Virgo’s Naive Stories

Cesta sa pomaly chýli k svojmu záveru a po tejto časti nás čaká už len posledných päť dielov. Dnes už to stopovanie nie je to, čo bývalo – najmä na Slovensku, ale kedysi to bol naozaj celkom dobrý spôsob turistickej prepravy.

ELO: Mr. Blue Sky

11/8
Rehotali sme sa tak, až som sa čudoval, že sa neváľame v prachu s rukami na bruchách. Sú také chvíle. Isto to každý pozná. Najprv úvod do situácie: Ako sme sa rozhodli, vybrali sme sa “na stopa”. Čo sa neobišlo bez šaškovín. A na tých sme sa smiali, aj keď sa to nedá tak jednoznačne povedať. Ja som sa totiž smial na všetkom a na ničom súčasne. Už len preto, že sa smeje Barbora. A tá sa možno smiala len preto, lebo sa smejem ja.
Takáto nálada už trvala od rána, to značí asi tri hodiny. Zásadne sme sa smiali úplne všetkému, doslova každej blbosti. Potácali sme sa takto po ceste a robili show. Dlho sme sa ale nepredvádzali, lebo do piatich minút nám zastavilo auto. Okrem vodiča nebol vnútri nikto.
Otvoril predné dvere: “Kam to bude?”
“To je úplne jedno,” snažil som sa ubrzdiť svoj smiech. Vzápätí som si uvedomil, že to asi nebola najvhodnejšia odpoveď, hoci mala k pravde najbližšie.
“Dúfam, že vám nebude vadiť nakazlivo dobrá nálada…,” uisťovala sa Barbora, “my už sme raz takí.” Spiklenecky na mňa žmurkla.
“Tak si nastúpte,” usmial sa vodič.
“OK. My sa hodíme obaja dozadu,” navrhol som, ale skôr než stihol ľahostajne pokrčiť plecami, ozvala sa Barbora: “Len pekne padaj dopredu, nech ťa mám aspoň raz poriadne na očiach!”
Jej slová samozrejme vyzneli kamarádskejšie, než ako vyzerá ich obsah, konieckoncov korešpondovali s aktuálnou náladou. A tak som rezignovane pokrčil plecami nakoniec ja.
Šofér bol muž v stredných rokoch – mohol mať okolo štyridsať – s fúzami a krátkou bradou. Tváril sa veľmi sympaticky a hlavne tolerantne k blbnúcej mládeži.
“Odkiaľ s takým veselím?” vyzeralo to, že rozhovor so stopármi nadväzuje často.
“Teraz sme chvíľu stanovali v jednom lese asi pätnásť kilákov odtiaľto,” začal som sa šíriť o našej trase. “Predtým sme boli vo ***, tam sme pozreli ryzne…,” prelietol som rýchlo našou trasou, “…no a sme tu. A ešte nevieme, čo ďalej.”
“Ryzne…,” zamyslel sa šofér. “Hmm… tam je to veľmi príjemné.”
Slovíčko príjemné hneď upresnil: “Drsné a pekné.”
“Boli ste tam?” spýtala sa reflexívne Barbora, aj keď odpoveď už vlastne poznala.
“Hej, s deťmi,” pousmial sa, asi mal na to pekné spomienky. Pozrel sa do spätného zrkadla, možno len tak, možno sa tam stretol s pohľadom Barbory. Obzrel som sa. Usmiali sme sa – teda hlavne ja, lebo ona mala vysmiate stále – hodila na mňa svoj tik obočím, jej obľúbený tichý pozdrav.
“Kam vlastne idete?” spýtal som sa.
“K Priehrade,” odvetil šofér. To bolo asi hodinu cesty. Všimol som si, že sa v strednom stĺpiku krčí autorádio s kazetovým prehrávačom, na čo som hneď skočil.
“Mohol by som si niečo pustiť?” spýtal som sa teda.
“Ak máte kazetu…,” usmial sa s nehranou samozrejmosťou. “Ja som svoje omylom nechal doma.”
Vláčil som so sebou box na dvanásť kaziet, to kvôli walkmanu – aj keď som ho teraz už tretí deň nepočúval, lebo mi došli akumulátory. Bez hudby proste nefungujem. Dostal som náladu na čosi odpichovejšie, a tak som vybral Madonnu a strčil ju do “slotu” tak, ako som dúfal, že je to správne. Našťastie bolo. Keď chlapík spoznal úvodnú Papa Don’t Preach, pokýval hlavou zo strany na stranu a obrátil sa ku mne: “Ako hlasno počúvate hudbu?”
“Hlasnejšie – lepšie,” odvetila miesto mňa Barbora. Prikývol som na súhlas. Muž vytočil hlasitosť na solídnu hodnotu, ale tak, aby sme na seba nemuseli kričať, aj keď hudba bola dominujúcim zvukom v interiéri vozu.
Vonku bol krásny modrý deň. Uvažoval som o pokračovaní našej cesty, ak by sme sa nechali vyklopiť niekde pri Priehrade. Preliezli sme troje prekrásne hory, bolo by dobré trochu zmeniť kurz. Obrátil som sa na Barboru: “Podáš mi, prosím ťa, mapu?”
“Ktorú?” otázka mala svoj dôvod, keď už sme mali sedem máp.
“Okolie Priehrady,” špecifikoval som.
Asi sedemdesiat kilometrov od Priehrady sa nachádzala oblasť pieskovcových skál, čo nebolo na zahodenie. Predsa len sme sa obaja veľmi radi škriabali po skalách a tu by sme si užili aj trochu rizika… Vedel som, že skaly sú živlom, ktorý by nám obom vyhovoval.
“Podnikáte nejakú veľkú turistickú akciu?” spýtal sa nás vodič.
“Nech žijú prázdniny!” odvetil som trochu od veci miesto prikývnutia. Barbora si asi povedala, že to nie je dostatočná odpoveď, a tak ma doplnila: “Dá sa to tak povedať.”
“Netušil som, že sa aj dnes mladí vedia odpútať od civilizácie,” pousmial sa.
“To sme pôvodne netušili ani my,” oplatil som mu úsmev, konieckoncov to bola pravda.
Oprel som sa o sklo dverí a “hmkal” si nejakú melódiu. Prechádzali sme rovným, širokým údolím, ktoré mohlo mať naprieč asi tridsať kilometrov. Oproti tomu sa na severe vypínali najvyššie štíty tohoto “venca” Karpát a na juhu hory len o málo nižšie. Vedľa sa proti nám valila najdlhšia rieka republiky, za ňou sa rozprestierali fľaky zemiakových polí. Vyššie položená poľnohospodárska oblasť…
Aj keď šofér nevyzeral ako cestný pirát, na tachometri mal stodesať, čo si na tejto ceste isto nemôže dovoliť. Ešte paradoxnejšie mi v tomto smere pripadá, keď nás predbieha nejaký šialenec. A to sa dialo prakticky stále. Podal som mapu dozadu Barbore, aby ju hodila do obalu.
Slnko mi začalo nepríjemne pleštiť do očí, a tak som si sklopil clonu nad čelným sklom, pričom som si všimol, že na clone je zrkadlo. Posunul som hlavu trošku doľava, aby som videl Barbore do očí.
“Na čo myslíš?” spýtala sa ma svojou najčastejšou otázkou.
“Neviem,” odvetil som, ale dnes som neodbočil zrakom, ako to zväčša robievam, keď mám čosi povedať.
“To bol reflex,” zatvárila sa znechutene. “Isto vieš, na čo myslíš.”
“Na cestu,” povedal som. Bola to pravda… tak trochu.
“Nejak často,” podozrievala ma Barbora. “Nemyslíš?”
Napriek krátkej výmene viet nik z nás neuhol pohľadom, čo nemohlo skončiť inak, než “súbojom očí”. Nikomu nevadilo zrkadlo ako odrazová plocha. Vedel som, že na svoju poslednú poznámku nepotrebuje Barbora žiadnu odpoveď. Mohla vedieť, že málokedy nemyslievam na ňu.
“Kto z koho?” tikol som na ňu obočím.
“Neuhnem,” mykla Barbora plecom. Vedel som, že to môžem brať vážne.
“Ani ja,” mykol som plecom pre zmenu ja. Vedela, že to môže brať vážne.
Ale po chvíli som sa rozhodol ustúpiť. “Dobre,” pousmial som sa, “ale len že si to ty.”
“Dobre,” súhlasila. A tak som vypratal bojové pole. Nebudem predsa v prekrásny modrý deň kaziť malú detskú radosť svojej momentálne najbližšej priateľke…

Led Zeppelin: The Rain Song

9/8
V jednej krásnej knihe som si prečítal myšlienku, ktorej obsah ma zaujal: Každý človek raz príde na to, že život je séria porážok. A tým, že ideme ďalej, aj keď to vieme, snáď len tým sme ľudia.
Fakt je ten, že knihy ma veľmi ovplyvnili. Veľká časť mojej výchovy je produktom kníh. Z nich som čerpal svoje ideály, svojich hrdinov. Od klasického Old Shatterhanda som sa časom prepracoval až k Georgovi Virdonovi z mojej najobľúbenejšej knihy Posledný kabriolet od Antona Myrera.
Aj keď má život asi viac porážok ako víťazstiev, je predsa len krásny. A našťastie som stále natoľko mladý, že som veľa porážok nezažil. Vyslovene víťazstvá tiež nie sú na dennom poriadku, ale dalo by sa povedať, že sa v mojej minulosti nájdu. A som rád, že som nikdy nemal problémy sám so sebou.
Cesta sa pomaly blíži ku svojmu koncu. Klasické myšlienky. Ležal som na deke a všetko nechával plynúť voľne okolo seba. Bola už trochu zima, isto väčšia než počas predchádzajúcich dní. A malo pršať. A my sme sa chceli vydať na výpravu do blízkej dediny, lebo sa nám pomaly míňal proviant. Na kúpanie nebolo ani pomyslenie, mal som na sebe rifle a flanelku, a ktovieaké teplo mi teda nebolo.
Včera sme naplánovali na dnes nákupnú akciu a dnes som čučal do neba a dúfal, že ďalšie tri hodiny nespŕchne. Zase na druhú stranu by mi dážď nevadil. Lenže asi by to hrozilo prípadným prechladnutím, mokré veci tiež nie sú nič príjemného. Nebola síce hrozná zima, ale teplu letnej búrky sa to neblížilo.
Barbora ku mne prišla od polievky, ktorú varila v kotlíku nad ohňom. “Chvíľu počkáme, kým to trochu vychladne,” riekla a ľahla si vedľa mňa. Chytila ma za ruku a preplietla si prsty s mojimi. Rád som vstrebával jej teplo, aj som toho zavše využíval, čo mi Barbora s radosťou tolerovala, lebo som mal horšiu termoreguláciu ako väčšina ľudí. Aj za tepla som mával chladné ruky, čo sa nezlučovalo s mojou vrelou povahou (ha, ha).
Položil som si jej ruku na hruď (respektíve na svoje pre ňu búšiace srdce) a takto sme ďalších päť minút preležali v tichu. Len občas sme si posielali vzájomné pulzy v nejakom kóde, ktorý som “cítil”, aj keď som mu nerozumel. Občas sme sa tomu zasmiali, lebo obaja sme si obľúbili takéto hrátky.
“OK. Ideme sa napapkať, aby sme boli silní,” prehlásila napokon Barbora a vstala.
“Hmm… to budeme do budúcnosti potrebovať,” súhlasil som a dodal, “…vo všetkých smeroch.” Zdalo sa mi, že Barbora pochopila mnohoznačnú narážku aj v tej veci, ktorá nás oboch trápila. Veď som to tak aj prenesene myslel.
Cesta do dedinky bola bezproblémová. Behom hodinky a štvrť sme došli do miestneho obchodu so “smiešnym” tovarom. V malej samoobsluhe sme boli úplne samotní (teda okrem mladej a sympatickej predavačky). Prechádzali sme sa medzi regálmi a špekulovali, čo budeme v nasledujúcich dňoch potrebovať.
“Ber ju!” ukázal som na “obilku” (moja obľúbená kaša). Barbora hodila krabicu do košíka a zamyslela sa (so zodpovedným výrazom, ktorý mi pripomenul maminu pri podobnej príležitosti), čo ešte môžme využiť. Ja som zbalil pár polievok v sáčku, dve veľké Margotky (čo bol zázrak, že ich tu mali), dvoje zápalky a dve mlieka (jedno trvanlivé, druhé sušené). Barbore som vzal košík, aby sa nám náhodou neuťahala, a zvyšok výberu nechal na nej. Všetko sme nahádzali do ruksaku a vydali sa na spiatočnu cestu…
“Whow!” zareval som do zamračeného neba, ktoré to nakoniec nevydržalo a pustilo na nás prívaly vody niekde na poslednom kilometri spiatočnej trasy. Utekať nemalo význam, lebo behom pol minúty sme boli totálne mokrí. S roztiahnutými rukami som sa začal točiť okolo svojej osy a pritom sa naplno rehotal.
“S kým som sa to vybrala na cestu?” povzdychla si rezignovane Barbora. Ale úsmev ju (ako ináč) stále neopúšťal.
“Nie je nič krajšieho ako milovanie v daždi,” zagúľal som po nej očami.
“Tak od toho sa rada dištancujem,” poznamenala na to ona. Stále sa ale tak zvodne usmievala, hoci možno jej to tak nepripadalo. On to vlastne mohol byť obyčajný milý úsmev. Mal som chuť po nej dravo a hravo skočiť. Zhodil som z pliec krosnu s nákladom a pomaly k nej pristúpil.
“A jéje,” prehodila Barbora a nasadila tón plný obáv. Ťažko mi je posúdiť, či sa naozaj bála, že práve teraz spravím nejakú nepredloženosť. Úsmev ale na tvári ponechala, navyše mi vyšla v ústrety a natiahla ku mne ruku. Z prstov jej odpadávali dažďové kvapky. Mikina jej stmavla po nasýtení vodou o pár odtieňov, celá bola úplne premočená. Ja som samozrejme nemohol vyzerať oveľa lepšie.
Pršalo. Priam lialo. Sotva bolo vidieť na ďesať metrov dopredu. Na myseľ mi prišli potraviny, ale bágel bol našťastie nepremokavý. Ak prežije toto, môže sa smelo titulovať hoc’ aj vodotesný.
Chytil som Barboru za ruku a pritiahol si ju k sebe. Pozerala sa mi do očí pohľadom, aký som snáď u nej ešte nevidel. Zrazu už žiadne šibalstvo. Úplne naivný pohľad, akoby zvedavá, čo sa bude diať. Neviem, či to hrala, ale vyzerala fakt ako decko. Ešte aj do spodnej pery sa hrýzla. Musel som sa tomu zasmiať.
“Nezabudni,” jej hlas bol oproti jej vizáži úplne vážny, “že som úplne celá tvoja.”
“Ľúbim ťa,” povedal som jej a spojil si ruky za jej pásom. Objala ma okolo krku, hlavu si položila na moje rameno a pobozkala ma zľahka na šiju. Jemne som jej podmietol nohy a položil ju na zem, na čo som ju nežnepriľahol.
“A nezabúdam,” ubezpečil som ju.
“Ja viem,” pousmiala sa a potom ma pobozkala.
“Milujem ťa,” šepol som znovu to isté v inej verzii, ktorú som si v tejto situácii rád dovolil, aj keď bola odvážnejšia. Barbora sa zasmiala, až sa jej na tvárach objavili jamky, čoho som si isto všimol prvý raz. Úsmev s hlbokým zamyslením sa, akokeby zvažovala, čo povie. Potom reflexívne pokrútila hlavou.
“Blázonko!” pohladila ma po vlasoch. Stále som premýšľal, kde sa vzali jamky na jej lícach. Čo všetko sa zračilo v jej tvári? Spokojnosť, nechuť čokoľvek meniť… neviem.
“Som opojený každou chvíľočkou, ktorú môžem stráviť s tebou,” vysypal som jej na rovinu dôvod môjho bláznenia. Barbora zase reflexívne pokrútila akoby neveriacky hlavou, aj keď si isto bola istá, že to myslím vážne. Cez jej oči som sa teraz nemohol dostať. Nepripadali mi ako bariéra, ale boli šialene hlboké. Nekonečný pohľad. Vpíjali sme sa do seba.
“Si krásny,” šepla Barbora pomerne netradičnú vetu. Napätie sa zlomilo o svoj vlastný hrot, ktorým vrcholilo – tentoraz naozaj vysoko – a ja som sa musel zasmiať, čím som stiahol k tej istej reakcii aj ju.
“To mi ešte nikdo nepovedal,” napadlo ma nahlas, ale vzápätí som sa opravil, “teda okrem maminy.”
“Ale ja to myslím vážne,” Barbora zase nahodila hĺbavý – aj keď usmevavý – pohľad, ktorého tlaku som sa výnimočne rád podvolil. Pomaly som naviedol svoje pery k jej, aby som mohol bezpečne pristáť do bozku, ktorý hranicu môjho opojenia posunul ešte ďalej.
Pršalo. Dvaja láskou ovládnutí ľudia ležali v tráve, ktorá sa teraz skôr ponášala na kúpalisko. Lialo a nič nenasvedčovalo tomu, že by malo prestať.
“Verím…,” prikývol som a oprel sa čelom o jej. Vyfúkol som kratučký úsmev, lebo bolo fantastické veriť tak krásnemu a tak skutočnému snu. Prišla mi na um drobná otázka.
“Na čo si vlastne myslela, keď si mi hovorila, aby som nezabudol, že si moja?”
“Na nič,” odvetila, čo sa mi chvíľu nechcelo veriť, kým to neuviedla na pravú mieru. “V takýchto chvíľach radšej nepremýšľam.”
“Hmm…,” usmial som sa a odhrnul jej z tváre pramienok vlasov, ktorý sa jej nalepil na líco.
Pršalo. Trošku som sa na rukách podvihol, aby som z nej videl viac. Krásna… Posadil som sa. Fakt krásna. Už mala opäť v tvári tú svoju hravosť a s tichým smiechom ma pozorovala, ako ju pozorujem. Ruky nechala v bezbrannej polohe za hlavou, v akej som ich intuitívne držal, keď som sa nad ňou skláňal. Jamka na krku sa jej pomaly plnila vodou, ktorá si tam našla svoju trasu z tváre. S vodnými kvapôčkami na koži mi prišla šialene vzrušujúca.
Zvalil som sa z nej… “Ach joj!” Mučíš ma, dievča, vieš ty o tom? Ako napotvoru potom Barbora prehlási: “Sú chvíle, kedy sa ovládam. A sú chvíle, kedy by si si so mnou mohol robiť, čo chceš.”
Zdvihol som zrak a zadíval sa na ňu. Pozerala sa do zeme, ale asi zachytila môj pohľad, a tak mi ho opätovala. Tentoraz našťastie žiadny zvodný úsmev. Pousmial som sa, ale v hlase mi zaznela irónia, keď som povedal: “Díky!”
Vzal som ju za ruku a vrúcne stisol. Barbora stisk opätovala. Po malej chvíľočke sme mali opäť prepletené prsty.
“Ale asi nie teraz,” zareagoval som dodatočne na jej posledné slová.
“Prepáč…,” sklopila oči. Vedel som, že sa mi neospravedlňuje preto, lebo teraz nie je v stave, kedy pre mňa urobí čokoľvek, ale preto, lebo asi nevystihla dokonale situáciu, kedy svoju poznámku povedať.
“Prepáčené,” prikývol som. “Až sa doplazíme do tábora, tak ti zahrám od Phila Collinsa I Wish It Would Rain Down On Me.”
“OK. Budem len rada,” súhlasila Barbora. “Do tábora sa možno ani nepoplazíme. Skôr poplávame.”
Tiež pravda, pousmial som sa v duchu. “Dnes budem už len jesť, trochu hrať a potom ležať,” zamedil som si vzápätí. Konieckoncov mal momentálne spacák čosi do seba, po tomto by sme mohli dostať horúčku z podchladenia – len taký fukot.
“To je tak, keď si niekto želá, aby na neho pršalo…,” rýpla si Barbora. A mala pravdu. Bohužiaľ si musíme aj pekné veci zavše vypiť do dôsledkov.
Ale aj tak by bolo lepšie, keby stále pršalo, než keby nepršalo nikdy. V každom prípade by tu opäť chýbal jeden krásny kontrast.

Supertramp: From Now On

7/8
Keď som sa zdvihol zo zeme, došiel som si do stanu pre vlastnú Margotku a posadil sa o niečo ďalej od stanu, než sme sa “bili”. Bolo to blízko k lesu, kde už lúčka stúpala trochu do kopca – jazierko ležalo totiž doslova v malebnej kotlinke. A odtiaľ som s tichou radosťou sledoval Barboru sediacu na brehu. Ktohovie, na čo myslí?
Na chvíľu si potom odskočila do stanu, nahodila plavky a tričko s krátkym rukávom, lebo neznášala práve dobre slnko na ramená, a zase sa posadila na breh jazierka. “Ach joj,” vzdychol som a postavil sa k drobnej prechádzke. Zišiel som nebadane o niečo nižšie po prúde potoka, preskočil na druhý breh a pokračoval po opačnom okraji kotlinky. Barbora sa obzrela po mieste, kde som sedel, a začla pozorne skúmala okolie – asi čakala nejakú čertovinu. Vstala a sledovala, kde sa čo hýbe. Ale keď si ma všimla, ako sa nenútene prechádzam po okraji lesa na opačnej strane v podstate priamo pred ňou, pohodovo si zase sadla.
Pre drobnú predstavu uvediem, že celá diera, v ktorej sme sa usalašili, mohla mať veľkosť futbalového ihriska. Vlastné lúčky, ktoré oddeľovali les od okrajov jazierka, mali šírku asi dvadsať metrov – náš breh bol zavše o čosi širší. Jazierko sa trochu podobalo na trojuholník, z jedného rohu vytekal potok ďalej do mne neznámeho lesa. Od tohto rohu bolo jazierko k vodopádu dlhé asi štyridsať metrov, šírka tesne pod vodopádom bola čosi okolo tridsiatich metrov a potom sa už len zmenšovala.
Okrem zvukov prírody som nepočul nič. Veď tu aj tá príroda bola pekne hlučná. Vodopád síce nebol moc vysoký – asi päť metrov – ale riečka tu tiekla pomerne prudko, preto aj celkom pekne hučal. Fakt je ten, že nič iné som nepočul. Samozrejme by som počul, keby na mňa Barbora zakričala, alebo by sa lesom rútil tank, ale nič podobného sa teraz nedialo. Vystúpal som na skalku, ktorá sa týčila nad jazierkom a z ktorej sa do stojatej vody podo mnou lámal onen potok.
Vedel som, že tesne podo mnou mohlo mať jazierko asi okolo dvoch metrov. Nikdy sme s nikým z tejto skaly neskákali. Ani mi to pred dvomi rokmi nikdo z domácich neodporúčal. Aby som sa dostal za stenu vodopádu, zliezol som po skale o pár metrov nižšie – čo nebolo práve najjednoduchšie, hoci každý volnolezec by ináč nad touto skalkou mohol mávnuť rukou. Behom pár chvíľ, čo som “chytal vodu”, som bol solídne mokrý. Pohodlnejšou cestičkou som prešiel na náš breh. Barbora ku mne spočiatku zdanlivo nezainteresovane zdvihla oči, ale jej úsmev mi povedal, čo som chcel vedieť. Všetko je OK.
Vzhľadom k tomu, že voda bola podľa mojich prieskumov na prírodnú fajn teplá a vonku bolo rovnako tak príjemne, som sa aj ja skočil do stanu hodiť do plaviek. Na brehu som potom nechal pohodený svoj veľký uterák a vliezol do jazierka. Dva metre od brehu som bol po pás vo vode.
“Kosa?” spýtala sa Barbora, ktorá ma s úsmevom sledovala, lebo aj keď som naznačil, že voda bola relatívne teplá, som sa trochu triasol chladom.
“Teplejšie ako vonku isto nie je, ale vydržať sa to dá,” povedal som podľa pravdy. Hodil som sa do vody celý, čo spolu s pár tempami akéhosi plaveckého štýlu mi fakt pomohlo. “Myslím, že je nad dvadsať stupňov.”
“To je fajn, že si to myslíš,” zasmiala sa Barbora. To už mi ale voda pripadala fakt suprová. Navyše tu už asi pár dní nepršalo, a tak sa ani nezdala kalná. Zrejme všeobecne nebolo jednoduché túto vodu zakaliť, lebo dno tvorila hladká a klzká skala, čiže žiadne bahno.
“A čo ty?” spýtal som sa Barbory, ktorá sedela prekvapivo kľudne na to, ako vehementne som sa k nej hrnul. Neviem, či vedela, že ju zatiaľ nechcem ošpliechať, alebo jej trocha vody bola ukradnutá.
“Musela by som sa hodiť do plaviek,” odvetila kľudne, “navyše neviem, či sa mi do vody chce.”
“Asi nebudem chcieť, aby si to urobila pre mňa,” zasmial som sa akoby ľahostajne, ale irónia môjho hlasu zaštítila akúkoľvek pochybnosť o skutočnom význame veci. “By the way… plavky máš na sebe.” Poukázal som na zdanlivo jasnú skutočnosť. Barbora len pokrútila hlavou, akože nie. Na čo som ja pokrútil hlavou, akože asi nechápem.
“V týchto plavkách sa nekúpem,” vysvetlila lakonicky. Teraz som si uvedomil, že keď sme sa pár dní zdržali v meste, kde som kedysi býval (cestou do ktorého sme sa aj stretli), a v rámci najrôznejších “dolaďovacích” akcií sme si dali aj rendez-vous na kúpalisku, mala na sebe iné plavky (to som si pamätal až podozrivo dobre), nejaké klasické čierne jednokusové. Ale na druhú stranu to nič znamenať nemuselo.
“To mi vysvetli,” zažiadal som o podrobnejšie informácie.
“Na tom niet čo vysvetľovať,” rozhodila rukami, “rôzne sa v nich opaľujem, ale do vody v nich vôbec nechodím, lebo kedysi som zo skrine vytiahla len tento diel a za pána som nemohla nájsť ten vrchný. A tak to nosím len s tričkom.”
“Len tričko?” spýtal som sa so záludným úsmevom. Barbora sa pousmiala tiež a vyprchal z nej drobný náznak nervozity, ktorý sa akumuloval počas jej posledných slov.
“Len tričko!” prikývla s tajuplným úsmevom a provokačne pokývala hlavou zo strany na stranu.
“Whow!” zatiahol som svoje obľúbené anglické citoslovce, mlsne sa olízol a zacvičil podozrivo prstami. Barbora rádobyprekvapene posunula hlavu vzad a odmietavo ňou pokrútila, čo ale nelogicky sprevádzala zvodným úsmevom.
“A je iný dôvod, ktorý by ti bránil ísť do vody?” nevzdával som sa. Barbora opäť pokývala hlavou zprava doľava (tentoraz ale s výrazom odzrkadľujúcim zamyslenie) a bezradne mykla plecami.
“Ťažko povedať,” povedala tíško, meter za mnou to už nemohlo byť rozumieť. Akokeby hovorila niečo na štýl: Ja viem svoje. Domyslel som si dôsledky jej vkročenia do vody… dlho ma nič podozrivého nemohlo napadnúť.
“Aha,” blyslo mi hlavou. Zamyslel som sa, či “optická priepustnosť” namočeného bieleho trička je tým najvážnejším dôvodom, ktorý Barbora myslí. Cez moju pochybnosť o správnosti vlastných myšlienkových postupov som vykúzlil na tvári nekontrolovaný úsmev, nie nepodobný tomu Barborinmu pred chvíľočkou. Ja viem svoje…, napadlo ma. Barbora sklonila hlavu a s neveriacim úsmevom ňou pokrútila nad mojou “nemožnosťou”.
“Tak ja teda idem,” rezignovane sa zosunula do vody. Začala si pospevovať nirvánovské Come As You Are, čím dokonale vystihla to, čo som mal chuť jej hodnú chvíľu povedať. Navyše rafinovane prehodila medzi sebou druhú a prvú osobu, takže s toho vzniklo: Idem, ako som, ako som bola, akú ma chceš… Super.
“Si veríš,” odfukol som reakciu na jej anglické slová, že či si je až tak istá. Na čo sa ona zastavila a s vyzývavou sebavedomosťou sa ma spýtala: “Nechceš ma?” Hmm, tak ďaleko by to nemuselo zájsť. A tak som hneď zafrázoval tú istú vec v pôvodnom podaní (Tak poď, ako si, ako si bola, akú ťa chcem…) a trochu od veci k tomu pridal aj “ča-ča-ča”, čomu sa musela zasmiať. Navyše som jej na uzmierenie podal ruku. Ktorú aj k mojej tichej radosti prijala.
“Kto bude prv pod vodopádom!” navrhla klasickú detskú súťažnú “skorohru”, ktorá sa mi v tej chvíli celkom pozdávala, aj keď som nevedel odhadnúť, ako dobre Barbora pláva. Poraziť som sa nechcel nechať.
“OK,” súhlasil som s pokrčením ramien, čo som ale nemyslel tak, že víťaz je jasný. Ale kraula som ovládal slušne. Barbora si všimla, že ju asi chcem nechať vyštartovať, a tak len “tikla” obočím a vrhla sa do vody. Ja som zbytočne nečakal, ani som si neprezrel kvalitu jej plávania, a mašíroval som za ňou. Navyše som hneď prvým odrazom zminimalizoval jej náskok. K vodopádu to mohlo byť zo dvadsať metrov. Svojej súperke som bez problémov unikol o pár metríkov, a preto som ešte pred vodopádom v pohode zastavil, lebo za daných okolností som vyhrať nemusel. Barbora si samozrejme môjho manévru všimla, kľudne zvolnila a rukou rozrazila stenu vody. “Som prvá,” riekla s hraným sebavedomým úsmevom.
“No jo,” uzavrel som lakonicky a pre seba som si doplnil tak, aby to počula aj Barbora, “ako vždy.”
Milo sa na mňa usmiala a zaplávala do úzkeho priestoru za clonou vodopádu, kde sa oprela o skalu. Super sen, napadlo ma. Sťažovať si rozhodne nemôžem. Nechal som sa slabučkým prúdom odniesť o pár metrov ďalej, poriadne som sa nadýchol a zaplával pod vodu. Klesol som až na dno, ktoré mohlo byť v hĺbke asi dvoch metrov, a po drobnom zápase s vírom pod vodopádom som zbadal Barborine nohy. Mňam. Vynoril som sa tesne vedľa nej. Aj keď ja som ju pod vodou sotva videl, lebo za vodopádom veľa svetla nebolo, ona ma už čakala. Nezdalo sa mi ani čudné, že sa tvárila pekne žiarivo. Konieckoncov mi svojím úsmevom zažiarila už neraz.
“Hello,” preniesla s výrazným prízvukom na druhej slabike. “Čo si mi chcel spraviť?”
“Čo by som ti mal chcieť spraviť?” spýtal som sa zvedavo. Prešiel som si dlaňami cez tvár, aby mi zliezla hlavne z čela voda a nezamáčala mi oči. Barbora sa tvárila, ako keby mala nejakú psychickú výhodu a mohla si dovoliť “robiť tlaky”. Asi ma vážne podozrievala zo zámeru niečo jej vyparatiť. Nečakala zrejme ale nič závažného, lebo jej úsmev bol jednoznačne príjemný.
“Barbora,” zamyslel som sa zrazu nahlas nad zvukom toho mena. “B-B-B.”
Barbora sa zarazila a nechápavo pokrútila hlavou: “O čo ide?”
Dostal som sa do príjemnej nálady, kedy mi skutočnosť – nemenej príjemná, samozrejme – pripadala akosi vzdialená. Zrazu som len premýšľal o úplne iných veciach. Zase mi hlavou preblysli otázky typu: Prečo práve ja mám to šťastie? a iné podobného razenia. Neveriac som pokrútil hlavou, vzápätí som ju nechal voľne zvesenú a pozeral skúmavo do vody. Do tých tridsiatich centimetrov, čo nás oddeľovali. Barbora hneď presne vedela, na čo myslím. Aj ona sa zasmiala, asi nad mojou neistotou. Alebo nad mojím pocitom šťastia? Neviem. Položila mi ruky na ramená, chvíľu sme pozerali do vody a potom – ako na povel – si súčasne pozreli do očí. Objala ma. Barbora… Chytil som ju okolo štíhleho pása. Asi to tak nie je, ale je fajn, že mne to tak pripadá – dokonalá v každom smere. Pobozkali sme sa.
“Čo máš s tou Barborou?” spýtala sa tak ticho, aby som to pod tým vodopádom vôbec počul.
“To len tak,” prehodil som, “pekné meno.”
“Kedysi som svoje meno neznášala,” usmiala sa na to Barbora. To som sám veľmi dobre poznal.
“Mne sa páči až priveľmi,” zamyslel som sa nad súvislosťami, ktoré k tomu dopomohli.
“Nejaké asociácie?” vyzvedala hneď pohotovo. Keď nahodila tento svoj zvedavý výraz, bola fakt neodolateľná.
“Áno,” pousmial som sa. “Kedysi na základke som poznal istú Barboru, mala také bohovské vlnité vlasy, o čosi tmavšie ako ty… Nikdy sme vlastne neboli kamaráti, ale ani sme proti sebe nič nemali. Známi v tom neutrálnom slova zmysle. Ale mne to bola raz sympatická baba.”
Barbora sa zamyslene pousmiala a zadívala kamsi do diaľok. V takýchto chvíľach som premýšľal, čo sa jej môže motať hlavou. Väčšinou si na nejakú takúto moju spomienku vybavila niečo z vlastnej minulosti. Je zvláštne, že ľudia nehovoria veľmi o tom, čo zažili dávnejšie. Na svete sa deje toľko nových vecí, že o minulosti aj tak nie je možné podať ucelenú správu.
Pre nás sa dalo nájsť množstvo tém, ktoré by nás isto zaujali, ale neboli zrejme relevantné, a tak sme sa o nich moc nezhovárali. Čo ja viem… rodina – ani neviem, či má súrodencov. O škole sa nebavíme, lebo každý isto pozná kopu historiek, ktoré ale nemajú pre našu situáciu význam. Pri spomienke na školu som sa vôbec musel dosť často pousmiať.
Odrazil som sa aj s Barborou od skaly a plávali sme doprostred jazierka. Chvíľu sme laškovali pod vodou, zistil som, že pod hladinou je trochu problém sa bozkávať, lebo technicky vzato – a ja som technik – v ústach vzniká podtlak a zas až tak tesné ono spojenie nie je – opäť čisto len z technického hľadiska. Napil som sa dosť.
Mimovoľne sme sa dostali do plytšej oblasti. Ledva som sa postavil, Barbora po mne skočila a nohami mi obopla pás, čo som si samozrejme nechal ľúbiť. Voda z nej cvrčala solídne, lebo sa jej nacucalo tričko, ktoré jej momentálne tesne priliehalo k telu a bolo vskutku celkom priesvitné. Čo som si tiež nechal ľúbiť.
“Aké mená sa ti ešte páčia?” vyzvedala na túto zvláštnu tému.
“Páčia sa mi veľmi mená začínajúce na K,” prezradil som na seba. “Napríklad Kamila, Klára, aj keď sú také zvukovo tvrdé, o čosi viac sa mi ľúbi Katarína a Karin, ale úplne zbožňujem meno Kristína. To je tiež asi meno, ktoré by som dal svojej dcére. A druhej by padla slávna Barbora. Ale páčia sa mi aj iné mená: Helena, Hana, Veronika.”
“Tiež za to môžu konkrétni ľudia?” spýtala sa na skoro samozrejmú vec.
“Áno, za podaktoré hej,” prikývol som, “fakt je ten, že Kláru žiadnu nepoznám, ale Kamilu už hej. Ale tam to nie je. Kataríny som poznal aspoň tri, väčšinou boli fajn, aj keď to nikdy nedopadlo stopercentne dobre. No a Kristína… okrem istej veľmi milej dievčiny, u ktorej som spravil toľko chýb, koľko asi len šlo… Najhoršie na tom je to, že ide o chyby v tom zmysle slova…, že dodnes ľutujem, čo som nespravil, a nie to, čo hej.” Po chvíli som mykol ramenom, sú to už dva roky. Ale trápi ma to. “Skúsenosť,” dodal som. Aspoň čosi z toho mám.
“Ja teda neviem, aké mená by sa mi páčili,” zamyslela sa Barbora.
“To máš fajn,” ukľudnil som ju. “Napríklad tá Kristína sa mi ale páči aj z iných dôvodov. Z kníh sa mi páčia mená… anglické teda… ktoré majú čo robiť s Chris. To jest Christabel, Christine, videl som ale aj úplne špičkovú verziu – Christiane. Taká kombinácia dievčenského a chlapčenského Kristiána.”
“Hmmm…,” pokývala hlavou. Pravačkou sa mi pevnejšie pridržala krku a zaklonila sa do vody, aby si vlasy nahodila dozadu, pre istotu si ich ešte voľnou rukou uhladila. Zasmiala sa a kriticky sa prezrela. “Ako vyzerám?”
“Famózne!” povedal som prvé slovo, ktoré ma napadlo ako vhodná odpoveď. Barbora povytiahla sebavedomejšie obočie. Po chvíľke sa ale len placho usmiala; tieto jej polohy som moc nechápal, lebo som Barboru nepovažoval za dva razy plachú dievčinu. Síce som si ju dokázal predstaviť ako tiché dievča, ale ja som ju takto nevidel moc často. Ak vôbec. Tuhšie ma objala okolo krku a položila mi hlavu na rameno. Impulzívne som ju aj ja silnejšie pritisol k sebe a samovoľne mnou prebehla vlna príjemného vzrušenia. Ktorú som ale hneď ovládol. Bolo krásne vnímať teplo jej tela (aj keď bola úplne celá mokrá, konieckoncov rovnako ako ja). Prešiel som jej perami po vlasoch a zhlboka sa nadýchol tejto chvíle.

Bryan Adams & Tina Turner: It’s Only Love

7/8
Toho dňa sme sa prebudili až o jedenástej (myslím tým definitívne, lebo inak sme samozrejme rôzne zaspávali a prebúdzali sa počas rána aj pred budíčkom, ktorý bol dosť pochybný). Ale niet sa čomu čudovať, lebo sme boli uťahaní ako mačence – ako telesne, tak aj duševne. Nie je nič krajšieho, ako zaspávať s unavenými a vyčerpanými nohami, ten pocit zadosťučinenia… A ono ani nehrozilo, že by sme prišli, ukolíkovali stan – stalo sa tak o druhej v noci a dalo to zabrať najmä orientačne – a zaliezli do spacákov. Ja som totiž musel zahrať slávnu Závrať z noci plné hviezd a neostalo len pri nej. Aj potom sme ešte minimálne hodinu vykecávali o všetkom možnom a bolo nám super. Zaspali sme asi okolo štvrtej a to sa tiež stalo tak, že Barbora sa medzi vetami nejakej odpovede zrazu odmlčala. Posledné prestrelky konverzácie už boli fakt veľmi ospalé.
Stan sme nechali postavený, lebo sme tu plánovali ostať aspoň cez dve noci. Barbora ráno vyliezla zo stanu prvá. Zaujímali ma celkom jej reakcie.
“Whow!” vydýchla nadšene. Ani som tým nemohol byť prekvapený, včera – vlastne dnes v noci – nemohla vidieť nič z toho, čo mohla zbadať teraz. Ako skoro vždy som siahol po gitare a z ruksaku vytiahol pevné dosky, v ktorých som mal uložené svoje papiere poväčšinou s textami piesní. Chvíľu som ešte počúval Barborine kroky, ale potom sa stratili vo zvuku pomerne hlasno hučiaceho vodopádu. Začal som si vybrnkávať úplne náhodnú sériu akordov a čakal som, kedy môjmu uchu zalahodí nejaká sekvencia. Nakoniec sa stalo, že som spojil celkom klasické akordy celkom klasickou metódou. Ona aj pieseň bola dosť pomalá, a tak to nevadilo, niekedy je klasika nutná. Pod takým pojmom si predstavím napríklad harmóniu piesne Wish You… od Floydov. Ale inak mám samozrejme radšej, keď mi prídu na um správne “alternatívne” akordy, ktoré majú k akordu ďaleko, ale na danom mieste sa hodia.
Barbora po chvíli vkĺzla do stanu a celá žiarila. Zhodila zo seba mikinu a súčasne si do nej trochu utrela ruky, ktoré mala mokré buď od čvachtania sa v jazierku, alebo chytania prúdu vody padajúcej zo skaly. “Super!” zhodnotila naše okolie.
Mňa to samozrejme tiež nenechalo kľudným, a tak som rýchlo načarbal momentálny melodický nápad, zbalil papiere a vysúkal sa zo spacáku. Vykukol som von – áno, je to tu presne také isté ako kedysi, mohol som byť spokojný. Vyšiel som zo stanu a po pár krokoch sa teatrálne s roztiahnutými rukami zvalil do trávy. “Oh yeah!” zabľabotal som si svoje aj ja a vzápätí som sa musel rozosmiať, lebo som si uvedomil, že i Barborina prvá reakcia mala skôr anglický prízvuk.
Barbora vyšla zo stanu chvíľu po mne a zvalila sa vedľa, aby ma v nasledujúcom momente priľahla.
“Čo to máš?” spýtal som sa jej podozrievavo, lebo keď na mňa dýchla, zavoňala mi čokoláda. A to dokonca s kokosom, čo som ako zbožňovateľ kokosových tyčiniek musel poznať. Aj som tušil, čo má.
“Margotku,” pochválila sa mi. A s previnilým úsmevom sa mi skúmavo zadívala do očí.
“Moju Margotku?!” zatváril som sa ako malé dieťa na pokraji zrútenia a hlas sa mi roztriasol. V tvári som nasadil žiadostivý výraz. Barbora sa rozosmiala, prestala schovávať ľavú ruku a dala mi kus odhryznúť.
“Pred tebou človek nič neschová,” posťažovala si.
“To nie je pravda, ale Margot vyčmuchám všade,” pochválil som sa naproti tomu ja. “A vôbec, odkedy ty zrazu ješ kokos?”
“No ak myslíš tú sóju, tak potom tri štyri týždne,” usmiala sa Barbora tajuplne po chvíľke zaváhania, aby zvýšila moje napäté očakávanie. Čo sa človek nedozvie, pokrútil som hlavou. Vycítil som, že Barbora si na mne len tak vylihuje a zabúda si strážiť prevahu, a tak som toho bleskurýchle využil. Prekvapením zvýskla, sotva stačila zachrániť tyčinku pod sebou pred rozmačkaním. Chmatol som jej po pravačke, v ktorej Margotku trímala, a samozrejme som sa jej bezbolestne zmocnil. Poriadne som si (jej k zlosti) zahryzol a nechal ju zapadnúť do obalu, aby som ju mohol bezpečne odhodiť niekam do trávy “opodál”.
“Tak moment,” povolila Barbora všetky snahy o vymanenie sa. “To už si trochu prehnal nie?”
“Ako myslíš…,” mykol som plecom, ničmenej nik z nás sa neprestal usmievať.
“Si koleduješ!” vyhrážala sa. Aj by ma určite dokázala striasť. Ale rozhodne by som jej kládol solídny odpor. Nevedel som, či sa dá vyprovokovať k nejakému zápasu, ale rozhodol som sa to skúsiť. Ruky som jej naďalej laxne držal pokope ľavačkou, čo svedčilo o tom, že si nedala na ich vymanení záležať.
“Nebi sa…,” prehovoril som provokujúco kľudným tónom. Barboru to prirodzene nechalo naprosto pohodovou, ale zaumienila si, že sa brániť bude. Bez pohnutia svalu na tvári, ktorý by naznačil, ako sa snaží, si vyslobodila ruky a hneď ma aj pošteklila na bokoch. To už mala nacvičené od prvých dní cesty, a tak vedela, ako ma účinne poštekliť. Len tak tak som sa z nej nezvalil, ale našťastie to nedotiahla do konca. Chytil som jej ruky, teraz pre istotu každú zvlášť, a natiahol jej ich za hlavu. Sám som sa pri tom musel skloniť skoro až k jej vári, a tak som ju hneď s šibalským úsmevom rýchlo pobozkal.
“Ešte budeš musieť veľa mlieka piť,” uškrnul som sa sebavedomo.
“Nehoror,” odvetila parafrázou z istého predstavenia Radošincov, ale asi takým tónom, ako keď podobne ironickú poznámku Makepeaceová adresuje kolegovi Depseymu. Navyše to predniesla podobne sametovým hlasom, aký sympatickej G. Berber prepožičala slovenská herečka.
Odpustil som si obligátne: Ako hororím…, ktoré ináč malo nutne nasledovať. Nakoniec som úspešne prehltol to, čo som mal práve na jazyku, a zachoval som ticho. Samozrejme som vedel, že keď sa “bijem” s Barborou, tak to nebude mať žiadny deprimujúci účinok.
“Takže nepustíš?” Barbora sa naposledy sebavedomo usmiala. Vtedy bola fakt nádherná, správne “rozbehnutá” do svojej veci. A realizácia nebola otázka dlhého času. Najprv otestovala ruky, ale na tých som ležal celou silou. Keď som pocítil, že pokrčila nohy, aby sa mala o čo oprieť, poposadol som si na nej o kúsok vzad a snažil sa jej vhodne prepletenou vlastnou nohou s jej tú jej podraziť. Na to ale Barbora nahodila svoju neodolateľnú “vlnku” telom, a keď už nič iného, musel som sa aspoň rozosmiať natoľko, že ma striasla. K môjmu prekvapeniu sa ma len definitívne zbavila, došla si pre Margot, zvodne sa do nej zahryzla a hrdo odkráčala k jazierku. Ksakru, poškriabal som sa na hlave, je to predsa len BABA.

Dire Straits: Ride Across the River

6/8
Zvalili sme sa obidvaja do trávy, čoho som využil a hneď, ako som Barboru dostal na chrbát, som si na ňu obkročmo sadol a držal jej ruky v bezpečnej polohe. To, že Barbora nebola silná, ešte neznamenalo, že by mi nerobila problémy. Chvíľu síce bola v pohode, ale vzápätí so sebou začala solídne hádzať. Cítil som sa skoro ako na rodeu.
“Musím sa pozrieť na vodu!” prehlásila vo chvíľke bezmocného uvoľnenia. Hneď na to sa ma ale bez vážnejších problémov sama zbavila – na tej vlne, čo predviedla telom, bolo nemožné sa udržať. Stále som ju ale pevne držal. Napokon som sa však rozhodol ustúpiť z tejto pozície – radšej z pozície víťaza ako porazeného.
“Dobre teda,” pustil som ju naoko veľkoryso. “Ale príde chvíľa a ja dostanem teba.”
“Už sa teším,” usmiala sa Barbora a prehodila si doposiaľ nerozčesané vlasy dozadu, aby jej toľko nepadali do tváre. Chvíľu na to bolo ticho.
“Mimochodom…,” ozvala sa prvá Barbora a zdvihla oči od kotlíka s vodou.
“Mm?” vyzval som ju.
“V čom si myslíš, že je priateľstvo lepšie ako láska?” spýtala sa.
“Ako to myslíš?” žiadal som o podrobnejšiu otázku a doplnil som podpichovačným dotazom, “aký je v tom vlastne rozdiel?”
Nakoľko je deliteľná láska a priateľstvo sme už pár razy rozoberali. Väčšinou v širšom a všeobecnejšom meradle, a tak sme dospeli k tomu, že priateľstvo je láska a naopak. Vlastne každý kladný cit má v sebe kus lásky. Lenže Barbora myslela samozrejme onu jedinečnú lásku – ON a ONA. Čo som vedel, ale predsa len mi nevadilo vyprovokovať ju k užšej špecifikácii otázky. Aj sa bude ľahšie odpovedať.
“Nemyslím teraz naše ideálne pojmy, ale lásku v bežnom zmysle slova,” upresnila, vlastne som aj očakával podobné slová. Keď sme viedli vášnivo hlboké filozofické debaty, frázy “v našom slova zmysle” a “v bežnom slova zmysle” sa stali štandardnými a ustálenými spojeniami. Pre istotu sme ich používali, aj keď bolo z kontextu jasné, o čo komu ide. Často sme totiž debatili v nadmieru dobrej nálade, a tak bolo nutné tomu druhému dať čo najmenej príležitostí k dvojzmyselným vysvetleniam.
“Jasne,” prikývol som na znamenie, že mi je význam otázky zrejmý v každom detaile. “Teoreticky,” začal som s dôrazom na tomto slove, čo znamenalo, že výklad bude vecný – alebo od veci, ako kedy – aj keď by si to téma nezaslúžila, “ide len o to, že priateľstvo môže byť úplne dokonalé aj bez lásky, ale naopak to nie je možné… si myslím. Navyše sa mi zdá, že priateľstvo má svoje výhody, ktoré láska mať nemôže. Ťažko hovoriť konkrétne, lebo vždy sa nájde párik, ktorý to či ono môže vyvrátiť. Teoreticky by napríklad láska mala mať všetko, čo má priateľstvo, plus pár vecí, ktoré sú samozrejmé medzi dvoma ľudmi, čo sa majú fest radi… Ja neviem – to, že sú si okrem iného aj milencami… and so on, and so on… Vôbec, čo si myslíš o našom momentálnom stave?”
Barbora ma počúvala pozorne a veci preberala vždy dôkladne, aspoň čo som sa mohol presvedčiť. A brala všetko s rezervou, aká bola nutná – skrátka teoreticky. Pohupla párkrát hlavou, čo väčšinou značilo čosi ako: Počkaj chvíľu, teraz neviem, ale už sa “rozbieham”. A tak som jej dal pár sekúnd čas, veď čo by som pre ňu neurobil, konieckoncov bola evidentne na rade ona.
“Ťažko povedať,” vzdychla, “tu už nepomôže slovo teoreticky. Vieš, občas sa mi stávalo, že som večer urobila čosi a ráno som si to rozmyslela, ale snáď som z toho vyrástla. Navyše som o tomto snívala viac menej od začiatku cesty. Myslím, že včera som všetky pre a proti mala premyslené a vedela som, čo chcem.”
“Tak prečo si sa ma na toto spýtala?” zaprovokoval som.
“Ženská,” mykla ramenom Barbora. Podobný tón som aj s tým pokrčením pleca občas používal ja, keď už som Barbore fakt nerozumel – a na to sú ženy niekedy naozaj odborníčky. Pousmial som sa nad jej sebairóniou. “Konieckoncov to je fajn téma, no nie?”
“Je,” prikývol som, ale to už som v myšlienkach zabehol o čosi ďalej. Ale Barbora sa stihla opýtať na svoju vec skôr, než som ja zareagoval na jej reč.
“A ako by si to pojal prakticky?” pričom na slove prakticky pochopiteľne nechala dôraz.
“Pojať to prakticky som dal za úlohu ja tebe,” trhol som kútikom úst, “a doteraz si sa toho nezhostila.”
“Ako na nás?” spýtala sa pre istotu. Prikývol som. Medzitým som aj úspešne zabudol, čo som chcel.
“Ja si myslím, že my sme vôbec špecifický prípad,” usmiala sa.
“Nepovídej,” určité obraty som si inak než v čestine s dokonale nacvičeným výrazom hlasu ani nedokázal predstaviť. “Vlastně: povídej, přeháněj!”
“Ale vlastne nie sme nič výnimočné,” opravila sa tak trochu Barbora a pokračovala: “Lebo podobnú dilému občas zažíva kadekto, len – samozrejme – v mierne inom prostredí. Ja si myslím, že sa medzi nami nič nepokazí, na to je nám náš čas asi až moc drahý. A máme ho veľmi málo.”
Sledoval som okrem iného, ako fantasticky plynule Barbora mení výraz a farbu hlasu, ako súvetie načne smrteľne vážne a skončí ho ironickým komentárom, alebo cynickou poznámkou, ktorú prirodzene ani zďaleka nemyslí vážne. Mimochodom, všimol som si, že ak niekto z nás povie čosi cynické, väčšinou to plní obrannú funkciu. Často je na vyjadrovanie škoda krásnych slov, ani sa nedá hovoriť len o krásnych veciach. Keď sme sa poznali behom prvých dní, zďaleka nezachádzala tak často do nevážneho tónu – raz sme sa o tom bavili a povedala, že nevie, čo všetko som schopný zobrať vážne, ale časom si zvykla na to, že plynule mením prioritu výrazu a obsahu vety; ukľudňovalo ju, že som vec väčšinou pochopil tak, ako ju myslela. Neviem, či to odo mňa nejak prebrala, alebo sa tak bežne vyjadrovala aj predtým a len v prvých dňoch našej vzájomnej komunikácie pre istotu hovorila vážne – nie že by sa neusmievala, ale nepoužívala žiadne inotaje a podobné finty.
“Ale napriek tomu, že sme si pošepkali kadečo, si myslím, že základ je to priateľstvo,” pokračovala Barbora. “Nám len akosi prerástlo cez hlavu a asi nám to nevadí. Ale keď sme u toho fyzického kontaktu, ktorý si tu naznačil tými milencami, doteraz ešte neviem, ako blízko si ťa pustím k telu.”
Sama sa svojej váhavosti pousmiala, ale vycítil som, že je to vec pre ňu maximálne vážna.
“Ja toho ani nemôžem chcieť veľa,” namietol som s rýchlo miznúcim úsmevom. “Ešteže podobný problém neriešim ja.” Moja provokačná poznámka vyviedla Barboru z miery, čomu sa sama zasmiala.
“Napadlo ťa niekedy, prečo podmienky kladú ženy?” spýtala sa Barbora. “Poväčšinou…”
“Napadlo,” prikývol som, “s kamarátom sme to kedysi komentovali špekulačnou vetou, ako získať dievča, aby sa jej človek nezbavil: Stačí noc – a máš vidieť tie záväzky.”
Barbora sa pousmiala… “Turn the page.” A tak sme obrátili list. Aj tak sme sa k tejto téme cez deň ešte pár razy vrátili, lebo pre nás nebolo tabu vôbec nič. A to sa mi na Barbore páčilo.
Navštívili sme ľadové jaskyne, ako sme chceli. Trošku ma zarmútilo, že skutočnosť len o málo prevýšila moje očakávania. A ocenil by som, keby bol pohyb voľnejší – lenže to by ocenil kadekto a aj by to tak vyzeralo. Rozhodne by som využil svoju mačaciu povahu a chuť vyliezť na rôzne výstupky. Na druhú stranu som sa solídne vyblbol na “klzisku”, respektíve na akomsi zamrznutom jazierku – alebo kaluži, hĺbka sa merala dosť zle.
Oveľa zaujímavejšia bola napokon nočná túra. Ako sa blížil večer, tak sa aj Barbora na ňu doslova triasla nedočkavosťou. Samozrejme sme mali pre prípad núdze pripravené baterky (Barbora tomu zo zásady hovorila “lampáš”), ale ísť sme chceli tmou tmúcou. Keď som večer okolo deviatej pozeral do mapy, bolo moje miesto od nás asi deväť kilometrov vzdušnou vodorovnou čiarou. V noci to vyzeralo približne na tri hodinky šlapania. Skutočná vzdialenosť mohla totiž byť asi dvanásť kilometrov, navyše nočnú rýchlosť som si nedovolil odhadovať, a ani sme sa nikam nemienili ponáhľať.
Okolo pol jedenástej sme nahodili tichú chôdzu. Videli sme spočiatku pomerne dobre, ale behom desiatich minút sme vošli do lesa a nebolo vidno ani na špičku nosa. Ciest tu ale veľa nebolo, a tak sme išli viac menej naisto – cestička bola od okolia o čosi svetlejšia. V prípade, že bola cesta širšia (“dvojkoľajka”), sme sa držali za ruky a väčšinou komentovali súhvezdia úzkeho pásu oblohy, ktorý bol medzi stromami vidieť. Tým sme porušovali konvenciu, že keď šlapať, tak za sebou. Však sa aj v takých chvíľach celá akcia podobala viac na prechádzku priezračnou nocou, do ktorej sme obaja dokonale spolu zapadli.
“Zahral by si čosi?” spýtala sa Barbora niekde uprostred lesa.
“Sem by sa hodila Závrať…, ale tú som už dnes hral,” nie práve jednoznačne som súhlasil. Samozrejme som mal zvláštny pocit – hrať v noci a v lese.
“Ako vieš, čo som chcela?” obrátila sa Barbora ku mne.
“Ja som to nevedel,” oponoval som, “ale tušil som to. Veď viem, ako sa ti tá vec ľúbi. A navyše som myslel vážne to, že by sa sem hodila.”
“Zahráš?” vyzvedala definitívnu odpoveď.
“Až v cieli, navyše mám podmienku,” odložil som to, “musíš spievať aj ty.”
“OK. Ja sa sama počúvať môžem,” usmiala sa. S tým som bol spokojný. Takže fajn, lebo aj ja ťa počúvať môžem. Mohlo byť tesne po polnoci a k onomu miestu zostávalo asi päť kilometrov. Nešiel som prvý raz lesom za tmy, takže rôzne zvuky ma nevyvádzali z rovnováhy, navyše som sa s Barborou cítil lepšie. Nie preto, že nás bolo viac na prípadného medveďa, ale preto, že som nemal stiesňujúci pocit samoty. Keď sme u tých zvukov, musím povedať, že les bol zdanlivo mŕtvy. Najhlučnejší bol totiž vietor, také to mohutné hučanie lesa, keď sa vzdušné víry preháňajú medzi kmeňmi smrekov.
Cesta teraz viedla rôznymi kľučkami okolo jednej vyvýšeniny. Viac menej hneď za ňou je to miesto. Krásna skalka, z ktorej padá päťmetrový vodopád do číreho jazierka. Okolo malá lúka uprostred lesov. Keby niekto napísal slovo vodopád s veľkým V, nepríde mi na um nič iného, než toto miesto. Fascinuje ma na ňom to, že človek sa tam skoro neukáže, našťastie nevedie priamo popri ňom žiadna cesta. S úsmevom mi napadlo, ako vôbec posledný kilometer k miestu prejdeme. Možností je niekoľko. Ísť ďalej po ceste, dostaneme sa k lávke cez potôčik, ktorý tvorí práve onen vodopád. Lenže to je tak trochu obchádzka. Na druhú stranu, rezať to cez les a orientovať sa podľa pár bodov, ktoré si po tých dvoch rokoch pamätám, je v noci celkom riziko. Ale keď dobrodružstvo, tak nech to za čosi stojí.
Na noci je niečo veľmi vzrušujúce. Uvedomil som si, že na rozličné nočné prechádzky s dievčatami veľmi rád spomínam. Noc má v sebe určité kúzlo. Čo všetko si noc už mohla vypočuť… A noc je tichá, takže počuje všetko. Každé slovo, každý šepot je v noci silnejší. Naša noc bola navyše pomerne teplá a málo vlhká, takže nám nebola zima. Čo viac sme si mohli želať?
“Tu to je,” zastavil som. Po ceste ďalej sa ide do jednej dediny – ešte dobrých sedem kilometrov, tu na okolí vôbec bolo málo obcí – a asi po kilometri by sme došli k už spomínanej lávke. Miesto som poznal podľa jednej skalky, ktorá mala zvláštny tvar, a tak som si ju pamätal.
“Čo tu je?” nechápala Barbora, lebo miesto nezodpovedalo môjmu predbežnému popisu “miesta snov”. Osvetlil som jej situáciu. Barbora nebola nadšená, že hrozí nežiadúce zablúdenie, ale dobrodružná “sebevražedná” cesta lesom sa jej asi rátala.
A tak sme vstúpili do lesa.
“Vidíš čosi?” ozvala sa Barbora – vytušil som smer k nej, ale tým to haslo, omylom sme sa totiž pustili. “Ešte nie,” odvetil som. “Come here,” šepol som anglicky tónom, ktorý z vety spravil želanie a nie príkaz. Po chvíli sme na seba narazili. Cesta bola vidieť úplne perfektne, ale keď som sa pozrel dopredu, do lesa, nevidel som nič. Ale po chvíli sme privykli na menej svetla a išlo sa ďalej.
“Poznáš to tu?” zaujímala sa Barbora.
“Veľmi dobre,” prikývol som, “…cez deň.”
“Ako si to miesto našiel ty?” spýtala sa Barbora.
“Pred dvoma rokmi som robil v tej dedine, čo by sme do nej došli po tej ceste, na brigáde. Ja som tam viac menej prázdninoval, len občas som vypomohol na stavbe jednoho baráčka. Bol som tu so známymi, ktorí mali dcéry. A s nimi sme podnikali rôzne výpravy. Raz sme sa vydali pozdĺž potoka, čo kríži tiež túto cestu…,” mávol som rukou za seba, “asi kilometrík ďalej. A došli sme k vodopádu…”
“A stretli ste tam niekedy niekoho?” vyzvedal sa môj sen ďalej.
“Raz,” pripustil som, “ale dlho sme tu neboli, neviem, kto všetko to miesto pozná.”
Nezablúdili sme. Len sme si zašli drobným oblúkom. Ale keď som začul hučanie vodopádu (ktoré som odfiltroval od hučania lesa), stisol som Barbore rúčku, takže sa mimovoľne s ucuknutím zastavila. Asi vytušila, o čo ide, a po chvíli sa na mňa pozrela. “Mám to…” Prikývol som. Náš Vodopád.