Cesta (12): Ride Across the River

Dire Straits: Ride Across the River

6/8
Zvalili sme sa obidvaja do trávy, čoho som využil a hneď, ako som Barboru dostal na chrbát, som si na ňu obkročmo sadol a držal jej ruky v bezpečnej polohe. To, že Barbora nebola silná, ešte neznamenalo, že by mi nerobila problémy. Chvíľu síce bola v pohode, ale vzápätí so sebou začala solídne hádzať. Cítil som sa skoro ako na rodeu.
“Musím sa pozrieť na vodu!” prehlásila vo chvíľke bezmocného uvoľnenia. Hneď na to sa ma ale bez vážnejších problémov sama zbavila – na tej vlne, čo predviedla telom, bolo nemožné sa udržať. Stále som ju ale pevne držal. Napokon som sa však rozhodol ustúpiť z tejto pozície – radšej z pozície víťaza ako porazeného.
“Dobre teda,” pustil som ju naoko veľkoryso. “Ale príde chvíľa a ja dostanem teba.”
“Už sa teším,” usmiala sa Barbora a prehodila si doposiaľ nerozčesané vlasy dozadu, aby jej toľko nepadali do tváre. Chvíľu na to bolo ticho.
“Mimochodom…,” ozvala sa prvá Barbora a zdvihla oči od kotlíka s vodou.
“Mm?” vyzval som ju.
“V čom si myslíš, že je priateľstvo lepšie ako láska?” spýtala sa.
“Ako to myslíš?” žiadal som o podrobnejšiu otázku a doplnil som podpichovačným dotazom, “aký je v tom vlastne rozdiel?”
Nakoľko je deliteľná láska a priateľstvo sme už pár razy rozoberali. Väčšinou v širšom a všeobecnejšom meradle, a tak sme dospeli k tomu, že priateľstvo je láska a naopak. Vlastne každý kladný cit má v sebe kus lásky. Lenže Barbora myslela samozrejme onu jedinečnú lásku – ON a ONA. Čo som vedel, ale predsa len mi nevadilo vyprovokovať ju k užšej špecifikácii otázky. Aj sa bude ľahšie odpovedať.
“Nemyslím teraz naše ideálne pojmy, ale lásku v bežnom zmysle slova,” upresnila, vlastne som aj očakával podobné slová. Keď sme viedli vášnivo hlboké filozofické debaty, frázy “v našom slova zmysle” a “v bežnom slova zmysle” sa stali štandardnými a ustálenými spojeniami. Pre istotu sme ich používali, aj keď bolo z kontextu jasné, o čo komu ide. Často sme totiž debatili v nadmieru dobrej nálade, a tak bolo nutné tomu druhému dať čo najmenej príležitostí k dvojzmyselným vysvetleniam.
“Jasne,” prikývol som na znamenie, že mi je význam otázky zrejmý v každom detaile. “Teoreticky,” začal som s dôrazom na tomto slove, čo znamenalo, že výklad bude vecný – alebo od veci, ako kedy – aj keď by si to téma nezaslúžila, “ide len o to, že priateľstvo môže byť úplne dokonalé aj bez lásky, ale naopak to nie je možné… si myslím. Navyše sa mi zdá, že priateľstvo má svoje výhody, ktoré láska mať nemôže. Ťažko hovoriť konkrétne, lebo vždy sa nájde párik, ktorý to či ono môže vyvrátiť. Teoreticky by napríklad láska mala mať všetko, čo má priateľstvo, plus pár vecí, ktoré sú samozrejmé medzi dvoma ľudmi, čo sa majú fest radi… Ja neviem – to, že sú si okrem iného aj milencami… and so on, and so on… Vôbec, čo si myslíš o našom momentálnom stave?”
Barbora ma počúvala pozorne a veci preberala vždy dôkladne, aspoň čo som sa mohol presvedčiť. A brala všetko s rezervou, aká bola nutná – skrátka teoreticky. Pohupla párkrát hlavou, čo väčšinou značilo čosi ako: Počkaj chvíľu, teraz neviem, ale už sa “rozbieham”. A tak som jej dal pár sekúnd čas, veď čo by som pre ňu neurobil, konieckoncov bola evidentne na rade ona.
“Ťažko povedať,” vzdychla, “tu už nepomôže slovo teoreticky. Vieš, občas sa mi stávalo, že som večer urobila čosi a ráno som si to rozmyslela, ale snáď som z toho vyrástla. Navyše som o tomto snívala viac menej od začiatku cesty. Myslím, že včera som všetky pre a proti mala premyslené a vedela som, čo chcem.”
“Tak prečo si sa ma na toto spýtala?” zaprovokoval som.
“Ženská,” mykla ramenom Barbora. Podobný tón som aj s tým pokrčením pleca občas používal ja, keď už som Barbore fakt nerozumel – a na to sú ženy niekedy naozaj odborníčky. Pousmial som sa nad jej sebairóniou. “Konieckoncov to je fajn téma, no nie?”
“Je,” prikývol som, ale to už som v myšlienkach zabehol o čosi ďalej. Ale Barbora sa stihla opýtať na svoju vec skôr, než som ja zareagoval na jej reč.
“A ako by si to pojal prakticky?” pričom na slove prakticky pochopiteľne nechala dôraz.
“Pojať to prakticky som dal za úlohu ja tebe,” trhol som kútikom úst, “a doteraz si sa toho nezhostila.”
“Ako na nás?” spýtala sa pre istotu. Prikývol som. Medzitým som aj úspešne zabudol, čo som chcel.
“Ja si myslím, že my sme vôbec špecifický prípad,” usmiala sa.
“Nepovídej,” určité obraty som si inak než v čestine s dokonale nacvičeným výrazom hlasu ani nedokázal predstaviť. “Vlastně: povídej, přeháněj!”
“Ale vlastne nie sme nič výnimočné,” opravila sa tak trochu Barbora a pokračovala: “Lebo podobnú dilému občas zažíva kadekto, len – samozrejme – v mierne inom prostredí. Ja si myslím, že sa medzi nami nič nepokazí, na to je nám náš čas asi až moc drahý. A máme ho veľmi málo.”
Sledoval som okrem iného, ako fantasticky plynule Barbora mení výraz a farbu hlasu, ako súvetie načne smrteľne vážne a skončí ho ironickým komentárom, alebo cynickou poznámkou, ktorú prirodzene ani zďaleka nemyslí vážne. Mimochodom, všimol som si, že ak niekto z nás povie čosi cynické, väčšinou to plní obrannú funkciu. Často je na vyjadrovanie škoda krásnych slov, ani sa nedá hovoriť len o krásnych veciach. Keď sme sa poznali behom prvých dní, zďaleka nezachádzala tak často do nevážneho tónu – raz sme sa o tom bavili a povedala, že nevie, čo všetko som schopný zobrať vážne, ale časom si zvykla na to, že plynule mením prioritu výrazu a obsahu vety; ukľudňovalo ju, že som vec väčšinou pochopil tak, ako ju myslela. Neviem, či to odo mňa nejak prebrala, alebo sa tak bežne vyjadrovala aj predtým a len v prvých dňoch našej vzájomnej komunikácie pre istotu hovorila vážne – nie že by sa neusmievala, ale nepoužívala žiadne inotaje a podobné finty.
“Ale napriek tomu, že sme si pošepkali kadečo, si myslím, že základ je to priateľstvo,” pokračovala Barbora. “Nám len akosi prerástlo cez hlavu a asi nám to nevadí. Ale keď sme u toho fyzického kontaktu, ktorý si tu naznačil tými milencami, doteraz ešte neviem, ako blízko si ťa pustím k telu.”
Sama sa svojej váhavosti pousmiala, ale vycítil som, že je to vec pre ňu maximálne vážna.
“Ja toho ani nemôžem chcieť veľa,” namietol som s rýchlo miznúcim úsmevom. “Ešteže podobný problém neriešim ja.” Moja provokačná poznámka vyviedla Barboru z miery, čomu sa sama zasmiala.
“Napadlo ťa niekedy, prečo podmienky kladú ženy?” spýtala sa Barbora. “Poväčšinou…”
“Napadlo,” prikývol som, “s kamarátom sme to kedysi komentovali špekulačnou vetou, ako získať dievča, aby sa jej človek nezbavil: Stačí noc – a máš vidieť tie záväzky.”
Barbora sa pousmiala… “Turn the page.” A tak sme obrátili list. Aj tak sme sa k tejto téme cez deň ešte pár razy vrátili, lebo pre nás nebolo tabu vôbec nič. A to sa mi na Barbore páčilo.
Navštívili sme ľadové jaskyne, ako sme chceli. Trošku ma zarmútilo, že skutočnosť len o málo prevýšila moje očakávania. A ocenil by som, keby bol pohyb voľnejší – lenže to by ocenil kadekto a aj by to tak vyzeralo. Rozhodne by som využil svoju mačaciu povahu a chuť vyliezť na rôzne výstupky. Na druhú stranu som sa solídne vyblbol na “klzisku”, respektíve na akomsi zamrznutom jazierku – alebo kaluži, hĺbka sa merala dosť zle.
Oveľa zaujímavejšia bola napokon nočná túra. Ako sa blížil večer, tak sa aj Barbora na ňu doslova triasla nedočkavosťou. Samozrejme sme mali pre prípad núdze pripravené baterky (Barbora tomu zo zásady hovorila “lampáš”), ale ísť sme chceli tmou tmúcou. Keď som večer okolo deviatej pozeral do mapy, bolo moje miesto od nás asi deväť kilometrov vzdušnou vodorovnou čiarou. V noci to vyzeralo približne na tri hodinky šlapania. Skutočná vzdialenosť mohla totiž byť asi dvanásť kilometrov, navyše nočnú rýchlosť som si nedovolil odhadovať, a ani sme sa nikam nemienili ponáhľať.
Okolo pol jedenástej sme nahodili tichú chôdzu. Videli sme spočiatku pomerne dobre, ale behom desiatich minút sme vošli do lesa a nebolo vidno ani na špičku nosa. Ciest tu ale veľa nebolo, a tak sme išli viac menej naisto – cestička bola od okolia o čosi svetlejšia. V prípade, že bola cesta širšia (“dvojkoľajka”), sme sa držali za ruky a väčšinou komentovali súhvezdia úzkeho pásu oblohy, ktorý bol medzi stromami vidieť. Tým sme porušovali konvenciu, že keď šlapať, tak za sebou. Však sa aj v takých chvíľach celá akcia podobala viac na prechádzku priezračnou nocou, do ktorej sme obaja dokonale spolu zapadli.
“Zahral by si čosi?” spýtala sa Barbora niekde uprostred lesa.
“Sem by sa hodila Závrať…, ale tú som už dnes hral,” nie práve jednoznačne som súhlasil. Samozrejme som mal zvláštny pocit – hrať v noci a v lese.
“Ako vieš, čo som chcela?” obrátila sa Barbora ku mne.
“Ja som to nevedel,” oponoval som, “ale tušil som to. Veď viem, ako sa ti tá vec ľúbi. A navyše som myslel vážne to, že by sa sem hodila.”
“Zahráš?” vyzvedala definitívnu odpoveď.
“Až v cieli, navyše mám podmienku,” odložil som to, “musíš spievať aj ty.”
“OK. Ja sa sama počúvať môžem,” usmiala sa. S tým som bol spokojný. Takže fajn, lebo aj ja ťa počúvať môžem. Mohlo byť tesne po polnoci a k onomu miestu zostávalo asi päť kilometrov. Nešiel som prvý raz lesom za tmy, takže rôzne zvuky ma nevyvádzali z rovnováhy, navyše som sa s Barborou cítil lepšie. Nie preto, že nás bolo viac na prípadného medveďa, ale preto, že som nemal stiesňujúci pocit samoty. Keď sme u tých zvukov, musím povedať, že les bol zdanlivo mŕtvy. Najhlučnejší bol totiž vietor, také to mohutné hučanie lesa, keď sa vzdušné víry preháňajú medzi kmeňmi smrekov.
Cesta teraz viedla rôznymi kľučkami okolo jednej vyvýšeniny. Viac menej hneď za ňou je to miesto. Krásna skalka, z ktorej padá päťmetrový vodopád do číreho jazierka. Okolo malá lúka uprostred lesov. Keby niekto napísal slovo vodopád s veľkým V, nepríde mi na um nič iného, než toto miesto. Fascinuje ma na ňom to, že človek sa tam skoro neukáže, našťastie nevedie priamo popri ňom žiadna cesta. S úsmevom mi napadlo, ako vôbec posledný kilometer k miestu prejdeme. Možností je niekoľko. Ísť ďalej po ceste, dostaneme sa k lávke cez potôčik, ktorý tvorí práve onen vodopád. Lenže to je tak trochu obchádzka. Na druhú stranu, rezať to cez les a orientovať sa podľa pár bodov, ktoré si po tých dvoch rokoch pamätám, je v noci celkom riziko. Ale keď dobrodružstvo, tak nech to za čosi stojí.
Na noci je niečo veľmi vzrušujúce. Uvedomil som si, že na rozličné nočné prechádzky s dievčatami veľmi rád spomínam. Noc má v sebe určité kúzlo. Čo všetko si noc už mohla vypočuť… A noc je tichá, takže počuje všetko. Každé slovo, každý šepot je v noci silnejší. Naša noc bola navyše pomerne teplá a málo vlhká, takže nám nebola zima. Čo viac sme si mohli želať?
“Tu to je,” zastavil som. Po ceste ďalej sa ide do jednej dediny – ešte dobrých sedem kilometrov, tu na okolí vôbec bolo málo obcí – a asi po kilometri by sme došli k už spomínanej lávke. Miesto som poznal podľa jednej skalky, ktorá mala zvláštny tvar, a tak som si ju pamätal.
“Čo tu je?” nechápala Barbora, lebo miesto nezodpovedalo môjmu predbežnému popisu “miesta snov”. Osvetlil som jej situáciu. Barbora nebola nadšená, že hrozí nežiadúce zablúdenie, ale dobrodružná “sebevražedná” cesta lesom sa jej asi rátala.
A tak sme vstúpili do lesa.
“Vidíš čosi?” ozvala sa Barbora – vytušil som smer k nej, ale tým to haslo, omylom sme sa totiž pustili. “Ešte nie,” odvetil som. “Come here,” šepol som anglicky tónom, ktorý z vety spravil želanie a nie príkaz. Po chvíli sme na seba narazili. Cesta bola vidieť úplne perfektne, ale keď som sa pozrel dopredu, do lesa, nevidel som nič. Ale po chvíli sme privykli na menej svetla a išlo sa ďalej.
“Poznáš to tu?” zaujímala sa Barbora.
“Veľmi dobre,” prikývol som, “…cez deň.”
“Ako si to miesto našiel ty?” spýtala sa Barbora.
“Pred dvoma rokmi som robil v tej dedine, čo by sme do nej došli po tej ceste, na brigáde. Ja som tam viac menej prázdninoval, len občas som vypomohol na stavbe jednoho baráčka. Bol som tu so známymi, ktorí mali dcéry. A s nimi sme podnikali rôzne výpravy. Raz sme sa vydali pozdĺž potoka, čo kríži tiež túto cestu…,” mávol som rukou za seba, “asi kilometrík ďalej. A došli sme k vodopádu…”
“A stretli ste tam niekedy niekoho?” vyzvedal sa môj sen ďalej.
“Raz,” pripustil som, “ale dlho sme tu neboli, neviem, kto všetko to miesto pozná.”
Nezablúdili sme. Len sme si zašli drobným oblúkom. Ale keď som začul hučanie vodopádu (ktoré som odfiltroval od hučania lesa), stisol som Barbore rúčku, takže sa mimovoľne s ucuknutím zastavila. Asi vytušila, o čo ide, a po chvíli sa na mňa pozrela. “Mám to…” Prikývol som. Náš Vodopád.

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s