Cesta (10): Telegraph Road

Dire Straits: Telegraph Road

5/8
Čo je to láska? “Náhodné” dotyky v štrnástich rokoch? Prvé bozky, ktoré sú navždy najkrajšie, aj keď práve nesadnú? Lístočky, listy či až romány? Vravím si áno i nie. Láska je isto čosi oveľa širšie než “zabuchnutie sa”.
Taký obyčajný človek – ľúbi najbližších príbuzných a možno nejakú kočku, s ktorou chodí. Uvažujem teda môj vek – tesne pred sedemnástkou. Ale isto sa vždy nájdu ľudia čímsi pre nás výnimoční, ktorých ľúbime tak trochu inak – neviem, či viac alebo menej.
Neznášam poznámky o zlej orientácii vo chvíli, keď náhodou poviem priateľovi, že ho mám rád. Samozrejme, že väčšinou tie poznámky potom neprodukuje on, lebo keby som to od neho čakal, tak mu to nepoviem, asi by potom pre mňa ani nebol tým, čím je. Poznám veľa blbcov, ktorí na svete nemajú radi nič, najradšej by som ich ani nepoznal. Alebo nevedia, že vôbec majú radi? Lebo aj to je bežné, konieckoncov často čosi nodokážeme doceniť. A to nehovorím o silákoch považujúcich city a ich prejavy za slabosť.
O láske moc nehovorím, aspoň nie v takto abstraktnej a všeobecnej rovine, ale premýšľam o nej. Filozofia sa dlho zaoberala myšlienkami ako a z čoho vznikol svet? Celkom by ma zaujímalo, ako tažko by ktokoľvek hľadal rozumné vysvetlenie týchto otázok pre oblasť lásky. Alebo nahnutých medziľudských vzťahov vôbec. Pojmy z oblasti cítenia nie sú tak ľahko definovateľné, preto sa ľudia nikdy nedohodnú, čo presne čo znamená. Preto je o tom pomerne ťažko hovoriť, zatiaľčo premýšľanie, akoby bežiace na inej, neverbálnej úrovni, tieto otázky môže pokryť predsa len o trošku lepšie.
Nechápem ani prejavy nelásky voči sebe samému. Ja mám v prvom rade rád svoj život. Asi som sebec. Neviem, ale je to vo mne a nič iné si nemienim nahovárať. Nevravím, že by som kvôli nemu vôbec neriskoval – potom by zase nestál za to. Radšej krátky a bohatý, ako dlhý a nudný.
Kráčali sme s Barborou trávnatou krajinou, práve teraz som nikde nevidel nič, čo by pripomínalo človeka – s trochou nadsádzky by som to mohol nazvať stepou. Len telefónne stĺpy nás sledovali už pár hodín. Občas komunikácia najnižšej možnej triedy, občas dedina – ináč nič. Neveril by som, že v tejto republike nájdem taký kus priestoru, ktorý ma vo voľnej krajine uvedie do pocitu skoroosamelosti. Teda fakt len skoro…
Tunajšia krajina mi pripomínala jeden obraz z Ameriky: Indián sa opiera o telegrafný stĺp, v tvári sa mu zračí pocit vykorenenosti. Chcelo by to ešte sneh, ktorý na tej maľbe je. Ináč to bolo dokonalé. Okolie úplná placka, naproti tomu celý horizont lemovaný horami…

Kráčajúc som na španielku tvrdo vybrnkával nejaký rock. Práve to bolo Ride Across the River od Dire Straits, keď sa ma Barbora opýtala: “Koľko sme už v tejto pustatine ušli?”
Zamyslel som sa – včera sme vypadli z Parku, dnes od rána ideme tak päť hodín, môžme mať asi dvadsaťpäť kilometrov. Tak som aj odpovedal.
“Takže takto zajtra by sme už mohli mrznúť v jaskyni?” uisťovala sa.
“Buďme skeptickí,” zaváhal som, doplniac to nejakou grimasou profesionálneho odhadovača nášho časového plánu, “počítaj ešte tridsať hodín hrubého času, asi dvanásť hodín pochoďáku.”
“Pohodovka!” Barbora sa predviedla v nejakej siláckej pozícii.
Na chvíľu zavládlo ticho. Nepočítam teda prirodzené zvuky všadeprítomnej prírody a gitaru. Tu môj hudobný nástroj nerušilo takmer nič, lebo okolo bolo fakt fantastické ticho. Práve som sa snažil dokončiť sólo piesne, čo som hral (ale na akustike mi to nejde tak pohodovo ako Knopflerovi na elektrike). Zabudol som však včas nabehnúť so spevom, a tak som vec uťal zarezaním práve aktuálneho akordu. “Sakra,” zasyčal som, ale natoľko som sa usmieval, že to neprišlo nikomu nejak cholerické… a potom som už jemnejšie plynule prešiel do inej stupnice, kde som rozospieval aj Barboru s Floydovským Wish You Were Here.
Bol to super pocit, keď som si ako trubadúr vyšlapoval a oproti mne Barbora pozadu, aby mi videla do tváre, obaja sme spievali v miernom predklone, skoro ako nejaké typické duo pop-rockovej hudby (v tej chvíli mi napadli Roxette)… Asi by to bola najhranejšia vec počas celej cesty, keby ju neskôr nevytlačilo Zvláštní znamení od Ulrychov.
How I wish, how I wish you were here…
Samozrejme, že najradšej spievam po slovensky (väčšinou svoje veci, potom Nagyho, Mira Žbira a pár vecí od Elánu), prípadne česky (Nedvědi, spomenutí Ulrychovci a pár vlastných), lebo tam som si istý, že mi človek rozumie. Ale Barbora, ktorá dešifrovávala v pohode aj moje nedokonalé podania anglických textov, vedela po anglicky dosť dobre na to, aby som si pripadal pochopený aj v tomto jazyku, ktorý netvoril malú časť môjho repertoáru.
Tesne po refréne Barbora zakopla o celkom neočakávaný drôt čnejúci zo zeme, ale prešla to s úsmevom, ani som nezaregistroval, čo presne na adresu toho kusu kovu zamrmlala. Naďalej teda kráčala opäť tak, ako príroda káže.
“Keby si si mal vybrať, komu by si želal byť tu?” opýtala sa ma, viac menej to bola reakcia na práve teraz dohranú pieseň.
Pousmial som sa a mimovoľne pokrútil hlavou.
“Nikomu?” zarazila sa.
“Všetkým,” odvetil som. Myslím si, že zmenu občas potrebuje naozaj každý. A návrat k prírode je zmena príjemná. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu – nechcem po nikom nejaké obetovanie výdobytkov civilizácie. Človek by sa ale nemal vyčleňovať z prírody. Chvíľu si ma ešte Barbora dobiedzala, než som jej dal za pravdu, že napriek svojej poslednej vete by som samozrejme nechcel, aby sa tí “všetci” nutne objavili v mojej tesnej blízkosti, lebo sa nájde predsa len dosť ľudí, ktorým sa rád vyhnem.
“Často ma napadá, ako si ľudia navzájom neprajú,” poznamenal som po chvíli.
“Ako neprajú?” spýtala sa Barbora.
Chvíľu som rozmýšľal a napadol ma príklad z vlastnej skúsenosti: “Napríklad keď povieš nejakú myšlienku z vlastnej hlavy, povedz, že je to od nejakého antického filozofa alebo čožejaviem čo, lebo obvykle (pokiaľ sa nejedná o fest dobrého kámoša) si málokto váži hlavu svojho proťajšku.”
“Myslíš teda, že keď to tak zahrám, budú pokyvovať hlavami, ale keď si to pripíšem, buď mi nebudú veriť, alebo to budú považovať za nič nehovoriace slová?” uisťovala sa.
“Asi tak nejak…,” povedal som neurčito, lebo v tomto smere závisí odozva aj na okolí. Často som v nedomácom prostredí takto pekne “utrel”.
“Niečo na tom bude,” pripustila Barbora a po chvíli sa opýtala: “Podrazil ťa niekedy priateľ?”
“Nie, pokiaľ viem, nie,” odpovedal som, “obvykle som si vyberal dobre.”
Prečo mi položila práve túto otázku, som nevedel, aj keď to mohla byť len číra zvedavosť. Ale mohla to zohrať aj nejaká osobná skúsenosť, zrejme nie z tých lepších. Nie že by som nemal problémy s priateľmi, občas sa stalo, že sa to riešilo “únikom”, ktorý nemám moc v láske… totiž, že sme sa viac nebavili…, ale vyslovene podraziť ma aktuálny priateľ nepodrazil.
“Ty si už niekedy priateľa podrazil?” zaujímala sa po chvíľke. A bola to otázka, ktorá mi od nej dobre nepadla. Ani by som ju nečakal. Ale na druhej strane som veril, že ona by len kvôli tomuto na mňa nezmenila názor. Údajne si jeden o druhom urobí obrázok do štyroch minút a potom ho už moc nemení. Niečo na tom zrejme bude.
“Asi hej,” pokýval som hlavou, “určite je pár priateľov, na ktorých som, dalo by sa povedať, zabudol.”
“Ale to asi občas robí každý,” namietla a mala viac menej pravdu. Vždy, keď sme sa my s našimi odsťahovali niekam preč, zavše som si na kadekoho spomenul, ale aj keď som sa na inkriminované miesto dostal, obehol som len pár “najvernejších”. A to cez to všetko, že stačilo chcieť a stihol by som toho viac.
“Ako by vyzerala tvoja prvá kniha?” spýtala sa po odmlke, ktorá nám, napriek tomu, že bola kratučká, stačila obom na to, aby sa naše myšlienky dostali ďaleko od pôvodnej témy.
“Moja prvá kniha…,” zasníval som sa, “nemusela by byť tlstá, ale musela by byť citovo založená. Bolo by v nej veľa dialógov, názorov – najradšej píšem v prvej osobe, aj keď sa potom z knihy stáva akási subjektívna spoveď.”
“Aha,” prehodila Barbora, čo ale teraz skôr znamenalo, aby som pokračoval. A tak som sa dopĺňal…
“Nezáležalo by ani tak na deji, ako skôr na postavách. Páčilo by sa mi, keby mi došiel čo len jeden list typu: Páčia sa mi Vaše názory a Vašu knihu som prečítal/prečítala jedným hltom – veľmi sa mi páčila. V tej chvíli by som bol najšťastnejší človek na svete.”
“Až ti to výde,” usmiala sa Barbora, “určite to kúpim, isto ti aj napíšem, čo si o tom myslím.”
Nebolo by to zlé, nejaká kniha – vymyslená, ale zo života a o živote.

Večer sme sa usadili už o šiestej – boli sme dosť unavení. Navyše začalo pršať – síce iba málo, ale predsa. Pršalo, aj keď práve nad nami bolo čisto; mraky sa objavovali, ale celú oblohu nezatiahli. Popri zapadajúcom slnku sa potom na nebo vyšplhala prekrásna dúha. Okamžite som prestal hrať od ELO Telephone Line a nabehol na Reaovu pieseň Looking For a Rainbow. Všimol som si, že to zaregistrovala aj Barbora a tíško sa pousmiala bez toho, aby sa na mňa pozrela. Aj tak mohla dobre tušiť, že ju po očku pozorujem. Ktovie, či nevie, čo sa so mnou deje.
Každopádne, len o pár chvíľ neskôr sa medzi nami odohral rozhovor, ktorý s tým mal čo robiť. A aj keď našu cestu neovplynil, náš vzťah isto. To už sme ležali obaja v stane, bolo asi osem hodín – ešte bolo svetlo, nikde okolo nebolo nič rušivé… Dlho vládlo ticho a nikto to nepovažoval za nič taživého.
Zrazu Barbora povedala: “Už dlhšie som ti chcela povedať, že ťa mám rada.”
Ach nie, napadlo ma, ale pritom som si nič iné neželal. Mohol som hneď povedať to isté a bola by to pravda. Tíško som sa pousmial, ale Barbora aj tak začula z toho prameniace odfuknutie a obzrela sa po mne. Dívala sa až moc vážne, no dnes mi to starosti nepridávalo. Pred následnou otázkou som zvážnel pre istotu aj ja, aj keď si trúfam tvrdiť, že Barbora by to nebrala ináč, keby som sa len ináč tváril.
“Ako to myslíš?”
Nepýtal som sa ako človek, ktorý niečo chcel prepočuť, ale skôr ako keby som chcel čosi počuť znovu. Často zaváži intonácia viac ako slová. Barbora ale vedela, že svojím ušiam verím, a bola si istá, že som ju počul. Rovnako tak musela vycítiť, že jej priznanie mi nebolo nepríjemné. Zasmiala sa a pokrútila hlavou (ako to len poležiačky ide).
“Iného by som asi zabila,” povedala s nadhľadom a s úsmevom, sám som sa v tej chvíli čudoval, ako rýchlo sa zase uvoľnila. Hmmm… tak som asi predsa len zvolil vetu, ktorú nečakala vôbec. Ešte skôr, než sa nadýchla k ďalšej vete, som si bol istý, ako to myslí.
“Aj ja ťa mám rád,” riekol som do náhleho ticha a obzrel som sa po nej, aby som vedel, ako sa tvári. Barbora opäť pokojne vydýchla a neprítomne hľadela na jednu zo stien stanu. Po chvíľke sa váhavo pousmiala, ale nie unavene, ako som predpokladal po takej dobe odozvy. Pozrela sa po mne. Povytiahol som obočie, ako keby sa nič nedialo. Napriek tomu medzi nami bolo tiché napätie. Viselo to vo vzduchu.
“To neznie zle,” zasmiala sa Barbora. Ale trocha irónie v hlase mi napovedala, že nie je všetko v poriadku. Niečo jej vadí. Aj keď… nemusí byť pravdou, že hovorí ironicky, len keď jej čosi vadí. Mohlo jej čosi prísť paradoxné alebo smiešne.
“Prečo myslíš?” zasmial som sa aj ja, aj keď som vonkoncom nevedel, čoho otázkou dosiahnem.
“Nemáme moc času…,” povzdychla si. Tentoraz mi mimovoľnosť vety nepripadala nevhodná.
“Už asi nie,” potvrdil som, “čo s tým urobíme?”
Toľko slov! Najradšej by som ju objal a pobozkal. Ale mám to urobiť? Mal som pocit, že veľmi skoro k tomu dôjde. Niekto z nás niečo povie, situácia sa trafí do nálady a bude to. Ale teraz je medzi nami napätie, ktoré by sme mohli odstrániť. A viem, že na to máme. V tej chvíli som premýšľal v trošku inej rovine, bez akéhokoľvek nadhľadu, a bolo to pre daný moment o to lepšie.
“Neviem, čo mám na to povedať,” mykla Barbora plecami s bezmocnosťou v hlase. Nebola to len akási obrana. Vážne asi nevedela, čo povedať. Čo mi ale tíško pripadlo, akože sa bojí, aby som si niečo, čo myslela ináč, nevysvetlil po svojom (a zle). Možno si to neuvedomila, ale zrejme je bežné, že vlastnými obavami často niekomu druhému trošku nedôverujeme. Ale sám v kritických chvíľach jednania s niekým robím to isté, skôr preto, lebo najviac v tej chvíli neverím sám sebe. Smiešne. Ale ani nad tým som v tej chvíli vôbec nepremýšľal.
“Čo ťa trápi?” spýtal som sa a vložil do hlasu kus únavy. Barbora na to vždy reaguje tak, že hovorí menej v hádankách. Čo mi samozrejme viac sedí. Hlavne v takýchto chvíľach.
“Neviem,” odvetila, “no…, rozrečni sa teraz schválne ty.” Zahrala to na mňa dobre, ale vlastne to bolo férové. Veď ani ja som nevedel, čo povedať. Barbora bola aj trochu znervóznená, málokedy som sa ja vyhýbal rozhovoru.
“Potrebuješ slová?” zaujímal som sa, aby som sa vykrútil, ale aj preto, lebo ma fakt zaujímalo, či musíme práve teraz hovoriť.
“Pre mňa za mňa nie…,” povzdychla si. Chvíľu sa vzduchom žltým od steny stanu neozývalo nič. Pomaly sa stmievalo. “Ale ty vieš, čo ma trápi.”
“Čas…,” vytušil som, Barboru ani nič iné dosiaľ netrápilo. Teda tak, aby som o tom vedel. A konieckoncov to tu už padlo. Ale o čase spolu debatujeme bežne. Áno, ani mne by nevadili prázdniny o dva roky dlhšie… ale pomôžem si? Hmmm… bohužiaľ nie.
“Asi tak…,” prikývla. Napätie sa kamsi vytratilo, ale medzi nami bola oveľa horšia bariéra. Ťažko to vysvetliť, opäť som len veril, že pár slovami sa to onedlho rozpustí. Za celú cestu sme teraz prvý raz neboli naladení na rovnakú vlnovú dĺžku, paradoxne krátko po tom, čo sme si povedali snáď to najkrajšie, čo si môžu dvaja povedať.
“Možno som to nemala povedať,” nadhodila posmutnele. “Vôbec sa nechápem.”
“Na tom niet čo chápať…,” ubezpečil som ju a myslel to vážne, aj keď to bola stará známa myšlienka, “ale som rád, že si mi to povedala. Len mi vadí, že si mi to povedala skôr, ako ja tebe.”
Poslednej poznámke sa Barbora úprimne zasmiala. “Dík.”
“Niet za čo,” vážne som nevedel, čo všetko tým chcela povedať.
“Vieš,” začala váhavo, “mám ťa rada od prvej chvíle, čo som ťa trochu viac spoznala.”
Snaží sa ma presvedčiť? O čom? Jej priznanie mi dosť pozdvihlo sebavedomie, aj keď ona sa nikdy ku mne nechovala ľahostajne ani chladne. Ktovie, koľkoraz sme sa navzájom pohodovo dotýkali, nikomu to nevadilo – skôr naopak, koľkoraz som o nej sníval, ale nikdy som nedúfal. Fakt je ten, že občas medzi nami aj príjemne zaiskrilo, ale o láske reč nikdy nepadla. Bola mi skôr sestrou(?), viac menej som sa tým ale bránil proti láske, neveril som, že by to malo cenu. Ale brániť sa môže jeden, nie dvaja. Konieckoncov, prečo by sa dvaja, ktorí chcú to isté, mali niečoho vzdať, keď to záleží len na nich. Vtedy niet víťazov, len porazených. Nadýchol som sa k dlhšiemu prejavu.
“Zrejme ťa trošičku znechutím, ale priznám sa ti, že som si z teba vytvoril akýsi ideál. Je to zrejme blbé, keď ťa mám takto tu a súčasne aj zavretú v nejakej vitríne. U mňa sa to stáva, hlavne ak mám pomerne blízko čosi, čo si môžem objasniť len zčasti, nikdy nie dokonale. Ja ťa totiž dokonale nepoznám. Vadí mi to, ale viac by mi vadilo, keby som vedel čosi, čo by si bola nerada prezradila. Bolí ma, že ťa nemôžem mať rád naplno a pritom dlho, ale bolelo by ma aj, keby som ti takou láskou ublížil, čo sa môže ľahko stať.” Teatrálne som dodal: “Hovorí sa tomu zlomené srdce.”
“Čo je to dlho?” pousmiala sa Barbora a pripomenula mi seba samého, keď do niečoho filozoficky rýpem, čo robím s prehľadom a rád.
“Naveky…,” zasmial som sa so sebavedomým úškrnom, aj keď som to myslel vážne, síce to môže pôsobiť akokoľvek smiešne. “Alebo dlhšie.”
“Mne srdce takto nezlomíš…,” Barbora sa na mňa zahľadela so svojou dokonalou prenikavosťou v očiach a elegantne si odhodila vlasy za rameno, aby jej napadali do tváre. “Ja viem, čo chcem.”
“Čo chceš?” spýtal som sa teda.
“Teba…,” nepovedala to sebavedomo, ako nejaká kráska z podarenej lovestory. Riekla to tíško a predtým sklopila oči, čo bežne nerobieva. O to viac ma to chytilo. “Nemáš ty náhodou dievča?” pozrela sa mi opäť priamo do očí. Pousmial som sa.
“V tejto veci sme si záhadami navzájom…,” mykol som plecom.
“Ja nikoho nemám,” mykla plecom na oplátku Barbora a s trpkosťou sotva badateľnou dodala: “Nemotajú sa okolo mňa chalani, ako si môžeš myslieť.”
“Ja nemyslím,” bránil som sa so smiechom, aby vec nepojala až moc vážne. Áno, viem si ju predstaviť, občas oslovená, ale málokedy nachádzajúca to, čo chce. Nič extra, nič výnimočného, možno len obyčajného človeka, ktorý má ale viac citu, ako je dnes zvykom. A vie ho prejaviť. Vlastne to isté, čo hľadám ja. Možno si ale myslím až moc a je to predsa len ináč. Ale toto som si dokázal predstaviť…
“Nie, nemám dievča,” priznal som, “ani ja si baby neobtáčam denne okolo prstu.”
“Ty si myslíš, že to nemá cenu?” spýtala sa ma, ale znelo to skôr, ako keby chcela vedieť, prečo to nemá cenu.
“Zle si ma pochopila,” usmial som sa trochu roztrpčene, “ono to má cenu, všetko na svete má cenu.”
“Otázne akú…,” nadhodila prvú otázku, len v inom znení.
“Ľúbim ťa,” pozrel som sa na ňu a odvetil jej otázkou: “Má to pre teba cenu? Má pre teba cenu, že pre mňa to má cenu?”
“Má…,” usmiala sa tichým úsmevom víťazov, “kde je potom problém?”
“Sama to vieš,” narážal som na vzdialenosť našich bydlísk. To by neboli schopné preklenúť ani listy či telefonáty. Láska na diaľku môže mať zmysel, ale keď niekoho neuvidím možno roky (a či vôbec)… no neviem.
“Ty si myslíš, že by bola voľba len medzi potešením z užívania si lásky počas cesty spolu s následnou bolesťou – alebo akousi trpkou neutralitou?” napadlo ju.
“Čosi také…,” moje momentálne myšlienky vystihla dokonale.
“Čo chceš ty?” spýtala sa ma.
“Asi to čo ty…,” povedal som na rovinu.
“Paradox,” uškrnula sa Barbora a nadhodila cynický podtón. “Takže obaja chceme to isté, ale nedáme si to, lebo si myslíme, že si ublížime. Dokonalé!”
To je ono! Vystihla opäť podstatu veci. Ja si to upieram kvôli nej a vlastne jej tým škodím. Ona vlastne robila čosi podobné, ale teraz bolo evidentné, že s tým chce skončiť. Som z tých, čo dokážu po presvedčení aj od základu zmeniť svoj názor. A konieckoncov som si nič iné ani sám neželal.

Tušil som, že tu ide hlavne o to, rozhýbať mňa. A to sa jej teraz podarilo. Barbora si dokázala vychutnať chvíľu a zrejme by to pre ňu dosť znamenalo. Nie len akúsi zápletku. Tomu som veril. Veď aj ja som jej chcel povedať, že ju ľúbim. Čo by som od toho čakal? Rozhodne by som bol radšej, keby sme to rozbalili. Bránila by mi ona? Zrejme by som jej za to nebol vďačný. A teraz jej ja robím to isté. A to len preto, lebo sa vyznala prvá. To zrejme nie je dvakrát príjemné, keď človek iniciatívnejší je odhováraný od úmyslu, ktorý si ale aj tá druhá strana želá. Veď by mi to asi nepovedala, keby mohla vedieť, že nebudem ani trochu chcieť, a keby to nechcela sama.
“Presvedčila si ma, že smiem chcieť, čo chcem…,” oprel som sa o lakeť, aby som mal trochu nadhľadu nad na chrbte ležiacou Barborou a videl jej do očí. “Vravíš, že ti zlomím srdce skôr, keď ostane všetko tak ako je?”
Barbora sa na mňa zahľadela, mimovoľne kývla hlavou do strany (“môže byť pravda”) a chvíľu premýšľala.
“Mrzí ma, že ťa nebudem mať vždy po ruke,” usmiala sa, “si ten najlepší kamarát a priateľ, akého som doposiaľ mala. Vzhľadom na to, že sa vzťah väčšinou vyvíja, sa nečuduj, že chcem viac. Ak nechceš to isté ty, potom je to všetko OK…”
“To som ti nikdy nechcel dokázať…,” bránil som sa okázalo.
“Ani sa ti to ešte nepodarilo,” upokojila ma Barbora. “Ale rozhodne by som na to spomínala ešte lepšie, keby sme to spustili aj v tejto otázke spontánnejšie. Ale ako vravím, nechcem, čo nechceš ty.”
“A ak to chcem aj ja?” chytil som ju za ruku, na čo sa Barbora otočila na bok. Bol som zvedavý, či má ešte čo dodať. Zasmiala sa, pohľadom skĺzla na naše spojené ruky, pocítil som impulz silnejšieho stisku.
“Potom ma maj naplno rád tak dlho, ako to len pôjde,” šibalsky sa na mňa pozrela. Na tej ženskej sa udrží zlá nálada veľmi krátko, napadlo ma.
“Už len úplne kontrolná otázka…,” ubezpečil som ju. “A čo potom?”
“Budeme sa mať ticho radi až do smrti, nikto o nás nebude vedieť a budeme si želať navzájom aspoň takých partnerov, ako sme si boli my dvaja…,” zazubila sa. Ale od nej sa to dalo brať smrteľne vážne.
“…a rozprávky je koniec…,” povzdychol som si. No uvidíme, akí si budeme partneri. Aj tak som si ale neodpustil vetičku: “Ty miluješ z veľkej časti hlavou.”
Mohlo by to byť aj nesprávne vyložené, ale Barbora sa len úprimne usmiala. “Čokoľvek povieš, sa mi páči, lebo ťa mám rada.”
Bol som v jej moci a nemal som úniku, a ani som uniknúť nechcel. Vedel som, že Barbora zostane dlho v mojom srdci, aj keď budem chodiť s niekým iným. Zrejme sa z nej časom stane predsa len ten ideál, ale to mi teraz vonkoncom nevadilo.
Mali sme zrazu tváre blízko seba, veľmi blízko. A ja som vytušil, že ju musím pobozkať. Nie z povinnosti či z dojmu, že “to tak vo filmoch býva”. Chcel som, túžil som po tom, musel som. A zámienok, ktoré z našich slov pre túto skutočnosť hovorili, tiež nebolo málo. Aj keď si myslím, že tu nič nebolo vypočítané.
Za ten pocit by som menil máločo. Tá mala pery stvorené pre bozkanie (čo zrejme ale platí v takej chvíli vždy, pokiaľ teda má človek toho druhého rád) a vôbec bola celá stelesnením lásky. Aspoň pre mňa. Čo mi bohato stačilo.
“Ľúbim ťa,” zopakoval som jej pre dnes už známu vetu, keď som sa od nej odtrhol. Ale to, čo zrejme počula rada, jej nebolo zlé pripomenúť…

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s