Cesta (16): Mr. Blue Sky

Cesta sa pomaly chýli k svojmu záveru a po tejto časti nás čaká už len posledných päť dielov. 🙂 Dnes už to stopovanie nie je to, čo bývalo – najmä na Slovensku, ale kedysi to bol naozaj celkom dobrý spôsob turistickej prepravy.

ELO: Mr. Blue Sky

11/8
Rehotali sme sa tak, až som sa čudoval, že sa neváľame v prachu s rukami na bruchách. Sú také chvíle. Isto to každý pozná. Najprv úvod do situácie: Ako sme sa rozhodli, vybrali sme sa “na stopa”. Čo sa neobišlo bez šaškovín. A na tých sme sa smiali, aj keď sa to nedá tak jednoznačne povedať. Ja som sa totiž smial na všetkom a na ničom súčasne. Už len preto, že sa smeje Barbora. A tá sa možno smiala len preto, lebo sa smejem ja.
Takáto nálada už trvala od rána, to značí asi tri hodiny. Zásadne sme sa smiali úplne všetkému, doslova každej blbosti. Potácali sme sa takto po ceste a robili show. Dlho sme sa ale nepredvádzali, lebo do piatich minút nám zastavilo auto. Okrem vodiča nebol vnútri nikto.
Otvoril predné dvere: “Kam to bude?”
“To je úplne jedno,” snažil som sa ubrzdiť svoj smiech. Vzápätí som si uvedomil, že to asi nebola najvhodnejšia odpoveď, hoci mala k pravde najbližšie.
“Dúfam, že vám nebude vadiť nakazlivo dobrá nálada…,” uisťovala sa Barbora, “my už sme raz takí.” Spiklenecky na mňa žmurkla.
“Tak si nastúpte,” usmial sa vodič.
“OK. My sa hodíme obaja dozadu,” navrhol som, ale skôr než stihol ľahostajne pokrčiť plecami, ozvala sa Barbora: “Len pekne padaj dopredu, nech ťa mám aspoň raz poriadne na očiach!”
Jej slová samozrejme vyzneli kamarádskejšie, než ako vyzerá ich obsah, konieckoncov korešpondovali s aktuálnou náladou. A tak som rezignovane pokrčil plecami nakoniec ja.
Šofér bol muž v stredných rokoch – mohol mať okolo štyridsať – s fúzami a krátkou bradou. Tváril sa veľmi sympaticky a hlavne tolerantne k blbnúcej mládeži.
“Odkiaľ s takým veselím?” vyzeralo to, že rozhovor so stopármi nadväzuje často.
“Teraz sme chvíľu stanovali v jednom lese asi pätnásť kilákov odtiaľto,” začal som sa šíriť o našej trase. “Predtým sme boli vo ***, tam sme pozreli ryzne…,” prelietol som rýchlo našou trasou, “…no a sme tu. A ešte nevieme, čo ďalej.”
“Ryzne…,” zamyslel sa šofér. “Hmm… tam je to veľmi príjemné.”
Slovíčko príjemné hneď upresnil: “Drsné a pekné.”
“Boli ste tam?” spýtala sa reflexívne Barbora, aj keď odpoveď už vlastne poznala.
“Hej, s deťmi,” pousmial sa, asi mal na to pekné spomienky. Pozrel sa do spätného zrkadla, možno len tak, možno sa tam stretol s pohľadom Barbory. Obzrel som sa. Usmiali sme sa – teda hlavne ja, lebo ona mala vysmiate stále – hodila na mňa svoj tik obočím, jej obľúbený tichý pozdrav.
“Kam vlastne idete?” spýtal som sa.
“K Priehrade,” odvetil šofér. To bolo asi hodinu cesty. Všimol som si, že sa v strednom stĺpiku krčí autorádio s kazetovým prehrávačom, na čo som hneď skočil.
“Mohol by som si niečo pustiť?” spýtal som sa teda.
“Ak máte kazetu…,” usmial sa s nehranou samozrejmosťou. “Ja som svoje omylom nechal doma.”
Vláčil som so sebou box na dvanásť kaziet, to kvôli walkmanu – aj keď som ho teraz už tretí deň nepočúval, lebo mi došli akumulátory. Bez hudby proste nefungujem. Dostal som náladu na čosi odpichovejšie, a tak som vybral Madonnu a strčil ju do “slotu” tak, ako som dúfal, že je to správne. Našťastie bolo. Keď chlapík spoznal úvodnú Papa Don’t Preach, pokýval hlavou zo strany na stranu a obrátil sa ku mne: “Ako hlasno počúvate hudbu?”
“Hlasnejšie – lepšie,” odvetila miesto mňa Barbora. Prikývol som na súhlas. Muž vytočil hlasitosť na solídnu hodnotu, ale tak, aby sme na seba nemuseli kričať, aj keď hudba bola dominujúcim zvukom v interiéri vozu.
Vonku bol krásny modrý deň. Uvažoval som o pokračovaní našej cesty, ak by sme sa nechali vyklopiť niekde pri Priehrade. Preliezli sme troje prekrásne hory, bolo by dobré trochu zmeniť kurz. Obrátil som sa na Barboru: “Podáš mi, prosím ťa, mapu?”
“Ktorú?” otázka mala svoj dôvod, keď už sme mali sedem máp.
“Okolie Priehrady,” špecifikoval som.
Asi sedemdesiat kilometrov od Priehrady sa nachádzala oblasť pieskovcových skál, čo nebolo na zahodenie. Predsa len sme sa obaja veľmi radi škriabali po skalách a tu by sme si užili aj trochu rizika… Vedel som, že skaly sú živlom, ktorý by nám obom vyhovoval.
“Podnikáte nejakú veľkú turistickú akciu?” spýtal sa nás vodič.
“Nech žijú prázdniny!” odvetil som trochu od veci miesto prikývnutia. Barbora si asi povedala, že to nie je dostatočná odpoveď, a tak ma doplnila: “Dá sa to tak povedať.”
“Netušil som, že sa aj dnes mladí vedia odpútať od civilizácie,” pousmial sa.
“To sme pôvodne netušili ani my,” oplatil som mu úsmev, konieckoncov to bola pravda.
Oprel som sa o sklo dverí a “hmkal” si nejakú melódiu. Prechádzali sme rovným, širokým údolím, ktoré mohlo mať naprieč asi tridsať kilometrov. Oproti tomu sa na severe vypínali najvyššie štíty tohoto “venca” Karpát a na juhu hory len o málo nižšie. Vedľa sa proti nám valila najdlhšia rieka republiky, za ňou sa rozprestierali fľaky zemiakových polí. Vyššie položená poľnohospodárska oblasť…
Aj keď šofér nevyzeral ako cestný pirát, na tachometri mal stodesať, čo si na tejto ceste isto nemôže dovoliť. Ešte paradoxnejšie mi v tomto smere pripadá, keď nás predbieha nejaký šialenec. A to sa dialo prakticky stále. Podal som mapu dozadu Barbore, aby ju hodila do obalu.
Slnko mi začalo nepríjemne pleštiť do očí, a tak som si sklopil clonu nad čelným sklom, pričom som si všimol, že na clone je zrkadlo. Posunul som hlavu trošku doľava, aby som videl Barbore do očí.
“Na čo myslíš?” spýtala sa ma svojou najčastejšou otázkou.
“Neviem,” odvetil som, ale dnes som neodbočil zrakom, ako to zväčša robievam, keď mám čosi povedať.
“To bol reflex,” zatvárila sa znechutene. “Isto vieš, na čo myslíš.”
“Na cestu,” povedal som. Bola to pravda… tak trochu.
“Nejak často,” podozrievala ma Barbora. “Nemyslíš?”
Napriek krátkej výmene viet nik z nás neuhol pohľadom, čo nemohlo skončiť inak, než “súbojom očí”. Nikomu nevadilo zrkadlo ako odrazová plocha. Vedel som, že na svoju poslednú poznámku nepotrebuje Barbora žiadnu odpoveď. Mohla vedieť, že málokedy nemyslievam na ňu.
“Kto z koho?” tikol som na ňu obočím.
“Neuhnem,” mykla Barbora plecom. Vedel som, že to môžem brať vážne.
“Ani ja,” mykol som plecom pre zmenu ja. Vedela, že to môže brať vážne.
Ale po chvíli som sa rozhodol ustúpiť. “Dobre,” pousmial som sa, “ale len že si to ty.”
“Dobre,” súhlasila. A tak som vypratal bojové pole. Nebudem predsa v prekrásny modrý deň kaziť malú detskú radosť svojej momentálne najbližšej priateľke…

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s