Cesta (18): Give In To Me

Michael Jackson: Give In To Me

18/8
Prítmie. Hlasná hudba. Veľká sála. Veľa ľudí. Svetlá krájali dym zo suchého ľadu, ktorý voňal po kivi. Na “dýzy” chodím síce len niečo málo cez pol roka, ale tanec ma veľmi baví, konieckoncov doma trsám úplne bežne. Viem sa pri tanci dostatočne uvoľniť, navyše som mierne ovplyvnený latinsko-americkou rytmikou, a tak som tancoval aj tak trochu originálne.
Barbora na diskotéky moc nechodí, ale svoj pohyb ovládať vedela. Spočiatku síce hádzala len klasický krok-sem-krok-tam, no a tak po pár piesňach hodila štrajk a išli sme si sadnúť. Aj tak tam práve zahrali čosi, čo nemusím (Scooter, asi jeho Hypera).
“Nemám nič proti tebe,” zasmiala sa a odhodila si rozhádzané vlasy na chrbát, “ale nehovor mi, že tancuješ len pár mesiacov.”
“Šesť,” upozornil som ju. “Navyše som nehovoril, že tancujem iba toľko, ale tak dlho chodím na dýzy.”
“Tentoraz som ťa trochu podcenila,” prikývla. “Ale pripadám si celkom blbo, stačí porovnať…”
“Ja som tiež začínal krok do strany a prísun… ale tu ide len o to, aby si sa uvoľnila,” rozhodil som rezignovane rukami. “Hlavne psychicky. Hýbeš sa fajn, akurát to viacej rozbal. Veď ja tu tiež zo seba robím šaša. Spolieham sa na to, že sa ľudia nedívajú moc kriticky.”
“Tie tri baby vedľa sa teda rozhodne nedívali kriticky,” zapichla mi pohľad do očí.
“Ale všimol som si, že ich to prešlo, keď zistili, že sa venujem svojej milovanej,” pritiahol som si Barboru bližšie a hravo ju pobozkal.
“OK,” Barbora mi pusu vrátila, “takže čo teraz?”
“Počkáme si na nejakú odpichovku, alebo na lepší komerčák…,” usmial som sa, “a zase nabehneme.”
Čo sa stalo, keď som počul predohru Cotton Eye Joe od Rednexu. A je nutné povedať, že Barbora sa minútu od minúty zlepšovala. Veľmi si obľúbila krok-sun-krok, ktorý začala bežne využívať na tanečné kreácie roztiahnuté do priestoru. Na rýchle veci sme sa vôbec po parkete veľmi radi presúvali a nikde sa na jednom mieste moc nezdržali. Spontánne sme sa zohrali, myslím, že sme fakt vyzerali ako dvojica, ktorá spolu prebrázdila nejednu diskotéku. Ale rýchle veci nebolo to, na čo som sa najviac tešil – aj keď som sa na ne najviac vyblbol, v čom sa Barbora tiež nenechala zahanbiť. Okolo jedenástej hodiny nastalo prvé spomalenie v sérii s krásnymi piesňami Amerika (česká Lucie), Back For Good (Take That), Stay Another Day (East 17) a milo ma prekvapila Jacksonova Give In To Me.
“Whow!” zaradoval som sa, keď som počul tichý nástup Lucie. Barbora nevedela, o čo ide, ale čakajúc na začiatok ďalšej piesne sa zastavila, na čo som sa k nej plavným pohybom priblížil a objal ju okolo pása. To už jej došlo, čo bude nasledovať.
“Hmm…,” usmiala sa. “Tuším sa teraz pekne zamotáme.” V čo som samozrejme dúfal aj ja. Nandej mi do hlavy tvý brouky… “zabroukal” som jej do ucha. Položila mi ruky okolo krku, ako som to mal rád – oproti rukám na ramenách, ktorými si navyše dievča drží chalana tak trošku od tela.
“Ako ty vlastne nadväzuješ kontakt na diskoške?” spýtala sa ma hneď z kraja tanca.
“Tak to mám v živej pamäti, lebo moja nesmelosť mi dovolila osloviť prvé dievča na diskotéke asi pred tromi mesiacmi,” pri spomienke na to som sa musel pousmiať. “Bolo to v ***, taká tmavá dýza, podobne ako tu. Ale tam to bolo ešte viac ponuré. Bola to blondýna, o rok staršia, mala na sebe bodkované šaty… správny letný strih. A moc som si s ňou nepokecal, lebo som ešte nemal tú odvahu, ale musím povedať, že bola fajn. Veľmi milá.”
“Máš nejaké štandardné situácie?” zaujímala sa.
“Môžme si na to zahrať,” navrhol som. “Aspoň sa zoznámime dva razy… Čo ty na to?”
“Beriem,” prikývla a nahodila opäť svoj šibalský úsmev.
“Takže – oslovil som ťa… úspešne (asi)… chvíľu sa motáme na tento slaďák. A ide sa na hru. Klapka!” počkal som chvíľu, aby som si navodil atmosféru. “Ako sa voláš?”
“Barbora… a ty?” odvetila. Protiotázka mi padla dobre, lebo inak mi to pripadá, ako keby som jej svoje meno vnucoval.
Po odpovedi som nechal pauzu na jej strávenie. A keď sme u toho, musím spomenúť, že prvá (a často ako na potvoru jediná) vec, ktorú z rozhovoru zabudnem, je práve meno. A pritom si často poviem, ako lahodne znie… “Koľko ti je?” Tejto otázke som sa nevyhýbal, lebo si myslím, že mladá “násťročná” dáma to nebude považovať za netaktnosť, navyše ma to zaujímalo, aby som vedel, ako pokračovať ďalej v rečnení, respektíve… v tejto fáze skôr v pýtaní sa na ďalšie fakty.
“Šestnásť,” odpovedala, ale otázku nevrátila.
“Nehovor…,” pousmial som sa tak, aby sa to ani horšej dievčiny, než akou bola Barbora, nedotklo. “Nápodobne,” oboznámil som ju so svojím vekom, aby nebola v nevýhode. A po malej pauze pokračoval v otázkach: “Kde vlastne bývaš?”
Po jej ďalšej odpovedi (pravdivej) som pokrútil hlavou. “Nemáš to tak trochu z ruky? To je dobrých sto päťdesiat kilákov na východ.”
“Som tu na prázdninách,” oznámila, vlastne tiež podľa pravdy. Pozerali sme si zavše do očí, musím priznať, že nedala nijak najavo, že by ma poznala, bola tiež naladená na tú správnu zoznamovaciu náladu. Ale správala sa milo. Vlastne obdobne, ako keď som ju kontaktoval v autobuse. Bože, ako to je dávno…
Po chvíli tíška (teda… pominul som rámus, čo nám valili do hláv repráky) ma prekvapila otázkou na moje bydlisko. Pousmial som sa, lebo táto odpoveď mi zatiaľ vždy dávala veľa priestoru na nasledujúci prejav. “Oficiálne na Slovensku, ale prechodne (a vlastne dúfam, že aj naveky) som v Čechách.”
“Nehovor,” zasmiala sa ona napodobniac môj tón, akým túto vetu väčšinou púšťam do éteru. “Čo v Čechách?”
“Vlastne emigrant,” pozreli sme si z oka do oka – doslova, keďže sme pri tancovaní nemali hlavy proti sebe. “Čakám na občianstvo.”
“Aha… a aké to je?” zaujímala sa zainteresovane Barbora.
“Problematické,” priznal som. “Čo teda väčšinou odnášajú naši, mne to ani tak nevadí. Ale ešte tri a pol roka… a je to v suchu. Na druhú stranu docela pútam pozornosť, veľa Slováčiskov tam predsa len nie je.” A s úškrnom som dodal: “Teda zatiaľ.”
“Aha…,” prikývla. Evidentne som bol na rade. A tak som nahodil ďalšiu “anketnú” otázku.
“Do akej školy vlastne chodíš?” zaujímal som sa teda okázalo.
“Gymnázium,” povzdychla si, ako keby sa jej to nepáčilo. “Ešte neviem, čo ďalej, ale asi to bude nutné – myslím tým niekam ísť.”
“Ja tiež ešte neviem, kam pôjdem,” zamyslel som sa. “Robím elektrotechniku, počítače. Na informatiku by to asi nebol problém, a aj by ma to bavilo, ale chcel by som mať výšku humanitného zamerania. Nejaký organizačný odbor, ergonómia, psychológia a psychika ľudskej práce… neviem. Ale čosi také by ma asi bavilo.”
“To je razantný krok stranou,” zamyslela sa Barbora. A opäť mi nechala slovo. A to už nabiehali otázky, od ktorých sa odvíjal ďalší rozhovor.
“Čo ťa najviac baví?” spýtal som sa. “Teda okrem školy…”
“Čo ma baví?” moju ironickú poznámku nechala stranou. “Karate.” Pozreli sme si do očí. Ja som hral prekvapenie, ona sa pousmiala. “Nemám moc rada boj…”
“Nechápem,” žiadal som si vysvetlenie toho kontrastu.
“Začala som z nudy, teraz už moc necvičím,” zamyslela sa. “Teda už len sama. Na fyzičku. Pre krásu. Páči sa mi kultivovaný pohyb.”
“Mňam,” nahodil som jednu zo svojich súhlasných tvárí, na ktoré Barbora (ako neznáma osoba) zareagovala “poplašene”. Musel som všetko uviesť na pravú mieru: “Aj ja mám rád kultivovaný pohyb, len trochu iný. Zbožňujem tanec. A hudbu vôbec.”
“To som si všimla,” zasmiala sa.
“Myslíš vážne?” podivil som sa.
“Vážne,” prikývla. “Ťažko bolo možné, aby som si ťa nevšimla.”
“Díky!” vyfúkol som. Poteší. Na chvíľu zavládlo ticho, pre zmenu som chcel ja počkať, kým ho nepreruší ona.
“Keď sme u toho,” začala ďalšiu výmenu, ako som predpokladal, “čo ty robíš tu? Povedala by som, že to máš ešte viac z ruky ako ja.”
“Ja som tu tiež na prázdninách,” vysvetlil som. “Síce len na krátku dobu. Prechádzam tadiaľto s priateľkou.”
“To mi hovor…,” začudovala sa Barbora. “A to môžeš takto tancovať s nejakou inou?”
Na to sme sa obaja zasmiali, tentoraz ako skutočný ja a skutočná Barbora. Čo mám na to povedať? Ale nechcelo sa mi prerušiť hru, aj keď Barbora mi šepla z blízka do ucha svoje “sorry”. Pričom sa na tú chvíľu mimo hru ku mne priblížila až moc.
“Ona je veľmi tolerantná,” oboznámil som ju provokačne. Na čo sa len pousmiala. Položil som jej hlavu na rameno a na pár minút som sa oddal vychutnávaniu danej chvíle.
“To si už skončil s hrou?” spýtala sa Barbora. Tuhšie ma objala okolo krku.
“Asi áno,” prikývol som.
“A prečo?” zasmiala sa. Pozreli sme sa po sebe.
“Nemohol by som sa k tebe pritúliť,” odpovedal som. Barbora si s úsmevom odhodila vlasy za chrbát a sklopila pohľad, zrazu tak fantasticky nevinný… teda aspoň tak vyzeral. Hérečka. A lebo som si to teraz dovoliť mohol, tak som si ju privinul k sebe tak blízko, ako sa len poddala. A Barbora sa mi moc nebránila…

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s