Cesta (2): The Ecstasy Of Flight (I Love the Night)

Chris De Burgh: The Ecstasy Of Flight (I Love the Night)

29/7
V svetlách veľkomesta sa stáva noc jasnejšou. Letné noci sú krásne kontrastné – tmavomodrá až čierna obloha a jasne žiariace hviezdy. Svetlá noc také čaro nemá. Noci sa nebojím… ak je tmavá. V tme totiž nik nič nevidí. Tma je bezpečná. Noc veľkomesta isto nie. Doba pokročila, napadlo ma, či už nie je “zajtra”.
Zotrvačnosť mnou trhla – stojíme. Vystúpili sme na nástupisko a zistili, že okrem nás a ľudí z autobusu tu žiaden život nie je. Barboru striaslo, noc bola chladná – noc pred dažďom. Nechcel som sa v meste dlho zdržať, ale na dážď sa lepšie pozerá z okna budovy ako zo stanu kdesi v horách, ktoré sa rysovali na obzore, aj keď ten sa teraz dal len tušiť. Keď sme bývali neďaleko, chodil som práve do tohto mesta na školu. Ale nevyznal som sa tu až tak dobre, aby som vedel, kde sa nachádza objekt, ktorý sme hľadali.
“Prosím vás,” oslovil som najbližšieho seriózne vyzerajúceho človeka, “neviete náhodou, kde je ***?”
“Nie som síce tunajší, ale náhodou to viem,” dotyčný sa na chvíľu dôležito odmlčal a dôležito sa popritom aj tváril. To som si mal koho vybrať, napadlo ma. Ak sa čosi dozvieme do rána, budeme isto spokojní. No tváril som sa trpezlivo. Konečne sa chlapík rozhýbal a dlhými vetami nám opísal vskutku zložitú trasu (dve stovky metrov a dve zahnutia). Vo výraze jeho dôležitosti som si spomenul, že som sa stretol s podobnými pedagógmi, preto viem, ako ťažko sa s takými ľudmi vychádza.
Izba bola malá, ale na prespanie stačila. O tom, že budeme spať v jednej izbe, rozhodla Barbora. Išlo o finančné dôvody, samozrejme. Na pravú mieru uvediem fakt, že som do nej zamilovaný. Nebol som do nej v pravom slova zmysle “buchnutý”, ako sa sluší na šestnásťročného chlapca, bolo to čosi iné. Nedalo sa to nazvať platonické. Stretol som ju náhodou, bola to čistota charakteru sama, aspoň sa mi tak zdalo, ale nepoznal som ju tak dobre, aby som ju mohol jednoducho “zbaliť”. Iný na mojom mieste by to isto urobil, ale iný na mojom mieste by tu s ňou takto nebol. To mi nedávno sama povedala. Mal som ju rád ako dievča, ktorému som mohol zatiaľ povedať čokoľvek a vždy to bolo pochopené a neprekrúcané, ako dievča, ktoré si sebou bolo dosť isté, ale nikdy to nezneužívalo, ako dievča… skrátka ako žiadne iné.
Celá cesta bola šialeným podnikom, ale stála za to. Sú však dve veci, ktoré limitujú všetko – čas a peniaze. Blížil sa koniec júla; takže hodnotiac to podľa času, sme v polovici. Po stránke peňazí, na ktorých ale až zas tak moc zavislí nie sme, je to podobne.
Tma v izbe sa postupne zmenila na až moc svetlé šero. Rozpoznával som v okolí každý detail. Digitálky pípli celú hodinu, isto bola jedna. Vedel som, že Barbora nespí, zvykli sme si po nociach ešte chvíľu rozprávať. Pozrel som sa von oknom… tam niekde za svetelnou clonou a za všetkým tým smogom isto boli hviezdy. Aj keď schované za mrakmi, vedel som, že tam budú. Hviezdy – to je jedna z vecí, na ktoré keď pomyslím, hneď mi je lepšie. Ak mi totiž nad hlavou svietia, stále je prečo žiť. Ja mám svoj život až moc rád, ale nebojím sa oň. Myslím si, že prílišné lipnutie na ňom je skôr nebezpečné.
“Ako len ten čas letí,” ozvalo sa z tmy. Nevedel som, ako to myslí, a tak som bol ticho. Keď to trvalo trochu dlho, zamumlal som čosi ako “mhmm”, aby vedela, že som napätý a pripravený ju počúvať.
“Vieš, ten ani nie celý mesiac ubehol dosť rýchlo,” prehodila akoby mimochodom. Ženská ti v živote nepovie, čo vlastne chce, napadlo ma. Často si žena uvedomí, že hovoriť narovinu by nebolo tak zaujímavé. Aspoň si môžme vybrať, čo robiť, aj keď je takmer isté, že to nebude “to, čo som práve chcela”. Ale fakt je ten, že je to takto lepšie. Jeden môj známy prehlásil, že “ženy sú potvory, od Evy po dnešok”, ale nemyslel to zle. Zaujímave však bolo, že jeho priateľka mu to smrteľne vážne odsúhlasila. Neviem si predstaviť poriadnu ženu, ktorá má viacej logiky ako emócií. Isto by nestála za toľko, čo napríklad Barbora.
“Ale bol vychutnaný,” poznamenal som na jej skeptické konštatovanie.
“To hej,” súhlasila, “bol to krásny mesiac. Taký som asi nezažila, a aj keby – žiadny nemal taký charakter. V tomto smere to bolo čosi… jedinečné.”
“Pamätáš sa na začiatok našej cesty?” spýtal som sa, aj keď som ešte len slabo tušil, čo tým dosiahnem. Ja som si osobne všetko vybavoval veľmi podrobne, ale prišlo mi to, ako keby ma od našich prvých chvíľ delili roky. Čiastočne aj preto, lebo sme sa k sebe viac priblížili. A ten posun bol pomerne veľký.
“Na tú chvíľu, čo si ma oslovil dokonale, ale inak len tak hmlisto,” odvetila váhavo.
“Takže sa ti to zdá dávno?” otázka bola skôr sugesciou, viac konštatovanie než otázka.
“Fakt je ten, že mi to pripadá pomerne dlhá doba,” usmiala sa, mohla tušiť, že som to chcel počuť.
Zdalo sa mi zaujímavé, že občas hovorila o veciach relatívne. Nerobila to vždy; znamenalo to, že dôkladne vyberá slová. Isto nie nerada nechtiac priznala, že vlastne máme ešte dosť času.
“Myslíš, že aj ten druhý bude taký?” opýtala sa. Najprv som nevedel, čo myslí, až potom mi došlo, že sa pýta na druhý mesiac.
“Ten bude úplne super,” odvetil som jej, lebo som si bol istý, že to bude stáť za to. My to ešte roztočíme, len počkaj. A to som sám netušil, ako.
Na vonkajší parapet zabubnoval dážď…

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s