Cesta (1): There’s a Road

Well… now a little of Slovak language for a change. Don’t be mislead by titles, they are just names of the songs. I wrote this 21-part short story in my 17 years and it was revisited few times. It’s too sweet and maybe too romantic – but still it is one part of my life. My Way of one holidays in 1996… IIRC.

Slovenská poviedka, ktorú som dokončil v roku 1997 – ide o násťročnú sladkosť, ktorá ale stále môže chutiť. Chvíľu ale potrvá, než uverejním všetkých 21 častí. Vytvoril som zvlášť stránku obsahujúcu úvod a obsah.

Jon Anderson & Vangelis: There’s a Road

28/7
Oblaky sa kopili jeden na druhom, len občas ich narušovala trhlina, ktorou práve zapadajúce slnko pohotovo posielalo život na lesy hôr niekde v strednom horizonte. Mám rád takéto oblaky, nie je to tá anonymná šeď olovenej oblohy. Tá nás však pri tvári, ktorú nám obloha ukazuje, isto onedlho prepadne. Nebo hralo všetkými možnými farbami a badateľne tmavlo.
Aj vo vnútri autobusu sa všetko ponáralo do intímneho šera, vodič nerozsvecoval ani na zastávkach, ktorých ale ako expres neabsolvoval veľa. Krajinka sa predo mnou hojdala v závislosti na kvalite cesty, po ktorej sme uháňali – a tá bola mizivá. A že sedíme vzadu, kde to húpe najviac, ani som sa nečudoval, keď Barbora za tú chvíľu zaspala. Isto ju ukolísal aj monotónny zvuk motora.
Oprel som si hlavu o Barborinu, tá si ju opierala o moje rameno, a zase mi napadla otázka, na ktorú tak trochu poznám odpoveď. Prečo som tu? A čo tu robím? Nech sa deje, čo chce, je isté, že by mi nevadilo, trvať to tak večne. Ak viem, že práve teraz som šťastný, nechýba mi vôbec nič. Je mi fantasticky…
Na ceste, ktorej pánmi sme len my dvaja – najšťastnejší jedinci ľudského pokolenia. Šťastní sme a šťastní budeme, kým sa na to cítime. Ak nič iné, tak to dievča na mojom ramene je zárukou môjho neuveriteľného šťastia. Isto by som tu nebol, nestretnúť ju – dáva tomuto bláznivému podniku šťavu, akú žiadny podobne komorný príbeh nikdy nemohol mať.
Ak si človek celý život opakuje, “toto sú najšťastnejšie roky môjho života”, nemôže si žiť zle a na okolí záleží pramálo. Na druhej strane si často vravím, ako ten čas letí, a som len zvedavý, čo si budem vravieť v sedemdesiatke. Ale práve tento štýl môjho myslenia mi dáva záruku, že si život vychutnám bez ohľadu na dobre mienené rady okolia.
Cestovanie autobusom bolo pre mňa vždy niečím zaujímavé. Keď som si sadol k nejakému človeku, začal som si predstavovať, kto to je. Vymýšľal som si malý príbeh so zložitou zápletkou, ktorá mala isté osobné dobrodružstvo. Niektorí ľudia boli zlí, iní zase dobrí, podľa toho, ako sa mi ten ktorý človek rátal (väčšinou od pohľadu). Autobus mi pripadá byť trochu indiskrétny a to je to, čo sa mi na ňom páči. A je pre mňa mäkší za jazdy.
U vlaku (ktorý tiež využívam pomerne často) je tomu naopak. Aj interiéry našich vlakov mi prídu “tvrdšie” ako autobusy. V druhej triede sa výnimočne stane, že sa zveziem vozňom, ktorý má osemmiestne kupé. Vtedy je cesta vlakom ešte viac indiskrétna ako cesta autobusom.
Ale viac ako na prostriedku mi záleží na čase cestovania. Rád cestujem večer alebo v noci. Za tmy. S priateľom na blízku. Vtedy sa krásne vedú reči o všetkom možnom. Práve v takej chvíli rozhovor väčšinou najviac odhaľuje osobnosť toho druhého.
Aj keď sme sa kedysi na sídlisku bavili s dievčatami vo vchodoch (a dával som prednosť “duelom” pred skupinovými akciami), preferoval som prítmie. Vtedy totiž človek začne viac vnímať hlas toho druhého a nedbá toľko jeho výzoru. Je samozrejmé, že u priateľov to tak je bežne, ale je krásne si predstavovať, ako sa ten druhý v daný moment tvári, nechať odpočinúť zraku a rozbiehať svoju fantáziu na námet hovoreného.
Na sídlisku (aj keď to slovo ma nezaplavuje príjemnými pocitmi) bolo fajn, lebo som mal okolo seba pár správnych ľudí, ktorí mi vždy mali čo dať. So spomienkami na nedávnu dobu, keď som ešte býval na Slovensku, som sa už ale pomaly začal prepadávať do snov úplne iného charakteru…

… Všetko zrazu bolo akési hmlisté. Ktosi ma pevne chytil a kamsi vliekol. Krátko na to som sa ocitol v miestnosti, ktorej tmavosť mi nedovoľovala vidieť toho práve veľa. Mal som strach ako nikdy v živote, ale nemohol som sa voči nemu brániť. Pripadalo mi, že ak by som sa bránil, porušil by som pravidlá akejsi hry.
“Ak sa ti to podarí,” ozval sa akýsi hlas, “si voľný…” Hlas nepripúšťajúci prevahu súpera. Objavil sa tu stôl s akýmisi krabicami, nič tu nebolo isté… Vedel som však hneď, čo robiť. Vedel som to naisto, stačí, aby tie krabice zmizli. Napadlo ma, že som to isto už niekde zažil.
Pustil som sa do práce. Spôsob si už ani tak dobre nepamätám, ale išlo to fajn. Strach sa stratil… Vrátil sa zase, keď som mal odbaviť predposlednú. Teraz to predsa nemôže sklamať…
Zrazu sa všade naokolo ozvalo syčanie a ja som vedel, že je koniec. Ako dobre podťatá veža z kociek sa zhrútilo celé moje sebavedomie, akokoľvek bolo malé. Nemal som sa čoho chytiť, nebolo tu nič, nič konkrétne – okrem jednej veci. Tá tu zostala vo veľmi konkrétnej podobe. Zostal tu strach…

Ak čosi naozaj neznášam, je to isto strhnutie sa zo spánku. A toto bolo veľmi intenzívne. Dvere autobusu sa medzitým so syčaním pneumatického systému dovreli. Taká prkotina! …dvere autobusu… Zaspávajúce okolie sa pohoršovalo nad mojimi prudkými reakciami, a aj keď ma nevideli, isto si ma podozrivo premeriavali.
“Čo sa stalo?” spýtala sa prebudivšia sa Barbora.
“Prepáč,” zašepkal som. Aj v tej tme som si všimol, že mala líce zamazané od čokolády… a v očiach odlesk hviezd. Tých, ktoré ešte chystajúci sa dážď nestihol zakryť svojimi oblakmi. V tej tme bola ešte krajšia ako kedykoľvek predtým, ale verím tomu, že táto myšlienka ma pri nej napadne často. Nie prvý raz je krajšia ako kedykoľvek predtým.
Barbora sa na mňa pozerala, ako keby mi chcela preniknúť do najhlbšieho kúta mojej mysle. Vyzerala famózne, vlasy všetko, len nie učesané, a práve o to bola krajšia. Zbožňujem prirodzenú krásu – čím myslím krásu neumelú.
Asi som veľký idealista, ale myslím si, že aj takéto chvíle majú svoju veľkosť – o ich nádhere ani nehovoriac. Byť na cestách s takou kočkou, akou Barbora isto je, bolo kedysi mojím snom. A čo ak aj teraz len snívam? Na to je ale potom teplo jej tela až moc skutočné.
Som úplne celý zamilovaný. Do Barbory, do tejto chvíle a vôbec teraz hoci aj do celého sveta. Na túto mikroskopickú krásu života sa zabúda, aspoň mne sa zdá, že málokto vie precítiť nádheru takéhoto momentu. A ona sa na mňa stále pozerá s tou naivnou hravosťou v očiach a za chvíľu sa ma isto spýta: “Na čo myslíš?”

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s