Cesta (19): Sight And Touch

Dostávame sa už naozaj blízko koncu našej Cesty. Po tejto poslednej noci nasledujú posledné dve časti a najnovšia edícia môjho naivného slaďáku bude za nami. 🙂

Chris De Burgh: Sight And Touch

19/8
Závrať sa v skutočnosti volá Zvláštní znamení,” plácol som do tmy len tak mimochodom. Neviem, prečo ma to napadlo až teraz. Ale bola to pravda. Posledná noc. Stále som sa usmieval. Vedel som, že ma to do zajtra prejde, ale ešte dnes… Dnes som chcel utešovať moju lásku, ktorú behom pár hodín stratím. A možno sa situácia obráti a Barbora bude utešovať mňa. Čo by mi vôbec nevadilo.
“A teraz trocha staršej klasiky,” nahodil som neviazaný tón nejakého konferenciéra. Chytil som Barboru za ruku, v ktorej držala baterku, a namieril ju na spevník vedľa. Zasmiala sa mojej manipulácii, naše pohľady sa na chvíľu stretli v tme nad kuželom svetla, ktoré sa odleskovalo v jej očiach. Po chvíli však opäť pohasla. A takto pohasína už aspoň hodinu.
Only You… odspieval som jedno z mojich zamilovaných blues a odložil gitaru. Sadol som si oproti Barbore a nohami jej obopol pás. Položila mi ruky okolo krku a hlavu dala na rameno. Zaboril som svoju tvár do jej vlasov a zašepkal jej do uška: “Neboj sa, všetko bude v poriadku.”
“Ja viem,” odvetila pokojným hlasom. Len trochu rezignovaným. “Prečo si mi doteraz nezahral žiadne z týchto krásnych blues?”
“Nikdy si nebola natoľko smutná,” odvetil som. Nikdy na to nebola nálada. Nikdy som nechcel, aby si bola smutná… aj keď ti to sluší. Človek je krásne náladový. Nie každá nálada je krásna, ale náladovosť je nádherná. Opäť – nádhera kontrastov.
“Sľubujem, že zajtra budem žiariť,” usmiala sa Barbora zrazu až prekvapujúco uvoľnene. A to som jej mohol kľudne veriť.
Ako rád by som videl jej plachú stránku. Ale má pravdu, to sa nedá nijako hrať. Konieckoncov jej smútok má k plachosti tak blízko… Mám v náručí to najkrajšie dievča. Milované dievča v náručí je vždy tým najkrajším.
“Mám ešte hrať?” spýtal som sa. Akosi napriek týmto slovám som ju tuhšie stisol. Barbora ale asi vytušila, že hlavne dnes je mi pohodlnejšie vyjadrovať sa piesňami.
“Mhm…,” súhlasila. Pustili sme sa. Zaujalo ma, že sa aspoň tvárila dosť optimisticky. Siahol som teda po gitare a obrátil stranu v zošite na ďalšie blues. Oproti predchádzajúcej hodine, kedy som hral najmä české veci, som sa rozhodol prespievať zase pár anglických piesní. Since I’ve Been Loving You… originál od Led Zeppelin. Srdce trhajúca vec. A pohodovka Crying In the Rain od Everly Brothers, ale v pomalej verzii, ako to od nich prebrali A-HA.
Teraz by som sa veľmi rád dozvedel, na čo môj sen myslí. Keď ju za normálnych okolností chytí kdejaká vec, tak tieto náladovky jej museli rozvíriť hladinu myšlienok viac než dosť. Hlavu mala zaborenú do lakťa, ktorým si pridržiavala kolená. Do tváre som jej preto nevidel. Vedel som ale, že neplače. Síce na to bola dosť smutná, ale popri tom bola až moc napätá. A dnes sa ešte asi premáhala. Ako aj ja.
“Môžem aj veselé?” zaujímal som sa. Pozrel som sa na Barboru, tá zdvihla hlavu a so svojim obľúbeným pohupovaním hlavy zauvažovala… “Hej!” zasmiala sa nakoniec. Ale ťaživosť situácie jej zase vyhnala úsmev z tváre tak rýchlo, ako rýchlo sa objavil.
“A budeš spievať so mnou?” položil som ďalšiu otázku, na ktorej kladnej odpovedi mi veľmi záležalo. Pozrela sa mi do očí svojím suprovým skúmavým pohľadom. “Nemusíš, ak nechceš,” upozornil som ju s úsmevom na samozrejmú vec.
“A ak chcem… môžem?” na tvári jej zaihral náznak šibalstva, ktoré som na nej doslova zbožňoval.
“Ak chceš, tak musíš,” prikývol som. Stále sa mi dívala do očí, v tvári už opäť neutrálna. Len oči jej ešte žiarili, aj keď mi tie ohníčky prišli trochu smutné.
A tak som našiel v spevníku nejakú odpichovejšiu pasáž. The Price Of Love bolo presne to, čo mohlo rozprúdiť náladu. Hneď som nadviazal ďalšou vecou z obdobia, kedy rock’n’roll vymetal svetové rebríčky… Love Is Strange. Barbora pochytila môj signál, a tak sme vec zaspievali s pasážou, kedy ona volá mňa domov, podobne ako Jeniffer Gray vo filme Hriešny tanec Patricka Swayzeho. Fakt je ten, že bola zase v pohode. A tak som hitmi od Everly Brothers pokračoval dnes už štvrtým číslom Bye Bye Love.
“Tak to bolo dosť aktuálne,” pousmiala sa Barbora, sotva zdvihla oči od spevníku, z ktorého čítala pre ňu hore nohami orientované texty, ak si práve na čosi nevedela spomenúť.
Nasledovalo Kick Love Into Motion od Def Leppard a Oldfieldove To France, Moonlight Shadow a Family Man, pri ktorých Barbora úplne perfektne spievala druhý hlas, aby sa odlíšila od mojej melodickej linky. Veľmi zaujímavé pre mňa bolo, keď so mnou spievala druhý refrén v Perfect Strangers od Deep Purple. Pieseň sama nepoznala, ale opakované pasáže už na ďalší raz spievala so mnou. A občas mi robila “echo”, hoc’ len nejakým popevkom. Počuť pôvodne hardrockovú pieseň s jej altom bolo niečo jedinečné. Čo samozrejme asi nevedela.
“Kde vlastne berieš takéto pesničky?” spýtala sa po tejto sérii. Lampášom mi určite naschvál zasvietila do tváre. Nastavil som svetlu predlaktie, a keď ho nedala preč, chňapol som jej po ruke. Lenže ona pohyb vystihla a uhla.
“U týchto rockových vecí väčšinou texty zháňam, kde to len ide,” pokrčil som plecom. “U kamarátov, po obaloch platní… a akordy potom väčšinou vymýšľam, aby to znelo podobne. Proste ich odpočúvam.”
“Fakt je ten, že tu sa gitara nenájde tak často ako v Čechách…,” zauvažovala Barbora. “Teraz už viem, že by som takéto večery milovala.” Na chvíľu sa odmlčala. “Aj tak si myslím, že si dobrý v tom, koľko máš anglických vecí. Pokiaľ viem, tak sa takéto veci hrajú málokedy.”
“To je fakt, ale má to svoje dôvody,” podotkol som. “Keď už sa raz večer zíde pár ľudí, tak často si chcú zaspievať skoro všetci. A niečo, čomu všetci rozumejú.”
“A potom sa mi ráta, ako to všetko vyzerá komorne,” poznamenala ďalej Barbora, akokeby moje vysvetlenie ignorovala. Pousmiali sme sa na seba, lebo v tomto smere som jej dal za pravdu. Máloktorú pieseň som bol schopný podať rockovo na španielke. Preto každá pieseň tak trochu “sfolkovela”.
“A teraz Eagles!” uviedol som ďalšie piesne a začal hrať Take It To the Limit, potom som nabehol na Take It Easy a na koniec tejto série zaradil One Of These Nights. Tá sa Barbore ľúbila najviac. Pomaly sa chýlilo k polnoci. Rhinestone Cowboy od Larryho Weissa (v originále s úchvatným sláčikovým aranžmánom) pokračoval v americkom country-rock štýle. A potom som si zobral spevník mojich najobľúbenejších anglických piesní a od Fleetwood Mac zahral Chains, Don’t Stop a Gold Dust Woman z ich dokonalého albumu Rumors.
Barbora si na kus papiera poznamenávala tituly piesní, interpretov, aj albumy, ktoré som si vybavil k daným piesniam.
“Veľmi si ma potešil prvou anglickou sériou,” pokývala hlavou, “Roxette, potom tá verzia Baker’s Street alebo Floydi; ale poviem ti, teraz si mi zahral tak špičkové veci… nechcem porovnávať… radšej.”
“Keď sme u toho porovnávania, Pink Floyd majú svoje Dark Side… na štvrtom mieste všetkých najpredávanejších platní. Rumors sú na treťom,” usmial som sa.
“Kto je prvý?” zaujímala sa.
“Mišo Jackson,” mykol som plecom, “suverénne. So svojím Thrillerom.”
Barbora významne povytiahla obočie, ale nič nenamietala. Sledoval som, ako svižne zaznamenáva každú pre ňu relevantnú informáciu. Zrazu sa mi rozbehol prúd myšlienok o všetkom možnom. Behom sekundy ma napadlo množstvo vecí, ktoré si navyše často kontrovali. Pri pohľade na jej ruku ma napadlo, ake je telo vlastne dokonalé, keď sa môže ruka tak fantasticky jemne pohybovať. Keď srdce pulzuje desiatky rokov. Aký je dokonalý život, ktorý telo ako nástroj využíva.
Na druhú stranu sa mi vnútili neustále opakované otázky na tému, prečo sa život v podaní inteligentného (a čo viac – premýšľajúceho) tvora tak často obracia proti sebe.
“Čo mi ešte zahráš?” spýtala sa ma Barbora po chvíli ticha. Uprela na mňa svoj pohľad. A tak som nalistoval veci, ktoré sa k tejto chvíli veľmi hodili.
“Nikdy som nehrával De Burgha v originále,” poznamenal som a súčasne tým aj uviedol ďalšiu – a rozhodol som sa, že na dnes poslednú – sériu. Mal som veľmi rád De Burghov konzervatívny prístup k pop-rockovej hudbe. Jeho náladovky podľa mňa nemali konkurenciu. Nezohnal som nikdy jeho superhit Lady In Red a ani som ho nezháňal, lebo som si bohato vystačil s jeho platňou Man On the Line. A tak som z nej začal hrať… najprv odpichovejšie Emotions (musel som sa pousmiať, keď sa aj Barbora pousmiala, ako sa nám podozrivo stretli pohľady pri slovách Give me in the midnight hour), titulnú Man On the Line a Don’t Pay the Ferryman, ktorej melódiu som občas hrával k svojmu Obchodníkovi.
“A teraz pár melancholických…” A začal som Sight And Touch. Barbora mi robila “backing vocal” v refréne práve slovami titulu piesne. Popri piesni sa preplížila za mňa a hrejivo sa ku mne pritúlila, pričom ruky mi dala okolo pása tak, aby mi nevadila pri hraní.
“Sometimes the man in me…,” začal som s ďalšou prekrásnou náladovkou – Much More Than This. V hlave sa mi linuli tóny originálneho podania… bublavá melodická linka, nenásilný a nevtieravý synťák. Aj keď mi to trochu chýbalo, mala jeho pieseň obrovské čaro aj v čisto akustickej verzii.
Ďalšia vec, ktorej názov mi zostal tajomstvom a celý text som opočúval (našťastie je De Burgh krásne zrozumiteľný), opäť poposunula hranicu paradoxne krásne smutnej nálady. Aj keď som nikdy nemohol zaručiť, že moje slová sú stopercentne správne. Už nehovorme a poďme spať, nech dážď padá do okien… Krásny vnútorný monológ. Klasická dilema medzi hlavou a srdcom… Krásne rozpory jedinej osoby. Je čas nechať ju ísť. Nechcem, aby odišla. Je čas… Kam až môže láska zájsť? Kam až má… musí? Som nakoniec rád, že sa na to vôbec môžem pýtať.
A na záver som si nechal svoju lahôdku – Transmission Ends. Nič tak krásne neukončí album ako takáto pieseň. Sediac tu dnes v noci so svojou láskou… a nálada už bola tu. A navyše sa domnievam, že De Burgh je u piesní o láske ďalej od fráz ako napríklad Phil Collins, aj keď ten je, povedal by som, vo vyššej lige od De Burgha. Keď ležíš vedľa mňa, jemná a tichá, zavše počúvam rytmus tvojho srdca… Takto to bude vždy, dokiaľ sa neodohrá posledné dejstvo… až do dňa, kedy sa prenos skončí.
A potom ten emotívny príboj tesne pred koncom pesničky…
Miláčik, vždy ťa budem milovať, do posledného dňa, do poslednej hodiny. Vždy budem s tebou, áno, navždy budem s tebou. Láska, vždy budem s tebou…

Advertisements

About virgo47
Java Developer by profession in the first place. Gamer and amateur musician. And father too. Naive believer in brighter future. Step by step.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s