Cesta (4): Hearts

It’s easier to produce 5 posts in the first few days than another 5 in a year. Whatever… today I’m back with Cesta series and so I switch to Slovak. 🙂

4. kapitolka s pozadím pesničky Hearts (7m35s) od Yesákov je o najmä o hudbe a aj o jednej mojej veľmi starej pesničke. Napriek mojím veľkým trápeniam sa s blogom sa moja manželka rozhodla, že to skúsi tiež. Uvidíme, koľko receptov sa jej podarí publikovať na jej blogu Zuzkine recepty! 🙂 Držím palce. A teraz hŕ do ďalšej cesty.

Yes: Hearts

31/7
Spomenul som si na rozhovor z prvých spoločných dní našej cesty. Barbora vtedy prehlásila čosi o tom, aký som prieberčivý človek. Netušil som, čo tým myslí, a tak som sa akože urazil.
“No dovoľ!” začal som, “ja že som prieberčivý? A v čom, ak sa smiem spýtať?”
“Zle si ma pochopil,” usmiala sa. Vtedy na mňa jej úsmev pôsobil zvlášť odzbrojujúco. Mala fantasticky úprimný úsmev. “Prieberčivý si, isto sám vieš, že je veľa vecí, ktoré si vyberáš.”
“Ako každý iný…,” namietol som.
“Ako každý iný,” prikývla.
“Hudba,” napadlo ma prvé, ale vedel som, že čakala čosi iné. Zámer som však pochytil. “Knihy…,” a po dlhej pauze mi došlo, “priateľov… tam si vyberám až moc.” Teraz som sa tomu zasmial. V prvých pár dňoch sme si toho povedali veľa; prezrádzali sme si navzájom toľko vecí… Od prvých slov som aspoň ja zažíval samé prekvapenie.
Prekvapení na mojej strane bolo vôbec nejako veľa. Mladé a pekné dievča samotné s chlapcom na podozrivej ceste… ja na jej mieste by som asi nesúhlasil.
“Vieš,” poznamenala raz (napadlo ma, koľko vyslovených viet začína slovíčkom vieš), “nie som až taká bezbranná, ako sa možno na prvý pohľad javím.”
“Vážne?” môj hlas bol vážny, ale nechtiac sa mi tam irónia votrela.
“Ja si myslím, že by som sa ti ubránila,” pokračovala nedbajúc drobnej provokácie.
“Keby čo?” bol som zvedavý.
“A čože ja viem, čoho sú chalani schopní?” zasmiala sa a pozrela po mne, ako keby ma z čohosi podozrievala.
“A čo keby som bol oveľa silnejší?” nedal som sa odbiť.
“Spoliehala by som sa na prvý úder, verím, že by si ho nečakal. A navyše si nevyzeral, že by si mi chcel akokoľvek ublížiť.” Nevedel som si predstaviť, ako Barbora niekoho likviduje. Ale bolo to už v dobe, kedy sme si navzájom nič nepredstierali (ak vôbec bola doba, kedy sme si predstierali). Neskôr som sa ale dozvedel, že robila svojho času karate. Začala, lebo to bolo módne, ale nakoniec jej to dalo viac, ako očakávala.
“Zdanie môže klamať,” namietol som, čím som nemyslel konkrétne seba.
“Lenže neverím, že by človek schopný veľmi ublížiť by mal nápad vypadnúť z civilizácie…”
Často sme rozoberali teoretické veci, hoc’ aj v dvojhodinovom dialógu. S Barborou sa mi vždy komunikovalo dobre, vedeli sme sa navzájom prispôsobiť. Aj vo vážnych hovoroch sme občas prechádzali na naivný a hašterivý tón, ak bola dobrá nálada a protichodné názory. Rozoberali sme čokoľvek, až na jednu vec (došlo mi to až teraz – ale mohla to byť aj náhoda) a tou bola láska. Napadlo ma, že to je jav (nepekný prívlastok pre tak číri cit, nech je jeho podoba akákoľvek), ktorý sa obíde aj bez rozoberania.
Niekomu isto došlo, že som v mnohých polohách typ romantický.
Bol večer posledného júlového dňa, ráno sme vyrazili z ubytovne. Blato ale bolo neprehliadnuteľné, aj sme podľa toho vyzerali. Stan sme postavili pri malej skalnatej plošinke, bol síce problém ho ukolíkovať, ale všetko sa s trochou úsilia dá. Barbora varila čaj. Strašne sa mi páčila, už len pre to, že vykonávala klasickú ženskú robotu.
Vytiahol som gitaru. Hrám veľmi rád, hudbu aj texty si sám vymýšľam, páči sa mi, ak ich niekto počúva. S Barborou sme často moje výtvory rozoberali – ona kritizovala, ja som hájil. Vedel som ako tak hrať aj na klavír, ale na oboch nástrojoch som len samouk. Okolie si zavše moju hru všíma, často ale iba preto, lebo viem dobre improvizovať či vymýšľať melódiu popri hre. Barbora sa vždy smeje, keď nejakú pieseň spievam na neviemkoľký nápev. V tomto smere som obdivoval jej všímavosť a zároveň mi tým veľmi dvíhala sebavedomie, lebo málokto mi dá najavo, že sa mu čosi na mne fakt ráta, zato negatívna kritika je bežná.
Po večeroch sme spievali často – hlavne české skladby: Nedvědovcov, Ulrychovcov a podobne.
“Čo mi zahráš?” Barbore sa zaleskli oči žiarou ohna.
“Čo len chceš,” usmial som sa.
“Čo len vieš?” zapochybovala naoko. A možno aj trochu oprávnene.
“Pre teba všetko,” ubezpečil som ju.
“Tak teda Wish You Were Here,” spomenula jednu z najkrajších balád od Pink Floydov.
“Tak to už teda hej,” prikývol som a pokúsil som sa o nejakú interpretáciu. Na Floydov sa to trochu podobalo. Barbora potom doniesla čaj, a tak bolo chvíľu ticho.
“To si ho nemohla uvariť studený?” spýtal som sa.
“Nie, nenašiel by si si potom naň toľko času,” odvetila. Vyzeralo to, ako keby sme to obaja mysleli vážne, no v skutočnosti sme už neraz nahodili naoko vážnu hádku, aj keď sme dopredu bez dohovárania vedeli, že je to len akože. Rovnako nás bavilo hrať sa na malé deti v akomkoľvek smere.
“Vieš čo? Teraz ti, ak môžem, zaspievam čosi, čo ma napadlo už pomerne dávno,” pozrel som sa na ňu. Sedela ku mne bokom a rovné vlasy jej zakrývali tvár.
“Mhmm…,” zavŕtala sa do deky.
“Nazval som to Obchodník a ty isto prídeš na to, o čo mi tam išlo,” začal som hrať melódiu od Chris De Burgha, na ktorú som pôvodne túto pesničku posadil, a začal spievať:

Vlečiem sa dlho sám vyprahnutou púšťou, voda stále v nedohľadne.
A sám tuším, že už len pár dún v tomto stave prekonám.
Zrazu vidím muža isto na piesku stáť, ani neverím vlastným očiam.
Ale vidiac pred ním vodu doplazím sa mu až k nohám.
Prikladám suché pery k nádobe s čistou vodou.
No on mi na to hovorí: “Ak sa chceš napiť, tak zaplať!”
Okamžite som sa zbadal stáť – a kričím naňho:

“Nech ti tá voda vyschne, no ja ti nezaplatím,
nech ti tá voda vyschne,
ja tým okrem života nič nestratím!”

Ľudská hrdosť sa proti tomu búri, zápasí s potrebou života.
Bežného tvora napadne, jak môže byť človek tak podlý.
Jeden kupčí s bytím, bez peňazí nedá, len preto lebo má, čo iný nie.
Zatiaľ čo druhý sa len, aby mohol žiť, vrúcne modlí.
Vyblednuté kostry tu ležia všade okolo.
Od neho nepočuť iné jak: “Ak sa chceš napiť, tak plať!”
Začínam sa takých ľudí báť – no aj tak vravím:

“Nech ti tá voda vyschne, no ja ti nezaplatím,
nech ti tá voda vyschne,
ja tým okrem života nič nestratím!”

Čosi mi šepká: “Žltá žiara slnka ti nedá dlho rozmýšľať,
daj si radšej od toho človeka povedať,
zhodnoť si svoj život a radšej zaň plať!”
No ja dobre viem, že tu nemá cenu dlho ostať stáť…

“Tá melódia je taká známa,” bolo prvé, čo na to povedala.
“Hej. To som šlohol De Burghovi, volá sa to Don’t Pay the Ferryman,” odvetil som, “bol to skoro veľký hit.”
“No a text,” zamyslela sa, “ak si narážal na dobrosrdečníkov, čo ti pokojne predajú aj možnosť dýchať… tak to potom bolo dobré.”
“Iba dobré?” hral som sa na ukrivdeného. Usmiala sa všimnúc si mojej grimasy.
“Chcel by si byť spevákom?” pozrela sa na mňa, “alebo sa ťa spýtam: Čím chceš byť?”
“Vieš, ten hudobník by nebol na zahodenie, ale na to človek potrebuje mať známych alebo slušný finančný základ,” ale samozrejme by som chcel byť hudobníkom. Môj výčet však bol väčší. “Ja mám ale nároky vysoké. Chcel by som byť aj spisovateľom, na to ani človek veľa prachov nepotrebuje. Neviem… A chcel by som aj mať programátorskú firmu. Taký solídny kapitalista, ale s ušľachtilými koníčkami.”
“Nemáš teda bohvieako nízke nároky, to je fakt,” pokývala Barbora hlavou. Má pravdu, asi toho chcem skutočne veľa. Ale pôjdem za tým, so snahou sa snáď aspoň niečo splní.
“Ale čo by si si vybral, keby si mal jedinú možnosť?”
“Asi toho hudobníka,” usmial som sa, “chudák žena by sa so mnou vláčila po turné, alebo by zostala doma – dlho by sme sa potom nevideli.”
“Mieril si ty niekedy nie vysoko?” zaujímala sa Barbora.
“Vieš si ma tak vôbec predstaviť?” zazubil som sa na ňu, “ak hudobník, tak najlepší na svete.”
“A ak by si bol druhý?” dobiedzala.
“Asi by som skočil z okna, ale možno by mi to stačilo, ešte neviem,” usmial som sa nemysliac to samozrejme zase tak vážne.
Ľudia asi neradi prehrávajú. Myslím si, že chuť vyhrať je prirodzená (ak sa nejde cez mŕtvoly). Suchý to človek, čo nechce ísť vyššie, aspoň podľa mňa. Každý musí čosi vyhrať. Aspoň sám nad sebou, čo nebýva ľahké, často je to ťažšie než všetky potýčky s okolím. Bez toho asi život nemá význam.

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s