Cesta (15): The Rain Song

Led Zeppelin: The Rain Song

9/8
V jednej krásnej knihe som si prečítal myšlienku, ktorej obsah ma zaujal: Každý človek raz príde na to, že život je séria porážok. A tým, že ideme ďalej, aj keď to vieme, snáď len tým sme ľudia.
Fakt je ten, že knihy ma veľmi ovplyvnili. Veľká časť mojej výchovy je produktom kníh. Z nich som čerpal svoje ideály, svojich hrdinov. Od klasického Old Shatterhanda som sa časom prepracoval až k Georgovi Virdonovi z mojej najobľúbenejšej knihy Posledný kabriolet od Antona Myrera.
Aj keď má život asi viac porážok ako víťazstiev, je predsa len krásny. A našťastie som stále natoľko mladý, že som veľa porážok nezažil. Vyslovene víťazstvá tiež nie sú na dennom poriadku, ale dalo by sa povedať, že sa v mojej minulosti nájdu. A som rád, že som nikdy nemal problémy sám so sebou.
Cesta sa pomaly blíži ku svojmu koncu. Klasické myšlienky. Ležal som na deke a všetko nechával plynúť voľne okolo seba. Bola už trochu zima, isto väčšia než počas predchádzajúcich dní. A malo pršať. A my sme sa chceli vydať na výpravu do blízkej dediny, lebo sa nám pomaly míňal proviant. Na kúpanie nebolo ani pomyslenie, mal som na sebe rifle a flanelku, a ktovieaké teplo mi teda nebolo.
Včera sme naplánovali na dnes nákupnú akciu a dnes som čučal do neba a dúfal, že ďalšie tri hodiny nespŕchne. Zase na druhú stranu by mi dážď nevadil. Lenže asi by to hrozilo prípadným prechladnutím, mokré veci tiež nie sú nič príjemného. Nebola síce hrozná zima, ale teplu letnej búrky sa to neblížilo.
Barbora ku mne prišla od polievky, ktorú varila v kotlíku nad ohňom. “Chvíľu počkáme, kým to trochu vychladne,” riekla a ľahla si vedľa mňa. Chytila ma za ruku a preplietla si prsty s mojimi. Rád som vstrebával jej teplo, aj som toho zavše využíval, čo mi Barbora s radosťou tolerovala, lebo som mal horšiu termoreguláciu ako väčšina ľudí. Aj za tepla som mával chladné ruky, čo sa nezlučovalo s mojou vrelou povahou (ha, ha).
Položil som si jej ruku na hruď (respektíve na svoje pre ňu búšiace srdce) a takto sme ďalších päť minút preležali v tichu. Len občas sme si posielali vzájomné pulzy v nejakom kóde, ktorý som “cítil”, aj keď som mu nerozumel. Občas sme sa tomu zasmiali, lebo obaja sme si obľúbili takéto hrátky.
“OK. Ideme sa napapkať, aby sme boli silní,” prehlásila napokon Barbora a vstala.
“Hmm… to budeme do budúcnosti potrebovať,” súhlasil som a dodal, “…vo všetkých smeroch.” Zdalo sa mi, že Barbora pochopila mnohoznačnú narážku aj v tej veci, ktorá nás oboch trápila. Veď som to tak aj prenesene myslel.
Cesta do dedinky bola bezproblémová. Behom hodinky a štvrť sme došli do miestneho obchodu so “smiešnym” tovarom. V malej samoobsluhe sme boli úplne samotní (teda okrem mladej a sympatickej predavačky). Prechádzali sme sa medzi regálmi a špekulovali, čo budeme v nasledujúcich dňoch potrebovať.
“Ber ju!” ukázal som na “obilku” (moja obľúbená kaša). Barbora hodila krabicu do košíka a zamyslela sa (so zodpovedným výrazom, ktorý mi pripomenul maminu pri podobnej príležitosti), čo ešte môžme využiť. Ja som zbalil pár polievok v sáčku, dve veľké Margotky (čo bol zázrak, že ich tu mali), dvoje zápalky a dve mlieka (jedno trvanlivé, druhé sušené). Barbore som vzal košík, aby sa nám náhodou neuťahala, a zvyšok výberu nechal na nej. Všetko sme nahádzali do ruksaku a vydali sa na spiatočnu cestu…
“Whow!” zareval som do zamračeného neba, ktoré to nakoniec nevydržalo a pustilo na nás prívaly vody niekde na poslednom kilometri spiatočnej trasy. Utekať nemalo význam, lebo behom pol minúty sme boli totálne mokrí. S roztiahnutými rukami som sa začal točiť okolo svojej osy a pritom sa naplno rehotal.
“S kým som sa to vybrala na cestu?” povzdychla si rezignovane Barbora. Ale úsmev ju (ako ináč) stále neopúšťal.
“Nie je nič krajšieho ako milovanie v daždi,” zagúľal som po nej očami.
“Tak od toho sa rada dištancujem,” poznamenala na to ona. Stále sa ale tak zvodne usmievala, hoci možno jej to tak nepripadalo. On to vlastne mohol byť obyčajný milý úsmev. Mal som chuť po nej dravo a hravo skočiť. Zhodil som z pliec krosnu s nákladom a pomaly k nej pristúpil.
“A jéje,” prehodila Barbora a nasadila tón plný obáv. Ťažko mi je posúdiť, či sa naozaj bála, že práve teraz spravím nejakú nepredloženosť. Úsmev ale na tvári ponechala, navyše mi vyšla v ústrety a natiahla ku mne ruku. Z prstov jej odpadávali dažďové kvapky. Mikina jej stmavla po nasýtení vodou o pár odtieňov, celá bola úplne premočená. Ja som samozrejme nemohol vyzerať oveľa lepšie.
Pršalo. Priam lialo. Sotva bolo vidieť na ďesať metrov dopredu. Na myseľ mi prišli potraviny, ale bágel bol našťastie nepremokavý. Ak prežije toto, môže sa smelo titulovať hoc’ aj vodotesný.
Chytil som Barboru za ruku a pritiahol si ju k sebe. Pozerala sa mi do očí pohľadom, aký som snáď u nej ešte nevidel. Zrazu už žiadne šibalstvo. Úplne naivný pohľad, akoby zvedavá, čo sa bude diať. Neviem, či to hrala, ale vyzerala fakt ako decko. Ešte aj do spodnej pery sa hrýzla. Musel som sa tomu zasmiať.
“Nezabudni,” jej hlas bol oproti jej vizáži úplne vážny, “že som úplne celá tvoja.”
“Ľúbim ťa,” povedal som jej a spojil si ruky za jej pásom. Objala ma okolo krku, hlavu si položila na moje rameno a pobozkala ma zľahka na šiju. Jemne som jej podmietol nohy a položil ju na zem, na čo som ju nežnepriľahol.
“A nezabúdam,” ubezpečil som ju.
“Ja viem,” pousmiala sa a potom ma pobozkala.
“Milujem ťa,” šepol som znovu to isté v inej verzii, ktorú som si v tejto situácii rád dovolil, aj keď bola odvážnejšia. Barbora sa zasmiala, až sa jej na tvárach objavili jamky, čoho som si isto všimol prvý raz. Úsmev s hlbokým zamyslením sa, akokeby zvažovala, čo povie. Potom reflexívne pokrútila hlavou.
“Blázonko!” pohladila ma po vlasoch. Stále som premýšľal, kde sa vzali jamky na jej lícach. Čo všetko sa zračilo v jej tvári? Spokojnosť, nechuť čokoľvek meniť… neviem.
“Som opojený každou chvíľočkou, ktorú môžem stráviť s tebou,” vysypal som jej na rovinu dôvod môjho bláznenia. Barbora zase reflexívne pokrútila akoby neveriacky hlavou, aj keď si isto bola istá, že to myslím vážne. Cez jej oči som sa teraz nemohol dostať. Nepripadali mi ako bariéra, ale boli šialene hlboké. Nekonečný pohľad. Vpíjali sme sa do seba.
“Si krásny,” šepla Barbora pomerne netradičnú vetu. Napätie sa zlomilo o svoj vlastný hrot, ktorým vrcholilo – tentoraz naozaj vysoko – a ja som sa musel zasmiať, čím som stiahol k tej istej reakcii aj ju.
“To mi ešte nikdo nepovedal,” napadlo ma nahlas, ale vzápätí som sa opravil, “teda okrem maminy.”
“Ale ja to myslím vážne,” Barbora zase nahodila hĺbavý – aj keď usmevavý – pohľad, ktorého tlaku som sa výnimočne rád podvolil. Pomaly som naviedol svoje pery k jej, aby som mohol bezpečne pristáť do bozku, ktorý hranicu môjho opojenia posunul ešte ďalej.
Pršalo. Dvaja láskou ovládnutí ľudia ležali v tráve, ktorá sa teraz skôr ponášala na kúpalisko. Lialo a nič nenasvedčovalo tomu, že by malo prestať.
“Verím…,” prikývol som a oprel sa čelom o jej. Vyfúkol som kratučký úsmev, lebo bolo fantastické veriť tak krásnemu a tak skutočnému snu. Prišla mi na um drobná otázka.
“Na čo si vlastne myslela, keď si mi hovorila, aby som nezabudol, že si moja?”
“Na nič,” odvetila, čo sa mi chvíľu nechcelo veriť, kým to neuviedla na pravú mieru. “V takýchto chvíľach radšej nepremýšľam.”
“Hmm…,” usmial som sa a odhrnul jej z tváre pramienok vlasov, ktorý sa jej nalepil na líco.
Pršalo. Trošku som sa na rukách podvihol, aby som z nej videl viac. Krásna… Posadil som sa. Fakt krásna. Už mala opäť v tvári tú svoju hravosť a s tichým smiechom ma pozorovala, ako ju pozorujem. Ruky nechala v bezbrannej polohe za hlavou, v akej som ich intuitívne držal, keď som sa nad ňou skláňal. Jamka na krku sa jej pomaly plnila vodou, ktorá si tam našla svoju trasu z tváre. S vodnými kvapôčkami na koži mi prišla šialene vzrušujúca.
Zvalil som sa z nej… “Ach joj!” Mučíš ma, dievča, vieš ty o tom? Ako napotvoru potom Barbora prehlási: “Sú chvíle, kedy sa ovládam. A sú chvíle, kedy by si si so mnou mohol robiť, čo chceš.”
Zdvihol som zrak a zadíval sa na ňu. Pozerala sa do zeme, ale asi zachytila môj pohľad, a tak mi ho opätovala. Tentoraz našťastie žiadny zvodný úsmev. Pousmial som sa, ale v hlase mi zaznela irónia, keď som povedal: “Díky!”
Vzal som ju za ruku a vrúcne stisol. Barbora stisk opätovala. Po malej chvíľočke sme mali opäť prepletené prsty.
“Ale asi nie teraz,” zareagoval som dodatočne na jej posledné slová.
“Prepáč…,” sklopila oči. Vedel som, že sa mi neospravedlňuje preto, lebo teraz nie je v stave, kedy pre mňa urobí čokoľvek, ale preto, lebo asi nevystihla dokonale situáciu, kedy svoju poznámku povedať.
“Prepáčené,” prikývol som. “Až sa doplazíme do tábora, tak ti zahrám od Phila Collinsa I Wish It Would Rain Down On Me.”
“OK. Budem len rada,” súhlasila Barbora. “Do tábora sa možno ani nepoplazíme. Skôr poplávame.”
Tiež pravda, pousmial som sa v duchu. “Dnes budem už len jesť, trochu hrať a potom ležať,” zamedil som si vzápätí. Konieckoncov mal momentálne spacák čosi do seba, po tomto by sme mohli dostať horúčku z podchladenia – len taký fukot.
“To je tak, keď si niekto želá, aby na neho pršalo…,” rýpla si Barbora. A mala pravdu. Bohužiaľ si musíme aj pekné veci zavše vypiť do dôsledkov.
Ale aj tak by bolo lepšie, keby stále pršalo, než keby nepršalo nikdy. V každom prípade by tu opäť chýbal jeden krásny kontrast.

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s