Cesta (13): It’s Only Love

Bryan Adams & Tina Turner: It’s Only Love

7/8
Toho dňa sme sa prebudili až o jedenástej (myslím tým definitívne, lebo inak sme samozrejme rôzne zaspávali a prebúdzali sa počas rána aj pred budíčkom, ktorý bol dosť pochybný). Ale niet sa čomu čudovať, lebo sme boli uťahaní ako mačence – ako telesne, tak aj duševne. Nie je nič krajšieho, ako zaspávať s unavenými a vyčerpanými nohami, ten pocit zadosťučinenia… A ono ani nehrozilo, že by sme prišli, ukolíkovali stan – stalo sa tak o druhej v noci a dalo to zabrať najmä orientačne – a zaliezli do spacákov. Ja som totiž musel zahrať slávnu Závrať z noci plné hviezd a neostalo len pri nej. Aj potom sme ešte minimálne hodinu vykecávali o všetkom možnom a bolo nám super. Zaspali sme asi okolo štvrtej a to sa tiež stalo tak, že Barbora sa medzi vetami nejakej odpovede zrazu odmlčala. Posledné prestrelky konverzácie už boli fakt veľmi ospalé.
Stan sme nechali postavený, lebo sme tu plánovali ostať aspoň cez dve noci. Barbora ráno vyliezla zo stanu prvá. Zaujímali ma celkom jej reakcie.
“Whow!” vydýchla nadšene. Ani som tým nemohol byť prekvapený, včera – vlastne dnes v noci – nemohla vidieť nič z toho, čo mohla zbadať teraz. Ako skoro vždy som siahol po gitare a z ruksaku vytiahol pevné dosky, v ktorých som mal uložené svoje papiere poväčšinou s textami piesní. Chvíľu som ešte počúval Barborine kroky, ale potom sa stratili vo zvuku pomerne hlasno hučiaceho vodopádu. Začal som si vybrnkávať úplne náhodnú sériu akordov a čakal som, kedy môjmu uchu zalahodí nejaká sekvencia. Nakoniec sa stalo, že som spojil celkom klasické akordy celkom klasickou metódou. Ona aj pieseň bola dosť pomalá, a tak to nevadilo, niekedy je klasika nutná. Pod takým pojmom si predstavím napríklad harmóniu piesne Wish You… od Floydov. Ale inak mám samozrejme radšej, keď mi prídu na um správne “alternatívne” akordy, ktoré majú k akordu ďaleko, ale na danom mieste sa hodia.
Barbora po chvíli vkĺzla do stanu a celá žiarila. Zhodila zo seba mikinu a súčasne si do nej trochu utrela ruky, ktoré mala mokré buď od čvachtania sa v jazierku, alebo chytania prúdu vody padajúcej zo skaly. “Super!” zhodnotila naše okolie.
Mňa to samozrejme tiež nenechalo kľudným, a tak som rýchlo načarbal momentálny melodický nápad, zbalil papiere a vysúkal sa zo spacáku. Vykukol som von – áno, je to tu presne také isté ako kedysi, mohol som byť spokojný. Vyšiel som zo stanu a po pár krokoch sa teatrálne s roztiahnutými rukami zvalil do trávy. “Oh yeah!” zabľabotal som si svoje aj ja a vzápätí som sa musel rozosmiať, lebo som si uvedomil, že i Barborina prvá reakcia mala skôr anglický prízvuk.
Barbora vyšla zo stanu chvíľu po mne a zvalila sa vedľa, aby ma v nasledujúcom momente priľahla.
“Čo to máš?” spýtal som sa jej podozrievavo, lebo keď na mňa dýchla, zavoňala mi čokoláda. A to dokonca s kokosom, čo som ako zbožňovateľ kokosových tyčiniek musel poznať. Aj som tušil, čo má.
“Margotku,” pochválila sa mi. A s previnilým úsmevom sa mi skúmavo zadívala do očí.
“Moju Margotku?!” zatváril som sa ako malé dieťa na pokraji zrútenia a hlas sa mi roztriasol. V tvári som nasadil žiadostivý výraz. Barbora sa rozosmiala, prestala schovávať ľavú ruku a dala mi kus odhryznúť.
“Pred tebou človek nič neschová,” posťažovala si.
“To nie je pravda, ale Margot vyčmuchám všade,” pochválil som sa naproti tomu ja. “A vôbec, odkedy ty zrazu ješ kokos?”
“No ak myslíš tú sóju, tak potom tri štyri týždne,” usmiala sa Barbora tajuplne po chvíľke zaváhania, aby zvýšila moje napäté očakávanie. Čo sa človek nedozvie, pokrútil som hlavou. Vycítil som, že Barbora si na mne len tak vylihuje a zabúda si strážiť prevahu, a tak som toho bleskurýchle využil. Prekvapením zvýskla, sotva stačila zachrániť tyčinku pod sebou pred rozmačkaním. Chmatol som jej po pravačke, v ktorej Margotku trímala, a samozrejme som sa jej bezbolestne zmocnil. Poriadne som si (jej k zlosti) zahryzol a nechal ju zapadnúť do obalu, aby som ju mohol bezpečne odhodiť niekam do trávy “opodál”.
“Tak moment,” povolila Barbora všetky snahy o vymanenie sa. “To už si trochu prehnal nie?”
“Ako myslíš…,” mykol som plecom, ničmenej nik z nás sa neprestal usmievať.
“Si koleduješ!” vyhrážala sa. Aj by ma určite dokázala striasť. Ale rozhodne by som jej kládol solídny odpor. Nevedel som, či sa dá vyprovokovať k nejakému zápasu, ale rozhodol som sa to skúsiť. Ruky som jej naďalej laxne držal pokope ľavačkou, čo svedčilo o tom, že si nedala na ich vymanení záležať.
“Nebi sa…,” prehovoril som provokujúco kľudným tónom. Barboru to prirodzene nechalo naprosto pohodovou, ale zaumienila si, že sa brániť bude. Bez pohnutia svalu na tvári, ktorý by naznačil, ako sa snaží, si vyslobodila ruky a hneď ma aj pošteklila na bokoch. To už mala nacvičené od prvých dní cesty, a tak vedela, ako ma účinne poštekliť. Len tak tak som sa z nej nezvalil, ale našťastie to nedotiahla do konca. Chytil som jej ruky, teraz pre istotu každú zvlášť, a natiahol jej ich za hlavu. Sám som sa pri tom musel skloniť skoro až k jej vári, a tak som ju hneď s šibalským úsmevom rýchlo pobozkal.
“Ešte budeš musieť veľa mlieka piť,” uškrnul som sa sebavedomo.
“Nehoror,” odvetila parafrázou z istého predstavenia Radošincov, ale asi takým tónom, ako keď podobne ironickú poznámku Makepeaceová adresuje kolegovi Depseymu. Navyše to predniesla podobne sametovým hlasom, aký sympatickej G. Berber prepožičala slovenská herečka.
Odpustil som si obligátne: Ako hororím…, ktoré ináč malo nutne nasledovať. Nakoniec som úspešne prehltol to, čo som mal práve na jazyku, a zachoval som ticho. Samozrejme som vedel, že keď sa “bijem” s Barborou, tak to nebude mať žiadny deprimujúci účinok.
“Takže nepustíš?” Barbora sa naposledy sebavedomo usmiala. Vtedy bola fakt nádherná, správne “rozbehnutá” do svojej veci. A realizácia nebola otázka dlhého času. Najprv otestovala ruky, ale na tých som ležal celou silou. Keď som pocítil, že pokrčila nohy, aby sa mala o čo oprieť, poposadol som si na nej o kúsok vzad a snažil sa jej vhodne prepletenou vlastnou nohou s jej tú jej podraziť. Na to ale Barbora nahodila svoju neodolateľnú “vlnku” telom, a keď už nič iného, musel som sa aspoň rozosmiať natoľko, že ma striasla. K môjmu prekvapeniu sa ma len definitívne zbavila, došla si pre Margot, zvodne sa do nej zahryzla a hrdo odkráčala k jazierku. Ksakru, poškriabal som sa na hlave, je to predsa len BABA.

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s