenie taktiež v nejakej mačacej polohe, veď sa konieckoncov vidím v jaguárovi. Barbora zneistela a zastavila svoj doposiaľ hrozivo pomalý a istý postup vpred.
“Jak ťa mám dostať, keď sa brániš?” posťažovala sa. Posadila sa na päty a ruky si oprela o kolená.
“Ešte aby som sa nebránil, keď ma takto zastrašuješ,” namietol som, “navyše neviem, ako ma chceš dostať…”
“To už je snáď moja vec,” tajnostkársky sa pousmiala, z čoho by som strach rozhodne získať nemal.
“Tak jo!” uzavrel som lakonicky a navyše v cudzom jazyku. Ale Barbora to za hotové nepovažovala.
“To ale nevyzerá, že by si sa nechcel brániť,” rýpla si do mňa. A mala pravdu.
“Pouze cé je správně – použij karate!” skombinoval som reklamu s príkazom ako vyšitým z nejakej textovej počítačovej hry. Barbora sa na mňa vyčítavo pozrela.
“To robím len čisto rekreačne,” prehlásila. Čo síce bola pravda, ale keby ma trafila prvá, tak si o tej jej rekreácii nechám len snívať. Páčia sa mi “american action films”, kde sa dvaja kolíci doslova “defú” dakedy aj záverečnú pol hodinu a často sa ani krv neobjaví… to sú tí oceľoví muži s oceľovými tvárami a kĺbmi na pästiach. Pravidlo prvého úderu by zrejme platilo na obidve strany, lenže ja som si nevedel predstaviť, že by som mal zaútočiť na moju milú Barboru. Tá “rekreácia” jej u mňa ešte stále nebrala na krehkosti. “Navyše si aj tak silnejší.” S čím mala pravdu v tom smere, že keď sme si raz dali zápas v pretláčaní, tak som ju len s drobnými problémami dostal.
“Tak prehráš,” mykol som ramenom, ako keby mi to bolo jedno.
Barbora sa opäť spustila na ruky a so zvesenou hlavou sa s rafinovanou bezbrannosťou priblížila až “na dostrel”. Rozhodne si nedávala záležať na elegancii, ako pri prvom presune. Nato som sa posadil na päty ja a počkal si na ňu. Priplížila sa až ku mne, oprela sa mi rukami o kolená a zdvihla rozžiarený zrak.
“Dostala som ťa,” pochválila sa.
“Ženské sú nebezpečné,” povzdychol som si, “kto by sa od teba nenechal dostať?”
Zdvihol som sa zo sedu do kľaku a chytil Barboru za ruky, na čo ona urobila to isté. Zľahka sme sa pobozkali. A lebo nám ochutnávka nestačila, tak nie len raz.
“Máme krásne ráno,” povedal som, aj keď slnko už bolo pekne vysoko nad obzorom.
“Máš pekne studené ruky,” zasmiala sa Barbora. V čom mala pravdu. Neviem prečo, ale ruky mám šialene studené skoro vždy.
“Ako žaba,” doplnil som. “Som totiž strašne chladnokrvný.”
“Ha, ha,” zasmiala sa Barbora komiksovo, ako som to mával vo zvyku ja.
Objal som ju okolo pása a pritiahol si ju bližšie o ten posledný kúsok, čo medzi nami ešte ostal. Opreli sme sa čelami proti sebe. Napadlo ma, ako môže naša silueta vyzerať oproti slnku, čo mi pripomenulo jednu ľúbostnú pohľadnicu, práve s podobným “tieňom” zamilovanej dvojice. Chcel som jej znovu povedať, že ju ľúbim, ale rozmyslel som si to a namiesto toho som ju ešte raz pobozkal. Položil som jej hlavu na rameno a tvár ponoril do jej skvelých vlasov. Asi nie je zlé počuť to často, premýšľal som. Určite nemôže byť zlé začať tým ráno.
“Ľúbim ťa…,” zašepkal som jej teda do ucha.

Dire Straits: Telegraph Road

5/8
Čo je to láska? “Náhodné” dotyky v štrnástich rokoch? Prvé bozky, ktoré sú navždy najkrajšie, aj keď práve nesadnú? Lístočky, listy či až romány? Vravím si áno i nie. Láska je isto čosi oveľa širšie než “zabuchnutie sa”.
Taký obyčajný človek – ľúbi najbližších príbuzných a možno nejakú kočku, s ktorou chodí. Uvažujem teda môj vek – tesne pred sedemnástkou. Ale isto sa vždy nájdu ľudia čímsi pre nás výnimoční, ktorých ľúbime tak trochu inak – neviem, či viac alebo menej.
Neznášam poznámky o zlej orientácii vo chvíli, keď náhodou poviem priateľovi, že ho mám rád. Samozrejme, že väčšinou tie poznámky potom neprodukuje on, lebo keby som to od neho čakal, tak mu to nepoviem, asi by potom pre mňa ani nebol tým, čím je. Poznám veľa blbcov, ktorí na svete nemajú radi nič, najradšej by som ich ani nepoznal. Alebo nevedia, že vôbec majú radi? Lebo aj to je bežné, konieckoncov často čosi nodokážeme doceniť. A to nehovorím o silákoch považujúcich city a ich prejavy za slabosť.
O láske moc nehovorím, aspoň nie v takto abstraktnej a všeobecnej rovine, ale premýšľam o nej. Filozofia sa dlho zaoberala myšlienkami ako a z čoho vznikol svet? Celkom by ma zaujímalo, ako tažko by ktokoľvek hľadal rozumné vysvetlenie týchto otázok pre oblasť lásky. Alebo nahnutých medziľudských vzťahov vôbec. Pojmy z oblasti cítenia nie sú tak ľahko definovateľné, preto sa ľudia nikdy nedohodnú, čo presne čo znamená. Preto je o tom pomerne ťažko hovoriť, zatiaľčo premýšľanie, akoby bežiace na inej, neverbálnej úrovni, tieto otázky môže pokryť predsa len o trošku lepšie.
Nechápem ani prejavy nelásky voči sebe samému. Ja mám v prvom rade rád svoj život. Asi som sebec. Neviem, ale je to vo mne a nič iné si nemienim nahovárať. Nevravím, že by som kvôli nemu vôbec neriskoval – potom by zase nestál za to. Radšej krátky a bohatý, ako dlhý a nudný.
Kráčali sme s Barborou trávnatou krajinou, práve teraz som nikde nevidel nič, čo by pripomínalo človeka – s trochou nadsádzky by som to mohol nazvať stepou. Len telefónne stĺpy nás sledovali už pár hodín. Občas komunikácia najnižšej možnej triedy, občas dedina – ináč nič. Neveril by som, že v tejto republike nájdem taký kus priestoru, ktorý ma vo voľnej krajine uvedie do pocitu skoroosamelosti. Teda fakt len skoro…
Tunajšia krajina mi pripomínala jeden obraz z Ameriky: Indián sa opiera o telegrafný stĺp, v tvári sa mu zračí pocit vykorenenosti. Chcelo by to ešte sneh, ktorý na tej maľbe je. Ináč to bolo dokonalé. Okolie úplná placka, naproti tomu celý horizont lemovaný horami…

Kráčajúc som na španielku tvrdo vybrnkával nejaký rock. Práve to bolo Ride Across the River od Dire Straits, keď sa ma Barbora opýtala: “Koľko sme už v tejto pustatine ušli?”
Zamyslel som sa – včera sme vypadli z Parku, dnes od rána ideme tak päť hodín, môžme mať asi dvadsaťpäť kilometrov. Tak som aj odpovedal.
“Takže takto zajtra by sme už mohli mrznúť v jaskyni?” uisťovala sa.
“Buďme skeptickí,” zaváhal som, doplniac to nejakou grimasou profesionálneho odhadovača nášho časového plánu, “počítaj ešte tridsať hodín hrubého času, asi dvanásť hodín pochoďáku.”
“Pohodovka!” Barbora sa predviedla v nejakej siláckej pozícii.
Na chvíľu zavládlo ticho. Nepočítam teda prirodzené zvuky všadeprítomnej prírody a gitaru. Tu môj hudobný nástroj nerušilo takmer nič, lebo okolo bolo fakt fantastické ticho. Práve som sa snažil dokončiť sólo piesne, čo som hral (ale na akustike mi to nejde tak pohodovo ako Knopflerovi na elektrike). Zabudol som však včas nabehnúť so spevom, a tak som vec uťal zarezaním práve aktuálneho akordu. “Sakra,” zasyčal som, ale natoľko som sa usmieval, že to neprišlo nikomu nejak cholerické… a potom som už jemnejšie plynule prešiel do inej stupnice, kde som rozospieval aj Barboru s Floydovským Wish You Were Here.
Bol to super pocit, keď som si ako trubadúr vyšlapoval a oproti mne Barbora pozadu, aby mi videla do tváre, obaja sme spievali v miernom predklone, skoro ako nejaké typické duo pop-rockovej hudby (v tej chvíli mi napadli Roxette)… Asi by to bola najhranejšia vec počas celej cesty, keby ju neskôr nevytlačilo Zvláštní znamení od Ulrychov.
How I wish, how I wish you were here…
Samozrejme, že najradšej spievam po slovensky (väčšinou svoje veci, potom Nagyho, Mira Žbira a pár vecí od Elánu), prípadne česky (Nedvědi, spomenutí Ulrychovci a pár vlastných), lebo tam som si istý, že mi človek rozumie. Ale Barbora, ktorá dešifrovávala v pohode aj moje nedokonalé podania anglických textov, vedela po anglicky dosť dobre na to, aby som si pripadal pochopený aj v tomto jazyku, ktorý netvoril malú časť môjho repertoáru.
Tesne po refréne Barbora zakopla o celkom neočakávaný drôt čnejúci zo zeme, ale prešla to s úsmevom, ani som nezaregistroval, čo presne na adresu toho kusu kovu zamrmlala. Naďalej teda kráčala opäť tak, ako príroda káže.
“Keby si si mal vybrať, komu by si želal byť tu?” opýtala sa ma, viac menej to bola reakcia na práve teraz dohranú pieseň.
Pousmial som sa a mimovoľne pokrútil hlavou.
“Nikomu?” zarazila sa.
“Všetkým,” odvetil som. Myslím si, že zmenu občas potrebuje naozaj každý. A návrat k prírode je zmena príjemná. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu – nechcem po nikom nejaké obetovanie výdobytkov civilizácie. Človek by sa ale nemal vyčleňovať z prírody. Chvíľu si ma ešte Barbora dobiedzala, než som jej dal za pravdu, že napriek svojej poslednej vete by som samozrejme nechcel, aby sa tí “všetci” nutne objavili v mojej tesnej blízkosti, lebo sa nájde predsa len dosť ľudí, ktorým sa rád vyhnem.
“Často ma napadá, ako si ľudia navzájom neprajú,” poznamenal som po chvíli.
“Ako neprajú?” spýtala sa Barbora.
Chvíľu som rozmýšľal a napadol ma príklad z vlastnej skúsenosti: “Napríklad keď povieš nejakú myšlienku z vlastnej hlavy, povedz, že je to od nejakého antického filozofa alebo čožejaviem čo, lebo obvykle (pokiaľ sa nejedná o fest dobrého kámoša) si málokto váži hlavu svojho proťajšku.”
“Myslíš teda, že keď to tak zahrám, budú pokyvovať hlavami, ale keď si to pripíšem, buď mi nebudú veriť, alebo to budú považovať za nič nehovoriace slová?” uisťovala sa.
“Asi tak nejak…,” povedal som neurčito, lebo v tomto smere závisí odozva aj na okolí. Často som v nedomácom prostredí takto pekne “utrel”.
“Niečo na tom bude,” pripustila Barbora a po chvíli sa opýtala: “Podrazil ťa niekedy priateľ?”
“Nie, pokiaľ viem, nie,” odpovedal som, “obvykle som si vyberal dobre.”
Prečo mi položila práve túto otázku, som nevedel, aj keď to mohla byť len číra zvedavosť. Ale mohla to zohrať aj nejaká osobná skúsenosť, zrejme nie z tých lepších. Nie že by som nemal problémy s priateľmi, občas sa stalo, že sa to riešilo “únikom”, ktorý nemám moc v láske… totiž, že sme sa viac nebavili…, ale vyslovene podraziť ma aktuálny priateľ nepodrazil.
“Ty si už niekedy priateľa podrazil?” zaujímala sa po chvíľke. A bola to otázka, ktorá mi od nej dobre nepadla. Ani by som ju nečakal. Ale na druhej strane som veril, že ona by len kvôli tomuto na mňa nezmenila názor. Údajne si jeden o druhom urobí obrázok do štyroch minút a potom ho už moc nemení. Niečo na tom zrejme bude.
“Asi hej,” pokýval som hlavou, “určite je pár priateľov, na ktorých som, dalo by sa povedať, zabudol.”
“Ale to asi občas robí každý,” namietla a mala viac menej pravdu. Vždy, keď sme sa my s našimi odsťahovali niekam preč, zavše som si na kadekoho spomenul, ale aj keď som sa na inkriminované miesto dostal, obehol som len pár “najvernejších”. A to cez to všetko, že stačilo chcieť a stihol by som toho viac.
“Ako by vyzerala tvoja prvá kniha?” spýtala sa po odmlke, ktorá nám, napriek tomu, že bola kratučká, stačila obom na to, aby sa naše myšlienky dostali ďaleko od pôvodnej témy.
“Moja prvá kniha…,” zasníval som sa, “nemusela by byť tlstá, ale musela by byť citovo založená. Bolo by v nej veľa dialógov, názorov – najradšej píšem v prvej osobe, aj keď sa potom z knihy stáva akási subjektívna spoveď.”
“Aha,” prehodila Barbora, čo ale teraz skôr znamenalo, aby som pokračoval. A tak som sa dopĺňal…
“Nezáležalo by ani tak na deji, ako skôr na postavách. Páčilo by sa mi, keby mi došiel čo len jeden list typu: Páčia sa mi Vaše názory a Vašu knihu som prečítal/prečítala jedným hltom – veľmi sa mi páčila. V tej chvíli by som bol najšťastnejší človek na svete.”
“Až ti to výde,” usmiala sa Barbora, “určite to kúpim, isto ti aj napíšem, čo si o tom myslím.”
Nebolo by to zlé, nejaká kniha – vymyslená, ale zo života a o živote.

Večer sme sa usadili už o šiestej – boli sme dosť unavení. Navyše začalo pršať – síce iba málo, ale predsa. Pršalo, aj keď práve nad nami bolo čisto; mraky sa objavovali, ale celú oblohu nezatiahli. Popri zapadajúcom slnku sa potom na nebo vyšplhala prekrásna dúha. Okamžite som prestal hrať od ELO Telephone Line a nabehol na Reaovu pieseň Looking For a Rainbow. Všimol som si, že to zaregistrovala aj Barbora a tíško sa pousmiala bez toho, aby sa na mňa pozrela. Aj tak mohla dobre tušiť, že ju po očku pozorujem. Ktovie, či nevie, čo sa so mnou deje.
Každopádne, len o pár chvíľ neskôr sa medzi nami odohral rozhovor, ktorý s tým mal čo robiť. A aj keď našu cestu neovplynil, náš vzťah isto. To už sme ležali obaja v stane, bolo asi osem hodín – ešte bolo svetlo, nikde okolo nebolo nič rušivé… Dlho vládlo ticho a nikto to nepovažoval za nič taživého.
Zrazu Barbora povedala: “Už dlhšie som ti chcela povedať, že ťa mám rada.”
Ach nie, napadlo ma, ale pritom som si nič iné neželal. Mohol som hneď povedať to isté a bola by to pravda. Tíško som sa pousmial, ale Barbora aj tak začula z toho prameniace odfuknutie a obzrela sa po mne. Dívala sa až moc vážne, no dnes mi to starosti nepridávalo. Pred následnou otázkou som zvážnel pre istotu aj ja, aj keď si trúfam tvrdiť, že Barbora by to nebrala ináč, keby som sa len ináč tváril.
“Ako to myslíš?”
Nepýtal som sa ako človek, ktorý niečo chcel prepočuť, ale skôr ako keby som chcel čosi počuť znovu. Často zaváži intonácia viac ako slová. Barbora ale vedela, že svojím ušiam verím, a bola si istá, že som ju počul. Rovnako tak musela vycítiť, že jej priznanie mi nebolo nepríjemné. Zasmiala sa a pokrútila hlavou (ako to len poležiačky ide).
“Iného by som asi zabila,” povedala s nadhľadom a s úsmevom, sám som sa v tej chvíli čudoval, ako rýchlo sa zase uvoľnila. Hmmm… tak som asi predsa len zvolil vetu, ktorú nečakala vôbec. Ešte skôr, než sa nadýchla k ďalšej vete, som si bol istý, ako to myslí.
“Aj ja ťa mám rád,” riekol som do náhleho ticha a obzrel som sa po nej, aby som vedel, ako sa tvári. Barbora opäť pokojne vydýchla a neprítomne hľadela na jednu zo stien stanu. Po chvíľke sa váhavo pousmiala, ale nie unavene, ako som predpokladal po takej dobe odozvy. Pozrela sa po mne. Povytiahol som obočie, ako keby sa nič nedialo. Napriek tomu medzi nami bolo tiché napätie. Viselo to vo vzduchu.
“To neznie zle,” zasmiala sa Barbora. Ale trocha irónie v hlase mi napovedala, že nie je všetko v poriadku. Niečo jej vadí. Aj keď… nemusí byť pravdou, že hovorí ironicky, len keď jej čosi vadí. Mohlo jej čosi prísť paradoxné alebo smiešne.
“Prečo myslíš?” zasmial som sa aj ja, aj keď som vonkoncom nevedel, čoho otázkou dosiahnem.
“Nemáme moc času…,” povzdychla si. Tentoraz mi mimovoľnosť vety nepripadala nevhodná.
“Už asi nie,” potvrdil som, “čo s tým urobíme?”
Toľko slov! Najradšej by som ju objal a pobozkal. Ale mám to urobiť? Mal som pocit, že veľmi skoro k tomu dôjde. Niekto z nás niečo povie, situácia sa trafí do nálady a bude to. Ale teraz je medzi nami napätie, ktoré by sme mohli odstrániť. A viem, že na to máme. V tej chvíli som premýšľal v trošku inej rovine, bez akéhokoľvek nadhľadu, a bolo to pre daný moment o to lepšie.
“Neviem, čo mám na to povedať,” mykla Barbora plecami s bezmocnosťou v hlase. Nebola to len akási obrana. Vážne asi nevedela, čo povedať. Čo mi ale tíško pripadlo, akože sa bojí, aby som si niečo, čo myslela ináč, nevysvetlil po svojom (a zle). Možno si to neuvedomila, ale zrejme je bežné, že vlastnými obavami často niekomu druhému trošku nedôverujeme. Ale sám v kritických chvíľach jednania s niekým robím to isté, skôr preto, lebo najviac v tej chvíli neverím sám sebe. Smiešne. Ale ani nad tým som v tej chvíli vôbec nepremýšľal.
“Čo ťa trápi?” spýtal som sa a vložil do hlasu kus únavy. Barbora na to vždy reaguje tak, že hovorí menej v hádankách. Čo mi samozrejme viac sedí. Hlavne v takýchto chvíľach.
“Neviem,” odvetila, “no…, rozrečni sa teraz schválne ty.” Zahrala to na mňa dobre, ale vlastne to bolo férové. Veď ani ja som nevedel, čo povedať. Barbora bola aj trochu znervóznená, málokedy som sa ja vyhýbal rozhovoru.
“Potrebuješ slová?” zaujímal som sa, aby som sa vykrútil, ale aj preto, lebo ma fakt zaujímalo, či musíme práve teraz hovoriť.
“Pre mňa za mňa nie…,” povzdychla si. Chvíľu sa vzduchom žltým od steny stanu neozývalo nič. Pomaly sa stmievalo. “Ale ty vieš, čo ma trápi.”
“Čas…,” vytušil som, Barboru ani nič iné dosiaľ netrápilo. Teda tak, aby som o tom vedel. A konieckoncov to tu už padlo. Ale o čase spolu debatujeme bežne. Áno, ani mne by nevadili prázdniny o dva roky dlhšie… ale pomôžem si? Hmmm… bohužiaľ nie.
“Asi tak…,” prikývla. Napätie sa kamsi vytratilo, ale medzi nami bola oveľa horšia bariéra. Ťažko to vysvetliť, opäť som len veril, že pár slovami sa to onedlho rozpustí. Za celú cestu sme teraz prvý raz neboli naladení na rovnakú vlnovú dĺžku, paradoxne krátko po tom, čo sme si povedali snáď to najkrajšie, čo si môžu dvaja povedať.
“Možno som to nemala povedať,” nadhodila posmutnele. “Vôbec sa nechápem.”
“Na tom niet čo chápať…,” ubezpečil som ju a myslel to vážne, aj keď to bola stará známa myšlienka, “ale som rád, že si mi to povedala. Len mi vadí, že si mi to povedala skôr, ako ja tebe.”
Poslednej poznámke sa Barbora úprimne zasmiala. “Dík.”
“Niet za čo,” vážne som nevedel, čo všetko tým chcela povedať.
“Vieš,” začala váhavo, “mám ťa rada od prvej chvíle, čo som ťa trochu viac spoznala.”
Snaží sa ma presvedčiť? O čom? Jej priznanie mi dosť pozdvihlo sebavedomie, aj keď ona sa nikdy ku mne nechovala ľahostajne ani chladne. Ktovie, koľkoraz sme sa navzájom pohodovo dotýkali, nikomu to nevadilo – skôr naopak, koľkoraz som o nej sníval, ale nikdy som nedúfal. Fakt je ten, že občas medzi nami aj príjemne zaiskrilo, ale o láske reč nikdy nepadla. Bola mi skôr sestrou(?), viac menej som sa tým ale bránil proti láske, neveril som, že by to malo cenu. Ale brániť sa môže jeden, nie dvaja. Konieckoncov, prečo by sa dvaja, ktorí chcú to isté, mali niečoho vzdať, keď to záleží len na nich. Vtedy niet víťazov, len porazených. Nadýchol som sa k dlhšiemu prejavu.
“Zrejme ťa trošičku znechutím, ale priznám sa ti, že som si z teba vytvoril akýsi ideál. Je to zrejme blbé, keď ťa mám takto tu a súčasne aj zavretú v nejakej vitríne. U mňa sa to stáva, hlavne ak mám pomerne blízko čosi, čo si môžem objasniť len zčasti, nikdy nie dokonale. Ja ťa totiž dokonale nepoznám. Vadí mi to, ale viac by mi vadilo, keby som vedel čosi, čo by si bola nerada prezradila. Bolí ma, že ťa nemôžem mať rád naplno a pritom dlho, ale bolelo by ma aj, keby som ti takou láskou ublížil, čo sa môže ľahko stať.” Teatrálne som dodal: “Hovorí sa tomu zlomené srdce.”
“Čo je to dlho?” pousmiala sa Barbora a pripomenula mi seba samého, keď do niečoho filozoficky rýpem, čo robím s prehľadom a rád.
“Naveky…,” zasmial som sa so sebavedomým úškrnom, aj keď som to myslel vážne, síce to môže pôsobiť akokoľvek smiešne. “Alebo dlhšie.”
“Mne srdce takto nezlomíš…,” Barbora sa na mňa zahľadela so svojou dokonalou prenikavosťou v očiach a elegantne si odhodila vlasy za rameno, aby jej napadali do tváre. “Ja viem, čo chcem.”
“Čo chceš?” spýtal som sa teda.
“Teba…,” nepovedala to sebavedomo, ako nejaká kráska z podarenej lovestory. Riekla to tíško a predtým sklopila oči, čo bežne nerobieva. O to viac ma to chytilo. “Nemáš ty náhodou dievča?” pozrela sa mi opäť priamo do očí. Pousmial som sa.
“V tejto veci sme si záhadami navzájom…,” mykol som plecom.
“Ja nikoho nemám,” mykla plecom na oplátku Barbora a s trpkosťou sotva badateľnou dodala: “Nemotajú sa okolo mňa chalani, ako si môžeš myslieť.”
“Ja nemyslím,” bránil som sa so smiechom, aby vec nepojala až moc vážne. Áno, viem si ju predstaviť, občas oslovená, ale málokedy nachádzajúca to, čo chce. Nič extra, nič výnimočného, možno len obyčajného človeka, ktorý má ale viac citu, ako je dnes zvykom. A vie ho prejaviť. Vlastne to isté, čo hľadám ja. Možno si ale myslím až moc a je to predsa len ináč. Ale toto som si dokázal predstaviť…
“Nie, nemám dievča,” priznal som, “ani ja si baby neobtáčam denne okolo prstu.”
“Ty si myslíš, že to nemá cenu?” spýtala sa ma, ale znelo to skôr, ako keby chcela vedieť, prečo to nemá cenu.
“Zle si ma pochopila,” usmial som sa trochu roztrpčene, “ono to má cenu, všetko na svete má cenu.”
“Otázne akú…,” nadhodila prvú otázku, len v inom znení.
“Ľúbim ťa,” pozrel som sa na ňu a odvetil jej otázkou: “Má to pre teba cenu? Má pre teba cenu, že pre mňa to má cenu?”
“Má…,” usmiala sa tichým úsmevom víťazov, “kde je potom problém?”
“Sama to vieš,” narážal som na vzdialenosť našich bydlísk. To by neboli schopné preklenúť ani listy či telefonáty. Láska na diaľku môže mať zmysel, ale keď niekoho neuvidím možno roky (a či vôbec)… no neviem.
“Ty si myslíš, že by bola voľba len medzi potešením z užívania si lásky počas cesty spolu s následnou bolesťou – alebo akousi trpkou neutralitou?” napadlo ju.
“Čosi také…,” moje momentálne myšlienky vystihla dokonale.
“Čo chceš ty?” spýtala sa ma.
“Asi to čo ty…,” povedal som na rovinu.
“Paradox,” uškrnula sa Barbora a nadhodila cynický podtón. “Takže obaja chceme to isté, ale nedáme si to, lebo si myslíme, že si ublížime. Dokonalé!”
To je ono! Vystihla opäť podstatu veci. Ja si to upieram kvôli nej a vlastne jej tým škodím. Ona vlastne robila čosi podobné, ale teraz bolo evidentné, že s tým chce skončiť. Som z tých, čo dokážu po presvedčení aj od základu zmeniť svoj názor. A konieckoncov som si nič iné ani sám neželal.

Tušil som, že tu ide hlavne o to, rozhýbať mňa. A to sa jej teraz podarilo. Barbora si dokázala vychutnať chvíľu a zrejme by to pre ňu dosť znamenalo. Nie len akúsi zápletku. Tomu som veril. Veď aj ja som jej chcel povedať, že ju ľúbim. Čo by som od toho čakal? Rozhodne by som bol radšej, keby sme to rozbalili. Bránila by mi ona? Zrejme by som jej za to nebol vďačný. A teraz jej ja robím to isté. A to len preto, lebo sa vyznala prvá. To zrejme nie je dvakrát príjemné, keď človek iniciatívnejší je odhováraný od úmyslu, ktorý si ale aj tá druhá strana želá. Veď by mi to asi nepovedala, keby mohla vedieť, že nebudem ani trochu chcieť, a keby to nechcela sama.
“Presvedčila si ma, že smiem chcieť, čo chcem…,” oprel som sa o lakeť, aby som mal trochu nadhľadu nad na chrbte ležiacou Barborou a videl jej do očí. “Vravíš, že ti zlomím srdce skôr, keď ostane všetko tak ako je?”
Barbora sa na mňa zahľadela, mimovoľne kývla hlavou do strany (“môže byť pravda”) a chvíľu premýšľala.
“Mrzí ma, že ťa nebudem mať vždy po ruke,” usmiala sa, “si ten najlepší kamarát a priateľ, akého som doposiaľ mala. Vzhľadom na to, že sa vzťah väčšinou vyvíja, sa nečuduj, že chcem viac. Ak nechceš to isté ty, potom je to všetko OK…”
“To som ti nikdy nechcel dokázať…,” bránil som sa okázalo.
“Ani sa ti to ešte nepodarilo,” upokojila ma Barbora. “Ale rozhodne by som na to spomínala ešte lepšie, keby sme to spustili aj v tejto otázke spontánnejšie. Ale ako vravím, nechcem, čo nechceš ty.”
“A ak to chcem aj ja?” chytil som ju za ruku, na čo sa Barbora otočila na bok. Bol som zvedavý, či má ešte čo dodať. Zasmiala sa, pohľadom skĺzla na naše spojené ruky, pocítil som impulz silnejšieho stisku.
“Potom ma maj naplno rád tak dlho, ako to len pôjde,” šibalsky sa na mňa pozrela. Na tej ženskej sa udrží zlá nálada veľmi krátko, napadlo ma.
“Už len úplne kontrolná otázka…,” ubezpečil som ju. “A čo potom?”
“Budeme sa mať ticho radi až do smrti, nikto o nás nebude vedieť a budeme si želať navzájom aspoň takých partnerov, ako sme si boli my dvaja…,” zazubila sa. Ale od nej sa to dalo brať smrteľne vážne.
“…a rozprávky je koniec…,” povzdychol som si. No uvidíme, akí si budeme partneri. Aj tak som si ale neodpustil vetičku: “Ty miluješ z veľkej časti hlavou.”
Mohlo by to byť aj nesprávne vyložené, ale Barbora sa len úprimne usmiala. “Čokoľvek povieš, sa mi páči, lebo ťa mám rada.”
Bol som v jej moci a nemal som úniku, a ani som uniknúť nechcel. Vedel som, že Barbora zostane dlho v mojom srdci, aj keď budem chodiť s niekým iným. Zrejme sa z nej časom stane predsa len ten ideál, ale to mi teraz vonkoncom nevadilo.
Mali sme zrazu tváre blízko seba, veľmi blízko. A ja som vytušil, že ju musím pobozkať. Nie z povinnosti či z dojmu, že “to tak vo filmoch býva”. Chcel som, túžil som po tom, musel som. A zámienok, ktoré z našich slov pre túto skutočnosť hovorili, tiež nebolo málo. Aj keď si myslím, že tu nič nebolo vypočítané.
Za ten pocit by som menil máločo. Tá mala pery stvorené pre bozkanie (čo zrejme ale platí v takej chvíli vždy, pokiaľ teda má človek toho druhého rád) a vôbec bola celá stelesnením lásky. Aspoň pre mňa. Čo mi bohato stačilo.
“Ľúbim ťa,” zopakoval som jej pre dnes už známu vetu, keď som sa od nej odtrhol. Ale to, čo zrejme počula rada, jej nebolo zlé pripomenúť…

Stromboli: Ó hory, ó hory

3/8
“Tieto hory mám strašne rada,” prehovorila Barbora, keď sme sa driapali na najvyšší štít v širokom okolí, “chodievala som sem už ako malá, s rodičmi.”
“To sme na tom podobne,” usúdil som, “ja to tu priam zbožňujem, aj keď som tu len asi štvrtý raz.”
Hory to boli vskutku prekrásne. Jasné počasie nám doprialo fantastického výhľadu. Pohybovali sme sa už na úrovni kosodreviny, bolo to tu zdanlivo bez života (teda okrem turistov), ale pri pozornejšom skúmaní tu človek okrem opomínanej flóry našiel aj mraky hmyzu – osy, muchy všetkých farieb a veľkostí. Vtákov tu bolo menej, ak sme nerátali letcov na padákových klzákoch spúšťajúcich sa práve dolu do doliny. Cicavca som nestretol vôbec, zato na každom kroku človek zakopával o chvost kdejakého plaza. Slnko sa totiž opieralo do všadeprítomných kameňov a taká jašterica si nedá len tak ujsť príležitosť k opaľovaniu.
Mám rád prírodu, len škoda že na to prichádzam na môj vkus trochu neskoro. Nadávam si za prehnanú (ale stále častejšiu) prirodzenú ľudskú lenivosť.
To je vždy rečí, že “zajtra už isto áno, dnes ale nemám čas (zase).” Ako vždy si ale spomenie každý správny človek až pozajtra s komentárom: “Bohužiaľ, opäť nemám čas, ale keby tak včera! …no skúsim to zajtra…” Máš ho vidieť! …a to hovorím aj za seba, teda z vlastnej skúsenosti. Je slabomyseľné nahovárať si, že za to nemôžeme.
No to som odbočil veľmi ďaleko od momentálne krásnej skutočnosti. Okolie zdanlivo strácalo na živote, ani kosodrevina už výške nekonkurovala. Všade bolo množstvo skál, skaliek, či ich úlomkov.
Pocítil som zvláštny (ale v takejto situácii nie mimoriadny) pocit slobody. V tomto smere úprimne závidím horolezcom ich pocit víťazstva nad stenou viac než kolmou či nad nejakou pokorenou osemtisícovkou. My sa škriabeme na ani nie tisícosemstometrovku, ale sme spokojní. Zrejme nejde len o výšku.
“Máme šťastie na počasie,” povedal som, aby reč nestála.
“Myslím, že to je len istá satisfakcia za predchádzajúce dni,” odvetila Barbora.
“Asi máš pravdu,” z pohľadu na oblohu mi čosi šepkalo, že do troch dní bude aj tak zase pršať. Objavovali sa tam prvé chumáčkovité mráčky a sedelo by to aj s predpoveďou počasia.
“Človek by povedal, že je tu pusto,” poznamenala Barbora.
“Čítaš mi myšlienky,” usmial som sa.
“Vieš čo sa mi na tebe strašne páči?” spýtala sa.
“To teda fakt neviem.”
“Úsmev,” pozrela na mňa, ako keby čakala ktovieakú reakciu.
“Vážne? Ako sa usmievam?” zaujímal som sa.
Odfúkla si, čo som pochopil, ako že sa to nedá vyjadriť, ale napokon povedala: “Niekedy povznesene, často s miernym pohŕdaním, čo si na mne neaplikoval, vždy mi to je ale sympatické. Máš, občas teda…, povedala by som hrejivý úsmev. Som vo výhode, že od teba sa dočkám hlavne toho posledného.”
“Aha,” nadvihol som trochu obočie a pokyvoval hlavou – samozrejme som sa neprestal usmievať, veď život je krásny a krátky a ten môj je asi iba jeden, “kedy si ty videla môj nad vec povznesený a súčasne pohŕdavý úsmev? Lebo… ako… som si istý, že ho občas nahodím, ale v tvojej prítomnosti… no, moc príčin nemám – to muselo byť niekde v civilizácii.”
“Akože aj bolo,” potvrdila, “asi štyri dni späť, keď si sa vtedy v noci bavil s tým chlapom, jak si sa ho spýtal, kade na tú ubytovňu.”
“To bol truľo,” poznamenal som do krátkej medzery v jej reči. A vyprskol kratučkým smiechom, ktorý sa mi tak páčil na jednom slovenskom komikovi, machrovi najmä na politickú satiru.
“Ten musel byť úplne slepý,” pokračovala Barbora, “jak si sa ty tváril. Ty si tam pred ním stál, netrpezlivo dupkal jednou nohou, kýval hlavou, akože ho prudko žerieš. Ja som mala čo robiť, aby som sa nesmiala, keď si zakaždým, ako sa na teba pozrel, nahodil taký seriózny výraz…”
Barbora to hrala dobre, až som sa musel smiať, hlavne keď som si uvedomil, že aj ja som mal čo robiť, aby som sa tam nerozosmial, lebo Barbora počas spomínaného monológu (k rozhovoru dvoch ľudí to malo ďaleko – ten chlapík sa asi rád rozprával sám so sebou) predvádzala za jeho chrbtom solídne divadlo, možno sa ma aj dokonca pokúšala rozosmiať zámerne.
“Ale hlavne,” urobila dôraznú odmlku, ani som na chvíľu nevedel, o čom bude hovoriť, “mi tvoj úsmev pripadá byť úprimný.”
“Díky!” do hlasu som vložil trochu nadsádzky, tento odtieň som si ale odpustil pri slovách: “Ja tvoj smiech priam zbožňujem.”
“Vážne?” vyzeralo to, ako keby mi neverila, ako keby si myslela, že som jej to povedal len preto, lebo mi to povedala predtým ona. Keby som to vysypal prvý, bolo by to iné. Ešte raz ma takto predbehne, ako bude jasné z ďalších udalostí, ale stávať by sa to nemalo. “Čo sa ti na ňom páči najviac?”
“Je odzbrojujúci, ako klokotavý prameň (to bola trocha poézie). Nie je nepovšimnuteľný.”
“Preboha, nechoď na mňa s viacerými zápormi v jednej vete,” tvárila sa kyslo – preto som to aj urobil, viem že to nemá rada, lebo sa jej páči logika anglickej vety, “kto sa v tom má vyznať?”
“Hovorím naschvál práve k tebe,” usmial som sa, “veď som nad tou vetou dokonca aj zapremýšľať musel. To bola námaha!”
Pousmiala sa, ale chvíľu nič nepovedala. Zastavila s jednou nohou na akejsi skale (taká tá kameň pokorujúca póza – tzv. “človek-dobyvateľ”) a odfúkla si, aj keď bola badateľne svieža.
“Kam po tomto?” rozmáchla sa rukou do diaľok. Myslela tým, kam sa vybrať po zdolaní tohto masívu – čo boli tak najviac dva ďalšie dni cesty.
“Náhodný výber…,” mykol som plecom.
“Ale no ták!” Barbora sa nástojčivo dožadovala odpovede.
“A čože ja viem?” pokrútil som hlavou s mierne hravou podráždenosťou. “Pôjdeme, kam nás vietor zanesie.”
“Beriem ťa za slovo…,” zahrozila s jej typickým úsmevom ani klokotavý prameň. Na čo pre mňa bolo hneď všetko krajšie.
“Vieš,” zapremýšľal som trochu, “celkom rád by som išiel do ***, je tam zopár suprových jaskýň a ešte jedno malebné miestečko, kde som bol pred asi dvomi rokmi.” Nedodal som, že sa mi o tom mieste zavše čosi romantického snívalo. A to bolo pre zmenu nedávno. Chcel som tam ísť aj tak už asi dva týždne.
“Čo budeme robiť potom?” vyzvedala ďalej, čím súčasne odsúhlasila môj návrh.
“Celkom rád by som sa vrátil do civilizácie…,” odvetil som zamyslene, ale povšimnúc si zmätený výraz v Barborinej tvári, tušil som, že to musím uviesť na pravú mieru. “Totiž na chvíľu. Rozhodne to tu nemienim rozpustiť tak skoro pred koncom prázdnin. To by som si v živote nedovolil.”
“Aha,” zasmiala sa a naše oči sa stretli na dosť dlhú dobu na to, že sme kráčali v nie práve najprehľadnejšom teréne. “A čo v tej civilizácii?”
“Ja by som si osobne asi dal stopa,” skúmavo som sa po nej pozrel, “ale neviem, aký na to máš názor ty…”
“To by šlo,” pripustila a sprevádzala to pokývaním hlavy, ktoré svedčilo, že nad tým premýšľa; a zazdalo sa mi, že sa jej ten nápad celkom zaľúbil.
“Je to dobrodružný a klasický spôsob cestovania dvadsiateho storočia. A navyše je to lacné,” presviedčal som, aj keď už to bolo viac menej zbytočné.
“To posledné je slabý argument,” namietla, “ale ináč by sme to mohli skúsiť.”
Behom posledných slov sme sa dostali až tam, kde sme chceli stanúť…
“Fantastická viditeľnosť,” poznamenal som. Nadýchol som sa, ako keby bol tu diametrálne odlišný vzduch než o sto metrov nižšie. To sú tie pocity slobody – trklo mi hlavou a hneď som sa aj zasmial.
“Tipla by som, že vidím na takých sto kilometrov,” Barbora sa zahľadela do diaľky.
“To si píš,” potvrdil som. Mohlo to byť aj viac.
“Mám taký slaboduchý pocit slobody,” usmiala sa tak, ako to vie len ona, “čo myslíš?” Trochu tým vystihla môj záchvev neistoty – čo vlastne znamená pre človeka stáť takto… tu.
“Aj ja,” súhlasil som, “ale vynechal by som slovo slaboduchý.”
“Asi hej!” pokývala hlavou. Zhlboka sa nadýchla, napadlo ma, že pocity máme ozaj podobné.
Z praktického hľadiska to neprinieslo nič, ale bolo to krásne, veľké, duchaplné a čožejaviem čo ešte.

“Stoupáš výš a výš, to je to, co máš nejraděj.
Být zas k nebi blíž,
pradávná touha, víra i beznaděj…”

Krása; škoda, že len tak málo ľudí to pozná – možno by ich to naučilo vážiť si toho, čo je. Možno by nás to naučilo… opravil som sa. Ó hory, ó hory…

S odstupom času ma samého prekvapuje, že ma nejaké globálne otepľovanie zaujímalo (čo len okrajovo) už pred vyše dvanástimi rokmi. Rovnako tak ma prekvapujú mnohé ťažkopádne formulácie, ktoré by som dnes už napísal úplne inak, aj keby sa moje názory nikam neposunuli. Nápady som vtedy mal, ale písať som ešte nevedel. Ale aspoň som písal, čo sa dnes už povedať veľmi nedá.

Pink Floyd: Time

2/8
Je veľmi veľa chvíľ, ktoré by som chcel prežiť znovu. A naopak mám veľké množstvo zlých pocitov, že som niečo zbabral. Niekedy by som to potom nazval aj horšie.
V prvom momente by som najradšej všetko zobral späť, ale o päť minút už trapas nestojí za reč. Horšie je, ak sa nejedná len o trapas. Máločo ale malo na mňa nejaký dlhodobý vplyv v negatívnom zmysle. A tak som si bežne z takýchto situácií len zobral ponaučenie a prestal sa obzerať, lebo život ide ďalej.
“Niekto by možno povedal, že trepeme somariny,” zasmiala sa Barbora, “ale ja ťa rada počúvam.”
Rozhodli sme sa, že sa pokúsime rozobrať v krátkosti nejaký veľký problém – globálny, ako som sa vyjadril.
“Môj otec má takú hypotézu, že Zem ako taká nikdy mŕtva nebude, ale človek sa tu dlho neudrží,” nadhodil som preto hneď.
“Možno,” mykla Barbora hlavou a na chvíľu povytiahla obočie, čo značilo, že nesúhlasí, “ale my si môžme vybudovať kryty, zatialčo zver nie.”
“Lenže na to sú ľudia moc blbí,” namietol som, “my si to uvedomíme, až keď bude neskoro. A to už nič náhradného, kde by sa dalo žiť, postaviť nestihneme.”
“Ale ostatný život pôjde s nami,” poznamenala.
“A si tomu rada?” spýtal som sa provokačne.
“Čo blbneš…,” zahriakla ma, ale úsmevom sa pokúsila zmierniť tvrdosť slov voči mne. Čo som si ja osobne samozrejme ani moc nebral.
“Vieš, o devastácii planéty sa dnes hovorí všade, ale činov je málo,” zobral som to z iného konca, “kľudne si ďalej sedíme na konári, odpilujeme si ho pod sebou, a je nám dobre.”
“To je normálne,” povedala ironicky.
“Ani nie tak normálne ako bežné,” upresnil som.
“A pointa?” zaujímala sa.
“O tej tu už reč bola – aj keby hneď všetko živé zmizlo, príde deň a planéta sa spamätá,” povedal som, “život nastúpi, ale inteligencia – to jest napríklad my dvaja – tá je najkrehkejšia zo všetkých hračiek života. To znamená, že život tu bude vždy, ale rozum sa asi onedlho sám zahubí.”
“Silný argument,” súhlasila Barbora, “aj mňa už koľkoráz napadlo, prečo si to pri plnom vedomí robíme. Teplejšie podnebie… napríklad v lete sa to tu nedá vydržať, v zime sotva sneh napadne. Zaujímavé aj je, že často hľadáme veci tam, kde nie sú. Všetci si všimneme jadrovú haváriu, ktorá má dlhodobý, dedičný dopad na široké okolie, ale autá, ktoré to tu špinia (verím tomu, že na ekológiu majú väčší dopad, ako všetky tie očividné katastrofy), si nik nevšimne.”
S tým som aj ja celkom súhlasil, ale všetkých ľudí nikto nezmení. Sám mám problémy zmeniť seba.
“Frank Herbert vo svojej Dune napísal: Niet úniku. Platíme za násilnosti svojich predkov. A my žijeme týmto štýlom. Raz budú za nás platiť. Herbert bol ako spisovateľ fakt macher cez ekológiu,” zaspomínal som si na nedávno prečítané dielo.
“Je to všetko svinstvo,” prehlásila Barbora a od nej to teda bolo dosť silné vyjadrenie, “žiť na úkor budúcich generácií.”
“Fakt je ten, že keby sa všetko nevykryštalizovalo časom, asi by sme si to uvedomili skorej,” nádejal som sa, ale moc som tomu neveril.
“Keby sa nejednalo o potomkov, povedala by som si, že nám to patrí,” dodala Barbora, načo ma napadlo, že možno to ešte schytáme aj my. Veď máme pred sebou snáď pol storočia.
Nezačal som ďalšiu vetu. Nie že by téma nebola zaujímavá, ale my nič nevyriešime a mal som na takýto rozhovor až moc dobrú náladu. Za tieto problémy isto môžu aj drobnosti, napadla ma napríklad Barborou spomínaná podliehavosť a lenivosť. Obidvoje sú síce len pasívne vlastnosti, ale prvá ničomu nebráni a druhá s tým ešte žije. Prispôsobovanie sa zlu ťažko chápať inak ako záporne.
Je to nefér využívať čas k posadení nášho údelu na bedrá tvorov, ktorí sa ešte ani nemuseli narodiť. A vo svojej podstate to robí každý, aj ja. Napríklad keď odhodí čokoľvek, kam to nepatrí – povedzme… čo len sáčok do trávy…
Plánovali sme utáboriť sa v sedle pod najvyšším vrchom tohto masívu. Pomaly mi oťažievali nohy, preto som sa rozhodol pristúpiť k účinnému psychickému dopingu. Vytiahol som walkman, vymenil akumulátory, založil kazetu a hlasitosť vypiekol naplno. Počúvajúc tichý nábeh Dire Straits (album Love Over Gold) som zabudol na problémy s nohami, hneď sa mi išlo lepšie. Barbora sa obzrela a čosi mi povedala. Ukázal som na sluchátka, ale aj bez toho musela pochopiť, že nemám šancu ju počuť. Zasmiala sa a mávla rukou, čím mi naznačila, že nešlo o nič závažné, a išla ďalej.
S trochou nadsádzky by som mohol povedať, že som na hudbe závislý, bol som v nej vychovaný. Často som sa už ako malý hrával (a občas ma to chytí aj teraz), že som na koncerte nejakej obľúbenej skupiny. Isto ale len nesledujem výkony zvonka – hrám sa, že sám stojím na pódiu a rozdávam hudbu mase ľudí. Mojím veľkým snom je nahrať raz nejaké dobré CD, dúfam, že sa mi niekedy splní…
Čas obeda. Obeda v horách. Obeda pri prameni. Fantastický výhľad na celé široké okolie. Zobral som si Barborin ďalekohľad, aby som sa pozrel do doliny. Krásne bolo vidno aj ubytovňu, kde sme dva razy prespali. Na to, ako bolo ráno, sme si lepšie počasie ani nemohli želať.
Pristihol som sa, že sledujem Barboru, ako skáče z kameňa na kameň, ani keby cez rieku, smerom k prameňu. Strašne sa mi páčila, pripomínala mi mačku. Elegantné línie tela, dokonale harmonické krivky, pružný, často používam slovo kultivovaný, pohyb – hlavne kultúra pohybu sa mi u nej vždy rátala.
Neodtrhol som oči (ani som nechcel) od tej nádhery, ktorá sa práve zohla k zachyteniu vody do pohára, krásne tmavé vlasy jej pritom padali do tváre. Nosila ich voľne, na dievčatách sa mi to veľmi páči. Mala vlasy čokoládovohnedej farby – tmavá horká čokoláda na varenie. Blyslo mi hlavou, že ako opis to musí pôsobiť smiešne, ale v tej chvíli ma presne to napadlo.
A v tej istej chvíli mi aj došlo, že ju fakt ľúbim. Nie ako dievča, s ktorým som sa náhodou stretol na ceste. Bol som do nej úplne normálne buchnutý. Bolo to ale i niečo iné, lebo sa mi do toho miešala nepríjemná istota, že na konci cesty sa asi naveky rozídeme. V tomto okamihu ma to ale ani nenapĺňalo smútkom. Naopak, vravelo mi to: Uži si to, kým je čas.
Ja jej to isto nebudem schopný povedať, aspoň teraz nie. Ale poviem jej to. Rozhodol som sa, že jej to musím povedať. Dal som si limit týždeň – viac nie. Potrhlé myšlienky šestnásťročného stredoškoláka na prázdninách.
“Na čo myslíš?” ten hlas – o ňom sa mi bude isto dlho snívať. Často sa ma pýtala presne na toto, aj keď mohla tušiť, že poviem neviem.
“Je tu nádherne,” povedal som ticho, aby to neznelo blbo. Pozrel som na ňu a počkal, kým pohľadom odbočí, oči nikdy nesklopila. “Vyzerám previnilo,” prezradila raz, “radšej uhnem nabok.”
“Čas!” pousmial som sa ironicky po malej chvíli. Kašlať na prachy, čas je to, čo nás fakt tlačí. Barbore muselo prísť fajn, že občas sa cítim v “prese” aj ja. Pomalý, ale istý tlak, ktorý na nás vyvíjal blížiaci sa koniec prázdnin bol zrazu tak nemilosrdný. Štvala ma bezmocnosť, s ktorou raz budem musieť dať Babore úplne posledné zbohom.
“To the sea…,” povzdychla si Barbora úryvkom piesne Time od Alana Parsonsa, ktorú som pár razy hral. Čas tečúci ako rieka do mora. Čo je potom v mori všetkého toho času?
Myšlienky preskakovali z jednej na druhú. Došlo mi, že aj v úžasne krátkom čase sa môže človek pozerať na istú situáciu s nadhľadom. Môj prvý rozhovor s Barborou som sprvoti hodnotil trápne, ale nech bol, aký chcel, mal význam.
Stál za čo len jedinú hodinku z celého tohto výletu. A to mi bohato stačilo.
Žijem asi pre súčasnosť, čo bolo včera, už skoro neviem (ale nezabúdam to pekné), a čo príde zajtra – tým sa nechám prekvapiť. Samozrejme, že i trochu plánujem – hoci zväčša skôr len fantazírujem. Zisťujem, že tieto prázdniny budú stáť za to. Viem to, cítim to. Je to práve jedna z tých krásnych chvíľ – len v trošku dlhom podaní.