Cesta (11): Here Comes the Sun

Beatles: Here Comes the Sun

6/8
Ráno ako každé iné? Nebol som ešte plne pri vedomí, ale už som vedel, že tu čosi nie je v poriadku. Nie je to ako vždy. Ľavá ruka položená na… aha, už mi je to jasné. Bolo to výnimočné ráno.
Dýchal som Barbore do vlasov, držal som ju za rameno a bolo mi super. Ráno ako žiadne iné. Slnko jasne svietilo, cez stenu stanu farbilo všetko do žlta, vzduch vnútri bol trocha dusný, ale mne bolo aj tak super. A môj sen mi spal v náručí. Čo viac si môže človek želať?
Pošteklil som ju mihalnicami na líci a čakal, ako sa zobudí. Hneď chytila do tváre “tik” a potom sa prebrala.
“Ahoj,” usmial som sa na ňu.
Vyzerala fantasticky: vlasy rozsypané po spacáku, uprostred toho jej tvár, poznám ju dokonale, a stále ma fascinuje. Pohla perami, ale hlasivky ju po ránu nechali v štichu.
“Vieš o tom, že v spánku každý odhaľuje svoju detskosť?” spýtal som sa jej skôr informačne.
Zaodŕhla a žmurkla na mňa: “Ako som detská ja?”
“Prebudil som sa len teraz,” poznamenal som naznačiac tým, že som si to nestihol všimnúť.
Ako sme tam tak ležali, zdala sa mi taká iná od ostatných dievčat. Nie len preto, že som bol do nej blázon. Ona iná fakt bola. Citlivejšieho človeka som nevidel pekne dlho – ak vôbec. A isto nie v jej veku. Samozrejme viem, že sa dá nájsť, ale mne sa zatiaľ nepošťastilo.
Lenže človek nemôže mať všetko, a ak aj to svoje “všetko” má, tak len na chvíľu. Ako nakoniec aj ja. Už keď som to ráno uvažoval, ako by som mohol s Barborou nadviazať trvalejší kontakt, som vedel, že je to myšlienka “bláhová”.
“Čo mi zahráš po ránu?” zasmiala sa Barbora a začala sa poležiačky preťahovať. Mykol som plecom a chmatol po gitare. O čosi sa zachytivšia struna nepríjemne zacvendžala. “Ksakru!” prebehol mi pri tom zvuku mráz po chrbte, lebo náhradne struny mi nehrozili. Chvíľu som ju dolaďoval, ako som to ráno musel robiť skoro vždy, a potom sa jej spýtal, čo by to akože malo byť.
“Závrať z noci plné hvězd,” zažiadala si. A tak som jej jednu zo svojich obľúbených náladoviek od Ulrychovcov zaspieval. Nejak som si uvedomil, že Barbora so mnou nikdy moc nespievala, včera to snáď bolo prvý raz, čo sme spievali duo. Do kratšej nespievanej pasáže sa ma spýtala: “Kedy budeme dnes vstávať?”
“To teda neviem,” zahľadel som sa jej do očí. “Ak to dnes nerozhodneš ty, tak potom nikto.”
“Tak ti ď!” povedala na prenechanie tejto zodpovednosti na nej. Na chvíľu sa odmlčala a trochu zapremýšľala. “Pôjdeme najviac za hodinu.”
“OK,” prikývol som. Keď som chcel nasadiť na koniec piesne, hlas mi preskočil, a tak som si odkašlal a ukončil to vhodným akordom, lebo sa tu text už aj tak len opakoval. Potom som vyliezol aj s gitarou zo stanu a zarezal pár akordov piesne We Are the People, ktorej text som ale nepoznal a aj autor (či interpret) mi akosi unikol. A potom ma chytila tá správna nálada, na čo som reagoval Harrisonovým Here Comes the Sun. Premýšľal som, čo podnikneme, aby bol dnešok niečím fakt originálny. Po chvíli ma napadla vec, ktorá ani nebola dostatočne streštená, ale mala čosi do seba. Vliezol som zase za Barborou do stanu.
“Nepodnikla by si (podľa možností so mnou) dnes v noci pochod?” spýtal som sa naprosto neutrálne, ani som sa neusmial, aby som ju moc neovplyvňoval, aj keď som tušil, že súhlasiť bude. Pozrela sa na mňa zvedavo, na čo som ja zdvihol zrak od strún a skúmavo sa na ňu zahľadel spod čela, ktoré som určite v tej chvíli krčil ako obvykle. Na okamih povytiahla obočie, uhla pohľadom a hlavu pohodila na stranu. Niekoľko raz ňou pohupla, ale hneď sa na mňa opäť priamo pozrela.
“S tebou hej…,” prikývla. OK, tak to by sme mali, pomyslel som si. Bol som na to vcelku zvedavý, lebo noci sú momentálne celkom tmavé, mesiac moc nesvieti, navyše cesta viedla dosť lesom.
“Dnes nejak ukrátime trasu?” zaujímala sa ale hneď, pričom jej otázke nechýbala logika.
“Možno…,” prikývol som. “Vlastne hej. Včera sme ušli dosť, počítam takých štyridsať kilometrov. Dnes okolo druhej až tretej by sme mohli byť v jaskyni. Tam sa ale tiež nachodíme relatívne dosť – pokiaľ to stojí za to, ako tvrdia moji známi, čo tam boli… A tak si myslím, že sa tam tú chvíľu zdržíme. Okolo šiestej budeme už v pohode, počkáme do desiatej na všetkopohlcujúcu tmu…,” pričom som komicky zagúľal očami, “a vyšlápneme. Možno dojdeme ešte v noci k jednomu miestu…” Významne som sa odmlčal.
“Aha!” Barbora opäť povytiahla obočie. Už som o tom mieste naznačil svoje…
Keď som po pár minútach znovu vyliezal (tentoraz za Barborou) zo stanu, slnko viselo už pekne vysoko nad horizontom. Na jasnej oblohe nebolo ani chýru po akomkoľvek chumáči mrakov. Za dva dni sa mal spustiť lejak, ale dnes by nám nič podobné nemalo hroziť.
Popreťahoval som sa – preháňajúc to aspoň tak, aby sa Barbora mala na kom zasmiať, keď tu už iný blázonko nebol – a podišiel k ohňu, ktorý Barbora úspešne založila. Voda na čaj pomaly začínala bublať. Ranná kosa dávno mala svoju smenu za sebou, bolo už solídne teplo. Napadlo ma, či sa vôbec dnes pôjde fajn. Musel som sa pousmiať, keď som si spomenul, že niekto z mojich známych dobre komentoval práve takéto javy, kedy si človek nemôže vybrať, čo sa mu páči, lebo na všetkom je niečo zlé. Rozhodne sa pôjde lepšie, ako keby pršalo, aj keď ja osobne mám dážď veľmi rád. Ale fakt je ten, že na turistiku to nie je moc ideálne počasie.
“Ach joj!” zastonal som. Ako som kľačal na kolenách, pootočil som sa do inej “letovej roviny” a zvalil sa rezignovane po chrbte na zem.
“Čo sa ti zrazu robí?” spýtala sa Barbora a zdvihla ku mne oči od ohníka, pri ktorom kvočala a rýpala pri tom doň nejakým “klacíkom”. Malý vetrík jej vohnal do tváre dym, a tak privrela viečka a so zvrašteným čelom si tvár zaborila do ramena.
“To ja len tak,” odvetil som, “aby reč nestála. A nič inteligentnejšieho ma práve nenapadlo.”
“Tak to si na tom bol pekne blbo,” zasmiala sa na to ona. Nie je ale nič príjemné, keď človeku, od ktorého sa už skoro očakáva, že bude baviť, kade len pôjde, zrazu dojdú myšlienky. Mal som v tej chvíli pekne vygumované.
Barbora sa prestala špárať v ohni, nechala vetvičku vetvičkou a pomaly a teatrálne sa ku mne začala poštvornožky plaziť. A je to mačka, prisvedčil som si v duchu. Alebo kočka. Hmm, niečo na tom bude. Ešte chvíľu som ju sledoval, ako sa okolo ohňa ku mne nebezpečne približuje, a musel som sa začať smiať. Nie nejak moc, ale dosť na to, aby moje telo vypovedalo poslušnosť. A tak som ešte chvíľu ležal na chrbte na hrbolatej zemi a s hlavou obrátenou na jej stranu ju sledoval. Nevedel som, o čo jej ide. Každopádne som sa už vygumovaný necítil, lebo pri tom pohľade ma napadlo kadečo.
Pregulil som sa na brucho a zaujal bojové postavenie taktiež v nejakej mačacej polohe, veď sa konieckoncov vidím v jaguárovi. Barbora zneistela a zastavila svoj doposiaľ hrozivo pomalý a istý postup vpred.
“Jak ťa mám dostať, keď sa brániš?” posťažovala sa. Posadila sa na päty a ruky si oprela o kolená.
“Ešte aby som sa nebránil, keď ma takto zastrašuješ,” namietol som, “navyše neviem, ako ma chceš dostať…”
“To už je snáď moja vec,” tajnostkársky sa pousmiala, z čoho by som strach rozhodne získať nemal.
“Tak jo!” uzavrel som lakonicky a navyše v cudzom jazyku. Ale Barbora to za hotové nepovažovala.
“To ale nevyzerá, že by si sa nechcel brániť,” rýpla si do mňa. A mala pravdu.
“Pouze cé je správně – použij karate!” skombinoval som reklamu s príkazom ako vyšitým z nejakej textovej počítačovej hry. Barbora sa na mňa vyčítavo pozrela.
“To robím len čisto rekreačne,” prehlásila. Čo síce bola pravda, ale keby ma trafila prvá, tak si o tej jej rekreácii nechám len snívať. Páčia sa mi “american action films”, kde sa dvaja kolíci doslova “defú” dakedy aj záverečnú pol hodinu a často sa ani krv neobjaví… to sú tí oceľoví muži s oceľovými tvárami a kĺbmi na pästiach. Pravidlo prvého úderu by zrejme platilo na obidve strany, lenže ja som si nevedel predstaviť, že by som mal zaútočiť na moju milú Barboru. Tá “rekreácia” jej u mňa ešte stále nebrala na krehkosti. “Navyše si aj tak silnejší.” S čím mala pravdu v tom smere, že keď sme si raz dali zápas v pretláčaní, tak som ju len s drobnými problémami dostal.
“Tak prehráš,” mykol som ramenom, ako keby mi to bolo jedno.
Barbora sa opäť spustila na ruky a so zvesenou hlavou sa s rafinovanou bezbrannosťou priblížila až “na dostrel”. Rozhodne si nedávala záležať na elegancii, ako pri prvom presune. Nato som sa posadil na päty ja a počkal si na ňu. Priplížila sa až ku mne, oprela sa mi rukami o kolená a zdvihla rozžiarený zrak.
“Dostala som ťa,” pochválila sa.
“Ženské sú nebezpečné,” povzdychol som si, “kto by sa od teba nenechal dostať?”
Zdvihol som sa zo sedu do kľaku a chytil Barboru za ruky, na čo ona urobila to isté. Zľahka sme sa pobozkali. A lebo nám ochutnávka nestačila, tak nie len raz.
“Máme krásne ráno,” povedal som, aj keď slnko už bolo pekne vysoko nad obzorom.
“Máš pekne studené ruky,” zasmiala sa Barbora. V čom mala pravdu. Neviem prečo, ale ruky mám šialene studené skoro vždy.
“Ako žaba,” doplnil som. “Som totiž strašne chladnokrvný.”
“Ha, ha,” zasmiala sa Barbora komiksovo, ako som to mával vo zvyku ja.
Objal som ju okolo pása a pritiahol si ju bližšie o ten posledný kúsok, čo medzi nami ešte ostal. Opreli sme sa čelami proti sebe. Napadlo ma, ako môže naša silueta vyzerať oproti slnku, čo mi pripomenulo jednu ľúbostnú pohľadnicu, práve s podobným “tieňom” zamilovanej dvojice. Chcel som jej znovu povedať, že ju ľúbim, ale rozmyslel som si to a namiesto toho som ju ešte raz pobozkal. Položil som jej hlavu na rameno a tvár ponoril do jej skvelých vlasov. Asi nie je zlé počuť to často, premýšľal som. Určite nemôže byť zlé začať tým ráno.
“Ľúbim ťa…,” zašepkal som jej teda do ucha.

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s