Cesta (3): Set Me Free

Dlhšie som sa už nevenoval Ceste, a tak je načase, aby som oprášil jej tretiu časť. Je celkom sranda čítať ju po … dnes už takmer dvanástich rokoch. Stále sa s ňou môžem vo veľa veciach stotožniť. A je aj celkom sranda porovnávať rozhovory z daného veku s dnešnými. Hoci som oveľa smelší ako vtedy, paradoxne už neoslovujem kočky v autobusoch. Ako keby to bolo okolo (blížiacej sa) tridsiatky tak trochu nemiestne. Netuším. Alebo už možno nehľadám. 🙂 Každopádne, tu je tretia časť Cesty – dnes je kúštik dlhšia a pesnička k nej trvá 6:55. Za tú dobu to ale určite stíhate. 🙂

Chris Rea: Set Me Free

29/7

Barbora bolo jedno z najkrajších dievčat, aké som kedy videl. Nemusela sa páčiť každému – mnohí mi vravia, že mám trochu čudný vkus, ale ona mala v sebe toľko ženskosti, s ktorou vedela fantasticky prirodzene narábať, že po prvých chvíľach našej známosti som ju obdivoval.
Nedávno ma napadlo, že by som sa mohol pokúsiť “zbaliť” ju, aj keď by to nemalo dlhodobú perspektívu, lebo s koncom prázdnin sa asi naveky rozlúčime a vzťah sa na diaľku len formou dopisov udržiavať nedá.
Zaujímalo by ma, čo si v tomto smere myslí ona o mne; bohužiaľ, neviem čítať druhému myšlienky. Ani by som to vedieť nechcel, verím tomu, že každý má rád svoje súkromie a nie je spokojný s človekom lezúcim mu doň. Svedomie mi káže neliezť tam, kde si to ktosi nepraje (zrejme má na to dôvod), aj keby tu taká možnosť hneď bola.
Ako som sa s ňou vlastne stretol? Bolo to tretí deň mojej cesty. Z mesta, kde bývam, som sa dostal do okolia mesta, ktoré som dôverne poznal. Je tomu asi rok, čo sme sa odtiaľ odsťahovali. Nastupoval som do autobusu, aby som sa teda dostal na sídlisko, kde som býval, aspoň pozriem nejakých starých kamarátov (prípadne kamarátky).
V autobuse bolo pomerne málo ľudí, a tak bol aj výber voľných miest. Žiadne dvojmiesto ale nebolo voľné, zostávalo mi už len vybrať si, ku komu si sadnem. Zrak mi padol na pekné dievča (vyjadriť sa cudzou rečou: “dívka zasmušilé tváře” – taký krásny výraz moja rodná reč isto nemá) a bolo rozhodnuté.
“Je tu voľné?” spýtal som sa.
Letmo si ma premerala (dokonca sa aj usmiala) a prikývla: “Samozrejme.”
Symbolicky sa zavrtela spôsobom, akým sa uvoľňuje troška miesta na lavičke, aj keď už pomaly nebolo čo uvolňovať. Prisadol som si k nej a premýšľal, čo teraz. Potom ma napadlo spomenúť si, čo robia moji kámoši v takejto situácii. Niekoľkých som hneď preskočil – majú len veľké a oplzlé reči a činy žiadne (napríklad srandista, ktorý povie, že sa s ňou v autobuse vyspal – to jest “zalomil to”, isto ešte celý ochrápaný z včerajšieho pozerania televízie). Nechal som sa inšpirovať jedným svojím fakt dobrým kamarátom, ten si takto prisadol k jednej vyhliadnutej dievčine a od tej doby sú to veľký kámoši (ak nie viac). Po svojich prvých dojmoch mi povedal: “Musíš do nej stále hustiť, čo sa tam vojde.” Jemu to vyšlo, navyše ja nemám čo stratiť.
Bol som vyzbrojený odpozorovanými vedomosťami (ešteže na školu dochádzam asi dvadsať kilometrov – cesta autobusom je dlhá, a tak som toho vedel teoreticky dosť).
“Smiem sa ťa spýtať, ako sa voláš?” obrátil som sa na ňu čo najprirodzenejšie. Prinajhoršom to bude drobný trapas, na ktorý si ona za hodinu ani nespomenie – a ja to s týmto vedomím nejak prežijem, pomyslel som si. Aj keď som vedel, že by som sa tým chvíľu zožieral.
“Smieš,” usmiala sa nenútene, ale nebol som si istý, či ju náhodou neotravujem. Táto istota asi nikomu v takejto situácii doprianá nebude.
Hlavne do oslovenia za žiadnu cenu nedávať slovíčko prepáč, znie to trápne, zaprisahal som sa, mal som tendenciu robiť to. Po zlomku sekundy mi došlo, že odpoveď je celá. Ako duchaplné, mala aspoň zmysel pre hravosť, má to aj v očiach. Odvrátila sa síce na pol tváre, ale isto vyčkáva, či sa spýtam. Zdalo sa mi, že naberám na istote, nevyvíja sa to až tak zle.
“Ako sa voláš?” spýtal som sa. Ak mi odpovie, isto nebudem vedieť, čo ďalej.
“Barbora,” odvetila a opäť sa tak odzbrojujúco usmiala. Aha, Barbora… a ďalej? To je asi nepodstatné. Preboha, toľká nádhera vedľa mňa – čo s tým budem robiť? Zapojil som všetky mozgové závity do premýšľania, na akú tému nadviazať rozhovor. Možno sa oplatí vyjadriť jej svoj obdiv, ktorý isto nie je bezdôvodný.
“Vieš, zaujímalo by ma,” začal som pomaly, “či sa ti stáva častejšie, že ťa ktosi osloví v autobuse. Myslím… so zámerom spoznať ťa.”
“Nechodím moc často autobusom,” namietla. Ksakru, už zase nejasná odpoveď, trochu ma to štvalo. Ale že som bol pri tretej otázke, ešte to stále nebolo také zlé. Keby sa ma chcela zbaviť, urobí to už dávno (dúfam).
“Tak dobre,” pokýval som hlavou a začal sa nevedomky šibalsky usmievať, keď nič iné, aspoň sa pobavíme, “tá istá otázka, len bez toho autobusu.”
“Zavše sa to stáva,” prikývla. Už som mal na jazyku otázku: Smiem sa spýtať, kde vystupuješ? No po predchádzajúcej skúsenosti som to preštylizoval.
“Mimochodom, kde vystupuješ?” uprel som na ňu nekompromisný pohľad, už som sa cítil celkom isto. Minimálne tá jazda utečie rýchlo.
“Asi v ***,” odvetila po dlhom zvažovaní, ktoré sprevádzala kývaním hlavy. Udanie mesta ma potešilo. Aspoň máme spoločný cieľ a ten je ešte dobrú pol hodinu cesty. Spýtať sa jej znovu na čosi by mi už pripadalo ako výsluch, ale iná možnosť tu nebola – uťať to teraz by bola neodpustiteľná hlúposť.
“Robíš nejakú školu?” to bola vec, ktorá ma fakt zaujímala. Pozrela na mňa skúmavým pohľadom (za poslednú minútu aspoň tretí raz), z ktorého som nebol schopný zistiť, čo znamená. Ani odmietavosť, ani súhlas, ani nadšenie, ani ľahostajnosť. Nečitateľný pohľad. Na tvári mi skamenel spýtavý úsmev, ako reakcia na to, čo produkovala ona na mňa. Čomu sa hneď zasmiala.
“Gymnázium,” a ďalej sa mi pozerala do očí, “to nie je dosť dobrá vizitka, čo?”
“Prečo?” odvetil som tolerantne a aj to tak myslel, “na môj vkus len trochu všeobecné.”
Po chvíli ticha som zaútočil znovu: “Do koľkej triedy chodíš?” A v tichu dodával: Už sa len, dievča, konečne rozkecaj! Neviem, čím by sa dalo pokračovať. Privrela trochu viečka, ani keby čosi zvažovala.
“Mám šestnásť rokov,” odpovedala napokon. Zdalo sa mi, že odhalila skutočnú podstatu otázky. Možno to ale povedala len tak, pretože boli prázdniny, a tak sa do školy nechodilo. Mohla teda ísť do druhého, ale rovnako dobre aj do tretieho ročníku.
Spýtal som sa jej znovu na podobnú otázku, lebo ma predsa len ten ročník trochu zaujímal.
“Teraz pôjdem do tretej,” odvetila. A už po neviemkoľký raz sa mi pozrela do očí. Po chvíľkovom “súboji” sklopila zrak. Nerobila to často.
“Mimochodom, tá prvá otázka bola vystihnutá, skutočne ma zaujímal vek,” poznamenal som.
“Ty si zvláštny,” usmiala sa. Rýchlo jej však úsmev vylietol z tváre a zatvárila sa veľmi vážne, ako keby nad čímsi premýšľala. Ten výraz som ani potom u nej nikdy nemal rád. Viem ale, že aj ja, keď premýšľam, vyzerám trochu smutne. Alebo aspoň bezvýrazne. A to je často ešte horšie pre dojem toho druhého. Veľmi to mätie.
“Len mi toľko nelichoť,” situácia sa mi dostala pod kontrolu, aspoň ako tak som ju upútal, čo mi zatiaľ stačilo. Maličkú chvíľu nik neprehovoril. Napadlo ma, že v tichu sa nasadzujú chrobáky do hlavy lepšie. Nech prehovorí prvá pre zmenu ona. Ak ale mala veľkú hrdosť, moc sa toho isto nedozviem.
“Aký je cieľ tvojej cesty?” spýtala sa však napokon. Ak jej odvetím sucho, nebude s ňou zase dlho reč, napokon aj pravda môže zaujať. Usmial som sa ako vždy, keď zvažujem odpoveď.
“Dlhodobo žiadny, z autobusu ale asi… teda isto vystúpim tam, kde ty,” možno ju ani nebude zaujímať, čo znamená dlhodobo žiadny, ale vysvetlím jej to. “Vieš, na prázdniny som vypadol z domu a vlečiem sa na staré kolená len tak po horách.”
“To ťa vaši pustili?” zisťovala po chvíli. Keby si ty len vedela, koľko som ich ukecával – sám som neveril, že sa sem dostanem. No pousmial som sa, ako keby som s našimi nemal väčšie problémy, ale podľa pravdy skromne odvetil: “Išlo to, síce ťažko, ale predsa.”
“Vieš,” pokývala hlavou, “ja som na tom podobne.”
“Ako podobne?” potriasol som nechápavo hlavou, myslel som si, že som jediný šaľo toho schopný. Aspoň v mojom veku.
“Som na ceste bez cieľa, ako ty hovoríš,” skúmavo sa na mňa zahľadela, “neveríš, čo?” Na tvári jej začal ihrať šibalský výraz. Presne ten, aký som mal len pred chvíľou ja.
“Sama?” nechápal som. Nemal som nič proti tomu, ale u dievčiny sa mi to predsa len ťažko verilo.
“Zatiaľ…,” pokrčila s úsmevom ramená. V tej chvíli by som odprisahal, že má aj ona chuť to zmeniť. Tón hlasu… neviem prečo, ale veril som tomu. Nezdalo sa mi síce, že by sa nejaká kočka pridala k chalanovi, ale radšej som nad tým takto nepremýšľal. A aj keď som reflexívne krútil hlavou, vyslovil som zo srandy svoje náhle tiché želanie: “Dvaja sú viac ako jeden…”
Ani to nebola ponuka, ale vyšlo to…
Mal som v živote šťastie na všeličo, ale náhoda, aká ma vtedy stretla, bola asi najväčšia od chvíle, čo vnímam poriadne svet okolo. Stretnúť dievča s podobným úmyslom… to snáď boli nejaké vyššie sily. Lenže na tie ja moc neverím. (Respektíve… pripúšťam, že čosi také je, ale z bezpečnostných hľadísk nad tým nepremýšľam.)
Často ma napadá, že je to len dobrý sen; a stojí teda za to. Bežne u seba pozorujem, že pekné veci obvykle pokladám za sen, akokeby som si myslel, že práve mňa to nemohlo stretnúť. A pritom som založením vyslovene nezničiteľný optimista (preto sa to paradoxne občas so mnou nedá vydržať). Aké by to bolo fajn, keby sa snami stali skutočnosti zlé. To by som ale asi chcel veľa. Ja len dúfam, že sa nestane nič katastrofálneho na tejto ceste.
Jediná nevýhoda celého podujatia bol psychický pocit nátlaku všeobecného nepriateľa všetkého živého – času. Aj keď u nás to vyzeralo, že sa peniaze míňajú rovnomerne s časom, čiže prázdniny tak či tak vyťažíme asi presne a naplno.
Teraz do konca cesty ostáva tak dvadsať dní… podľa všetkých predpokladov. Budem potrebovať rezervu na cestu domov (samozrejme už osamote). Ešte nie sme ani zďaleka u konca, ale už teraz si dovolím tvrdiť, že nám to vyšlo super. Možno by som išiel aj o rok, ale ktohovie, čo sa dovtedy porobí. Toto ale rozhodne stálo aj za tie prachy, čo sme do toho investovali…
Pochodujúc bielim oparom hmly, v ktorom som Barboru idúcu predo mnou sotva videl, mi napadlo, prečo hrajú peniaze v dnešnom svete tak dôležitú úlohu. O dôležitosti týchto papierov sa môžme presvedčiť už len tým, že aj také svinstvo (slabším sa ospravedlňujem za výraz), akým je vojna, sa posudzuje z ich hľadiska. Čo je finančne výhodné, je takmer spravodlivé. Tak to bolo, tak to bude… Ale uvažovať o tom, čo by sa dalo spraviť uvoľnením sumy určenej na zbrojenie napríklad pre medicínu, je asi zbytočné.
Dnešné dopoludnie bolo mimoriadne chladné. Síce nie ako v zime, ale na júl sa to nepodobalo. Boli sme vo výške asi okolo tisíc metrov nad hladinou mora. Včera konečne ustal takmer dvojdňový dážď, ale mokro bolo všade a navyše naprosto dokonalé. Po troch hodinách tichého šlapania sme vyšli nad inverznú oblačnosť a naskytol sa nám pohľad na tyrkysovo modrú oblohu a teplé, žiarivé slnko. Ani sa nečudujem, že staré civilizácie ho mali ako božstvo. Prefukoval nás ostrý vietor, čo bolo znamenie, že sa oteplujú vrstvy atmosféry. Panoráma hôr utopených v mori hmly a oblakov sa nedala opísať.
Ak nič iné, tak toto je voľnosť…

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s