Cesta (21): Transmission Ends

Poznámka k revidovanému vydaniu na blogu

Nakoľko Cesta je jednou z mála vecí, ktoré som mal od začiatku v elektronickej podobe, bola pochopiteľne prvá na rane, keď som premýšľal, čo “vycapím” zo svojej tvorby na svoju domácu stránku. Okolo prelomu rokov 97 a 98 boli osobné stránky na univerzitách veľmi populárne. Medzičasom som poviedku ešte raz prešiel a opravil dalšiu tonu chýb. Stále nechápem, kde sa všetky berú, ale to už nechám na tých malých mužíkov, čo si hovoria “šotci” (ja viem, že po našom je to “škriatok”, ale keď Češi na to majú terminus technicus!).

Napokon, keď som si založil blog, napadlo ma prejsť Cestu ešte raz, hoci na tridsiatnika je už ozaj sladká. To mi dalo priestor na ďalšie štylistické opravy a odstránenie mnohých nadbytočných čechizmov – stále ich tam veľa ostalo, lebo k Ceste od začiatku tak trochu patrili. Nepodarilo sa mi odstrániť naivitu príbehu a občasnú chaotickú asociatívnosť premýšľania hlavného hrdinu (to sa mi totiž u seba nepodarilo doteraz) – napokon o tom Cesta je. S vysokou pravdepodobnosťou je toto revízia posledná.

Chris De Burgh: Transmission Ends
V *** dňa 9. septembra 1995

Zdravím emigrantov v Čechách!
V prvom rade Ti želám všetko naj… k Tvojim narodeninám. Dúfam, že si si ich užil, aj keď tuším, že asi nebudeš zahrnutý horou darčekov – konieckoncov sme sa o tom poslednú noc bavili. Ale tortu si azda mal. Posielam Ti za seba k tejto príležitosti letmý, ale vzácny bozk. (Som potvora, čo? Na konci to napravím.)
Dík moc za promptný dopis. Si ma celkom prekvapil. Prišiel sedem dní po mne. Navyše sa čudujem, ako si mohol napísať tri A4 vlastne hneď; sotva sme sa rozlúčili. Vrátim sa k nemu ku koncu svojho listu.
A tak sa nám začla škola. Ty to máš v pohode, keď ťa baví. Ja síce proti škole nič nemám, ale že by som v nej trávila nadčasy – ako Ty – to veru nie. Dúfam, že sa u svojho miláčika nezabúdaš nejak moc často – pamätaj na svoj zrak (to bol blbý vtip, ale fakt je ten, že už kvôli sebe by si na oči kašlať nemal). Lenže Ty zrejme dobiehaš u computeru to, čo si o prázdninách zameškal. “No jo!” ako si určite vravíš jazykom našich susedov. Tak čo, Ty “bifľoš”, koľko máš už jednotiek? Ja sa učím vcelku dobre. Nechcem Ťa zarmútiť, ale asi sa mi to ani nepodarí, keď poviem, že ani to, že na Teba zavše myslím, mi zatiaľ nekazí priemer. Ale uvidíme, čo napíšem na polrok.
V jednom smere som rada, že ma teraz nevidíš. Lebo som opäť zapadla do bandy svojich spolužiačok; podľa toho to aj vyzerá. Ako Ťa ale poznám, si z tých, čo by to pochopili. Každopádne je to poloha, v ktorej ma nepoznáš, ale ako si vravel, dokážeš si ma dokonale predstaviť.
U nás sa toho veľa nedeje, ale veľa sa o tom dá rozprávať. Čo by si rozhodne Ty zvládal lepšie ako ja, no nezbláznim sa s toho. Som totiž od prírody plachá, ako isto vieš, ale nemal si tú možnosť sa presvedčiť. Mňa to trochu mrzí, že som k Tebe plachá nebola, keď si si to ten posledný deň želal, ale povedz, viem ja niečo hrať? No dobre, tak čosi hej, ale nie svoju plachosť. Ja neviem, prečo si na mňa zapôsobil tak milým dojmom, že aj ja som hneď bola bezprostredná. Aj to mám v sebe. Nemôžem byť taká aj onaká k jednej osobe. Ale myslím si, že ten posledný deň som zase až taká bujará aj tak nebola.
Politiku preskočím, isto k vám chodia správy… no comment. (Tie naše “politologické” úvahy, to bolo vždy čosi.)
Naši boli samozrejme pekne radi, keď som konečne dorazila domov, veď sám vieš, že sme si to obaja o ten mesiac natiahli navyše. Porozprávala som im kadečo (teda len pravdu), škoda, že si tak ďaleko, lebo údajne by Ťa radi spoznali.
Zapamätala som si tú melódiu na Závrať… (však si mi ju obohral aspoň sto razy a bolo mi to stále málo) a zahrám si ju na flaute, keď chytím melancholickú náladu. Čo sa mne stáva pomerne často. Akurát by ma zaujímalo, či ju hrávaš od E, alebo od H (už neviem).
Určite si pamätáš, ako sme sa bavili o tancovaní. V blízkosti tu zaviedli akýsi krúžok a uvažujem vážne o tom, že by som tam chodila. Aj keď si vravel, že v tancovaní nie si nič moc, tak si fakt frajer, ak tancuješ tak, ako vtedy, za predpokladu, že si všetko len odkukal. Na tej dýze si sa konieckoncov tiež predviedol. Sa mi páčilo, že si zo seba dostal viac, než vyzerá, že v sebe vôbec máš. Mne to chvíľu trvalo, než som sa uvoľnila. Bolo to vôbec trochu zvláštne vybočenie z toho života bez civilizácie. Pokiaľ viem, tak si včera mal za sebou svoje prvé tanečné (a než Ti toto dojde a Ty odpíšeš, budú aj druhé v suchu), takže dúfam, že sa rozpíšeš.
Od toho “dojáku” (bez irónie) na autobusáku som si zarevala ešte raz. A vieš, že je to celkom fajn (vyplakať sa)? Čo by si ty nevedel… Ale bolo to iné, menej príjemné, keď som už išla domov sama. Slnko zapadalo, tie ťažké mraky pomaly zaťahovali oblohu, pripomenulo mi to jednu chvíľu v autobuse. Vtedy, čo si mi zotieral Milku z líca. Niet si teraz o koho oprieť hlavu. A keby len hlavu, o Teba som sa mohla vždy oprieť vo všetkých smeroch. A verím, že by si mi pomohol aj v klasickom civilizovanom svete. Napadlo ma, že možno si myslíš čosi podobné (na chvíľu teda nebudeme uvažovať reálne, to pri čítaní mojich listov radšej nerob nikdy). Je možné, že my sa o niekoho milého oprieme a jemu to vôbec nevadí. Buď si neuvedomuje, čo nám dáva, alebo mu je príjemné dávať. Ono s citmi je to vôbec akosi pomýlené.
Keď sme u tých neskutočností, nebolo by zlé si to zopakovať. O desať rokov. Napríklad. Už by to asi nemohlo byť tak spontánne (to už asi budeme obaja “chytení”), ale perfektne by sa spomínalo. Ty by si na gitaru určite už doslova “válel” (keď máš tak rád český jazyk… BTW: neupieram mu istú krásu bohatosti, ale som rada, že aj Tebe sa viac páči zurčivosť slovenčiny). Ako vidíš, som stále totálne strelená.
Ale vieš, ako si vravel, že aj keby si si našiel Slovenku, tak by si tu nebýval. Budem o tom uvažovať (myslím to vážne, ale ber to s rezervou).
Nechcem si to pripustiť, ale som nejak s celou situáciou zmierená. Keď na Teba myslím, veľmi ma hreje srdiečko, pripadá mi to (sorry za blbý príklad), ako keď si Ty rozprával o starých láskach. Máš to fajn, že môžeš na svoje dievčatá (teda bývalé) myslieť v dobrom (aj cez chyby, o ktorých si hovoril, BTW: myslím si, že nikdy nie sú chyby len na jednej strane, ako si si vyčítal). Trošku Ti závidím tú príjemnú melanchóliu. Láska ma dosiaľ nestretala. Ani tá detská (mimo pár zápletiek). Konieckoncov to už vieš.
A potom hudba. V poslednej dobe rada počúvam tie veci, čo odzneli počas cesty. Tá Tvoja folková úprava
I Wish It Would Rain Down On Me (alebo ako sa to presne volá) od Phila alebo komorne podaná Telegraph Road. Tú som do tej doby nepoznala, teraz viem, o čo som prichádzala. Keď náhodou počujem Transmission Ends, vybaví sa mi naše rozlúčenie, o ktorom som už hodila zmienku. (Páčilo sa mi, že si plakal – nie že by som to od Teba nečakala, ale myslela som si, že tým prejdeš vo veľkom štýle. Fakt si ma šokol.) Aj Peťa, ktorého som nemala rada (bol mi trochu sprofanovaný), teraz môžem. Pre krásu chvíle, Na mojom poschodí alebo Komparzista (ktorá Ti fakt sadla!)… SUPER!
K hudbe ešte toľko, že si isto počkám na to Tvoje CD. Určite sa teraz Tvoja duša raduje, že si zase niekoho hudobne ovplyvnil. No jo!
Vieš, nespýtala som sa Ťa na to priamo, ale rada by som sa dozvedela (pokiaľ teda nemáš predo mnou nejaké tajnosti), čo Ti behalo hlavou v “tú” noc. Lebo som rada, že si nakoniec spravil to, čo si spravil (respektíve… no, veď vieme, o čo ide). Fest Ti ďakujem (bez irónie). Aj keď si môžeš byť istý, že by som svoje názory prehodnotila, keby sa veci zvrtli. Prečo ľutovať minulosť? Nebol dôvod a ani v opačnom prípade by na to žiaden nebol.
Pár slov k pobytu doma. Všetko v pohode. Je sobota, prácu mám za sebou (no problem, našťastie mi “babská” práca nerobí problémy), a tak vegetím. Na TV som sa vykašlala. A chcela som Ti napísať. Tak už hodinu píšem. To je ku mne vlastne všetko.
Teraz sa pozriem na Tvoj list. Telegraficky odpoviem na úvodné otázky… Mám sa fajn (aj keď s Tebou mi bolo lepšie). Nerobím nič zvláštneho, o čom som Ti už povedala. Hej! A zaviedla som si denník, je to fajn vec. Díky aj za tú radu, aby som ho písala v škole, má to čosi do seba. Došla som samozrejme bez problémov.
Jednoznačne som Ťa spoznala v odstavci, kde uvažuješ, či by sme sa mohli niekedy stretnúť. Ísť do vecí tak trochu po hlave. Má to svoje perspektívy, ale aj problémy. Ale ja Ti nepoviem nič odmietavého. Veľmi rada Ťa kedykoľvek opäť uvidím. Viem, že Ty by si ma bezpečne našiel, ale prikladám preto do budúcnosti aj akúsi mapku či plánik. Ale asi Ti to dobre polezie do financií a ja viem, že bohatstvom (teda peňazí) neoplývaš. Nemusíš s tým ponáhľať, aspoň sa budem viac tešiť. A daj mi dopredu vedieť, aby si išiel na istotu. To je snáď jasné…
Najkrajšie chvíle? Neviem. Perfektne bolo na jazierku. To boli vlastne naše “líbánky”. (Fakt je ten, že tá čeština má čosi do seba, ale nemá naše super slovo “nepremáva”.) Lyrické údolie… bolo to jedinečné – a jedinečne vhodné miesto. Na horách bolo tiež fajn. Hlavne v ryzniach. Ale perfektne sa mi spomína aj na pár prvých dní, keď sme sa “oťukávali” (a ja som sa totálne zamilovala). Teraz mi to pripadá šialene dávno. Vtedy sme boli k sebe úplne iní. Opatrní. Navzájom zraniteľní. Páčil sa mi aj Tvoj prístup k vzájomnému kontaktu, že si nič nehral (vlastne asi ako vždy).
Som zvedavá na Tvoju prvú knihu… námet by bol. (Keep smiling!!!)
OK. Sľúbila som Ti čosi… a rada to plním…
Posielam Ti jeden bozk voňajúci kokosom a samozrejme mnou…

Ha – to si fandím, čo?
Maj sa dobre a opováž sa mi neodpísať!

Tvoja priateľka do dažďa…
“Barunka”

P.S.: Mám ťa veľmi rada…
Nemôžem zabudnúť na Tvoje slová, ktoré si mi tej noci do tmy povedal (veľmi si ma tým rozosmútil, ale nevadilo to, lebo som bola rada, že som ich mohla počuť práve ja):
“Dievča, pre ktoré sa oplatí žiť, pre ktoré je fajn prežiť život hľadaním, nakoniec iróniou osudu nájdem vtedy, keď nehľadám, a tak to čakám najmenej. A asi aj preto mi toto šťastie rýchlo pominie.”
Literárne je to veľmi pekné, ale skutočnosť je krajšia o to, že sa to len tak nerozplynulo.

Thanks!

Post Scriptum… (k originálnemu “vydaniu” v roku 1997)

Prvé vydanie poviedočky má isto ešte nejaké muchy, ale oproti tomu, čo sa toho v pôvodnej práci našlo, je to určite už len zlomok. A tak by som ešte na záver rád poďakoval nahodilým korektorom, ktorí venovali (v niektorých prípadoch) aj niekoľkonásobnému čítaniu Cesty svoj drahý čas. Zo začiatku to bola pani Renata Slezáková (moja češtinárka), od ktorej sa mi dostalo aj drobnej motivácie. Napriek tomu som na Cestu potom dlho nesiahol, lebo som mal málo príležitostí sa na ňu vrhnúť. Nemôžem presne prezradiť, kedy som ju začal písať, ale skončil som vo februári roku 1997. Vtedy mi veľmi pomohla pani Lenka Braunová, ktorej konzultácie k dokončeniu dielka prispeli obrovskou mierou. Korektúry mi potom poskytol môj otec Milan Richter, čím mi pomohol odstrániť nežiadúce množstvo českých výrazov. A napokon musím poďakovať pani Jáře Divišové (sorry za česke skloňovanie), ktorá má na svedomí finalizáciu celej Cesty.
Snáď ale prípadný výskyt chýb nie je vec, ktorá vás bude trápiť najviac… Verím, že si z poviedky odnesiete kúsok toho, čo som sa do nej snažil vložiť. Možno radosť, možno smútok, možno väčšiu chuť do života – to by snáď bolo najlepšie. Urobíte tým šťastným nie len mňa, ale aj seba… a podobne aj Barbora by mala veľkú radosť, keby ste vy mali radosť.

Autor

Advertisements

Cesta (20): One More Time

Jon Anderson & Vangelis: One More Time

20/8
Nemožné sa nemohlo stať skutočnosťou, a tak nastal ten deň, kedy sme sa museli rozlúčiť. Mohol som si o večnosti vyspevovať, koľko som len chcel.
Sedeli sme spolu na kopci nad mestom, ktoré malo byť našou poslednou spoločnou zastávkou. Držali sme sa okolo ramien, opierali sa o seba hlavami. Bavili sme sa spolu o knihách, ja som jej rozprával o Malom princovi, ona mne o Petrovi a Lucii. Celkom ma prekvapilo, keď sa mi priznala, že Malého princa ešte nečítala. Zdanlivá naivita odkrývajúca skutočne dôležité pravdy sa mi na tejto knihe veľmi páčila, celá útla knížočka bola vlastne myšlienkou na myšlienke. Každá veta mala čosi do seba.
Keď nám za chrbtom začala klokotať voda v kotlíku, Barbora vstala a išla do nej nasypať sáčkovú polievku. Nasadil som sluchátka na uši a pustil si Vangelisa s Jonom Andersonom a ich pesničku One More Time, ktorú som mal práve na kazete nie náhodou nastavenú. Dnes som mal rozhodne nemálo pádnych dôvodov k tomu, aby mi pri nálade skladby behal mráz po chrbte. Nie som síce zástancom myšlienky, že by som musel prežiť tie-ktoré chvíle znova, lebo zatiaľ jestvovala vždy perspektíva, že v budúcnosti zažijem čosi krajšie, ale dnes som si neželal nič iné, ako ocitnúť sa opäť na začiatku cesty.
Barbora si ku mne po nejakej minúte miešania polievky opäť prisadla, a tak som zhodil sluchátka. Než som vypol aj walkmana, Barbora, ktorá stihla opočúvať vlastne všetky moje kazety, sa spýtala: “One More…?” Zahľadela sa mi do očí. Prikývol som.
Na čo ona zanôtila: “Netreba žialiť: Čas vráť sa zas… Hľadajme silu krásy života v nás, lebo čo nikto nezmení, tomu sa hovorí čas.
Musel som sa pousmiať úryvku môjho vlastného textu. A vtedy som siahol po gitare so zámerom zahrať jednu vec, ktorú som zložil pred niekoľkými dňami. Dokončil som ju práve na jazierku. Barbora evidentne spozornela. Vedel som, že počúva. Ona vždy počúvala.

Môžeš ísť cestou, môžeš tiež kráčať mimo vyšlapané chodníky
Skús povedať, čo na srdci ti leží, nie len používať vyberané slovníky
Môžeš sa utiahnuť a byť celý život sám a snívať ďalej krásny sen…

Vieš sa prebrodiť cez more trávy, ako aj postaviť sa čelom proti múru davu
Dokážeš si stáť za svojím, podobne ako ľahko pri ťažkostiach strácaš hlavu
Možno raz zatrpkneš a budeš kráčať svojou cestou sám, skúšať to ďalej deň čo deň.

Prach z ciest a chodníkov, ktorých sa dotkli tvoje kroky
Z nití koľají, ktoré zanecháva voz tvojho života v štrku dlhé roky
Počítaj, čo rozdáš svetu, ale ak mu nestačí – daj kľudne viac,
spoliehaš sa na okolie, tak sprav čosi aj preň…
(a snívaj ďalej veľký sen… skúšaj to deň čo deň)

Môžeš sa ponáhľať priamo k cieľu krátkej trate a potom dlho plakať, že nemôžeš bežať ďalej
Málokto má druhú šancu, málokto má život navyše
Niekomu stačí zdvihnúť až to, o čo zakopne,
lenže šťastie sa nám skrýva na kľukatých cestách v miere malej
Preto si len zriedkakedy človeka na tričko pripíše

Poznáš hudbu táborákov, chvejúcich sa strún gitary zvuk
Rozprávanie pod hviezdami, srdečný stisk dvoch priateľských rúk
Zrejme raz zabudneš a ja zostanem na ceste sám, musím sa pýtať, kadiaľ všetci kráčame…

Tráva zarastie ten chodník, z ktorého zíde, kto ho šlapal prvý
Často ani sám nevieš, kedy opustíš volanie vlastnej krvy

Môžeš sa ponáhľať priamo k cieľu krátkej trate a potom dlho plakať, že nemôžeš bežať ďalej
Málokto má druhú šancu, málokto má život navyše
Niekomu stačí zdvihnúť až to, o čo zakopne,
lenže šťastie sa nám skrýva na kľukatých cestách v miere malej
Ale veľmi rýchlo poznáš, kedy ti vojde do duše…

“Komu to bolo adresované?” spýtala sa po poslednom akorde. To už sedela oproti mne, a preto mi aj hneď, ako som dohral pieseň, podávala ruku. Veľmi rád som ju vzal do svojej.
“Neviem,” pousmial som sa smutne a pokrčil plecami. “Ale myslím, že by sa našli adresáti.”
“To áno,” pokývala tiež smutne hlavou Barbora. Potom sa ale zasmiala, odhodila si vlasy z tváre a uistila sa: “Ale na mňa to nebolo?”
“Ty si v rade potenciálnych adresátov až posledná,” potvrdil som.
“OK,” ukľudnila sa. V pohode sme sa naobedovali. Blížila sa jedna hodina popoludní, do mesta sme to mali vyslovene na skok. Podľa dostupných informácií odchádza Barbore autobus o pol tretej. A ona sa mi vydá na cestu domov, kam sa ešte dnes aj naozaj dostane, čo mne rozhodne nehrozí. A chvíľu po nej mi ide do opačného smeru vláčik. A potom sa od sebe budeme už len vzďaľovať. Ach joj!
A tak onedlho sedíme na stanici a čakáme na náš autobus. Barbora sa mi usadila na kolenách, nie že by bola nejak ťažká (našťastie, keď dievča chce, tak sa urobí ľahším ako obyčajne), ale vďaka tvrdej lavičke mi pekne stŕpli nohy. Nik z nás nemal náladu a ani chuť sa usmievať, a ak aj náhodou áno, tak to bol posmutnele tichý a unavený úsmev.
“To je on?” spýtal som sa a mykol hlavou smerom k vjazdu na autobusák, kadiaľ práve prichádzala Karosa s ceduľou, z ktorej som vyčítal mesto, kde Barbora býva. Barbora zdvihla hlavu doteraz položenú na mojom ramene a pozrela sa po autobuse. Prikývla. Mrkla na mňa očkom, nahodila svoj tik v obočí, ako keby sa ma pýtala, na čo myslím. Trošku sebou cukla.
“Máš čas,” zašepkal som jej cez vlásky naliehavo. “Je to diaľkač…”
“Máš recht,” upokojila sa Barbora. Opäť nám rukami prebehol jeden z tých impulzov – len tentoraz bol intenzívnejší, rozhodne nie hravý. Ešte sme mali štvrť hodiny.
“Možno by som ti mohol povedať toľko vecí…,” zamyslel som sa. “Ale to už je teraz asi jedno.”
“To je OK,” usmiala sa. “Myslím, že to najkrajšie si mi už asi povedal.”
“Tak to asi áno,” priznal som s úsmevom, ktorý mi ale na tvári ostal len zo zotrvačnosti. Možno som sa ale mal čomu usmievať, veď som si v tej chvíli vybavil tie najkrajšie momenty z celej cesty. Vodopád, ryzne, večery pod stanom… zamyslel som sa aj nad prvými dňami, čo sme spolu prežili. Tie boli určitým spôsobom unikátne, naše vzájomné oťukávanie sa… fantázia. Niečo bude na tom, že vtedy sme si porozprávali navzájom o sebe tie najdôležitejšie veci. Potom sme všetko už len dopĺňali, alebo sme sa vôbec nevenovali rozprávaniu o našich maličkostiach. Je asi veľmi dôležité, ako si človek vychutná tie prvé momenty, konieckoncov sú to istým spôsobom chvíle najdobrodružnejšie. Lepšie sa spomína na ráno, na mladosť, na nové; ten pocit napätia, čo sa z toho vyliahne.
“Ticho možno má niečo do seba,” prehodil som, “ale Simon napísal, že ticho rastie ako rakovina.”
“Všetko je relatívne,” prikývla. “A to je aj tvoj názor. Na všetkom je nejaké plus a nejaké mínus. Lebo všetko je svojím spôsobom kontroverzné.”
“Mm,” zamumlal som jej na súhlas. “Máš náladu na gitaru?”
“Kedykoľvek,” usmiala sa, “veď si jej ďalej aj tak moc neužijem.”
Ako som chmatol po puzdre gitary, obzrel som sa po okolí. “Ale kašlať na ľudí!” Barbora si ironicky prehodila čosi o mojej tolerancii. Otvoril som futrál a vytasil svoj nástroj. A… Najdem si místo, kde se dobře kouří. (“Tak to asi ne,” oponovala mi Barbora v jazyku niekdajších národných bratov. Ale na ďalší verš už sa pridala.) A tak sme si spievali o tom, že Mám jednu ruku dlouhou. Krásna a pohodová pieseň, akurát neviem, prečo mi prišla na um až teraz a na ceste som ju doteraz nikdy nehral. Ale takto má výsadné postavenie, hral som ju ako poslednú.
Po chvíli sme sa zdvihli a držiac sa za ruky pomaly došli k autobusu.
“Čo teraz?” srdce mi prudko búšilo, v bruchu ma príjemne(?) šteklilo.
“Neviem,” mykla Barbora ramenami, “lebo za takýchto okolností som sa ešte nelúčila.”
“Come here…,” privinul som si ju k sebe.
“Rozhodne nie s maníkom, na ktorom by mi toľko záležalo,” naviazala na svoju poslednú vetu.
“Thanks,” poďakoval som sa zotrvajúc v anglickom jazyku. Cítil som, že mám na krajíčku. Boli mi ukradnutí ľudia naokolo, ktorí sa vedľa autobusu prevetrávali tú chvíľu na vzduchu, len občas ma napadla nejaká nepekná myšlienka na adresu neďalekého fajčiara, čo nám od neho vietor zanášal do nosov pach cigarety. Aj Barbora bola evidentne dojatá.
“Želaj si niečo,” pošepkal som jej. Chvíľu bolo ticho.
“Mám ti to povedať?” zaujímala sa, pričom si odhodila vlasy dozadu.
“Samozrejme,” usmial som sa, “lebo inak by sa ti to mohlo nedajbože splniť.”
“Daj mi čosi,” poprosila.
“Čo?” ostal som prekvapený.
“To je jedno,” odvetila. Nevedel som, čo by som jej mohol dať, nemal som po ruke nič extra symbolické, žiadny prstienok, nič. Po chvíľke váhania som z vrecka vybral kľúče a zvesil jeden prívesok, ktorý sa mi často pripomínal, lebo dosť tlačil, ale mne sa veľmi páčil. “Nie je to nič zvláštne,” ospravedlňoval som sa. “Super,” pochválila mi ho. “Máš o čosi konkrétne záujem ty?”
“To nechám na tebe,” odvetil som. Barbora chvíľu premýšľala a potom bez váhania zvliekla z prsta prsteň. Svoj jediný. Čo ma fakt zamrazilo, lebo bol zlatý. “Preboha neblbni!” zhrozil som sa.
“Ja viem, čo robím,” prikývla a nahodila k tomu ešte aj milý úsmev.
“Akú má pre teba cenu?” spýtal som sa.
“Naši mi ho kúpili, ale neboj sa, darček to nie je,” uviedla Barbora. “Nemá pre mňa väčšiu cenu než ty. Lenže o teba prídem. Navyše, aj keď sa ti to nevidí, lebo ja sa nejak zdobiť nemusím, mám prsteňov doma dosť. A nechcem, aby si na mňa len tak zabudol.”
Zobral som si teda prsteň z jej dlane, konieckoncov sa mi veľmi páčil. Bol jednoduchý, a ako zázrakom som ho navliekol aj na prsteník. “Díky,” pousmial som sa a neveriacne pokrútil hlavou. “Ale aj tak by som chcel ešte čosi.”
“A to?” Barbora asi očakávala, že už nepôjde o hmotnú vec.
“Bozk,” prezradil som svoje prianie.
“Na to si nemusíš nič želať,” riekla, na čo sme sa naposledy pobozkali vášnivo. Aj keď sme na vášne moc síl teraz nemali. A navyše som sa v tejto situácii už dostatočne uvoľnil. Dosť na to, aby som pustil slzu, aj keď stále s drobným úsmevom.
“Neplač,” povedala mi moja milovaná.
“A prečo?” spýtal som sa a olízol si slaný prúžok, ktorý sa mi na chvíľu zastavil na pere.
“Aby som nemusela aj ja…,” sklopila oči, ako keby sa cítila nejak nepríjemne. Rozpaky?
“Nevieš, o čo prichádzaš,” usmial som sa. A to už Barbora nevydržala a to, čo poslednú hodinku zadržiavala, sa teraz spontánne spustilo v plnej miere. Oprela si hlavu o moje rameno, onedlho som pocítil nejakú tú slzičku na krku. Objal som ju tak pevne, ako to len bolo možné. Ja som sa tiež rozbehol naplno. Chvíľu sme tam stáli, naposledy som absorboval jej teplo do seba…
“Bolo to fajn,” zašepkala mi Barbora do vlasov.
“Ja viem,” prisvedčil som.
Oddialili sme sa a pozreli po sebe, obaja sme sa museli zasmiať, že sme sa takto “rozrevali” uprostred autobusáku okresného mesta. Zdvihol som jeden z jej báglov a hodil ho do otvoreného kufru za asistencie šoféra, Barbora si svoj druhý položila vedľa. Posledný bozk. Tentoraz jednoduchý, krátky, ale vrúcny… A posledný.
Pomaly sme sa púšťali, zrazu mala chuť na hranie. Pomaličky sme sa od seba vzďalovali, púšťali sa prstík po prste. Ukazováčik, posledný kĺb… na čo nám ruky spadli k telu.
“Ahoj,” pošepla mi. S úsmevom som prikývol. Na schodíkoch sa obzrela, hodil som na ňu svoj obľúbený pozdrav dvomi “víťaznými” prstami. Úsmev za úsmev. Do Tramtáry, do Tramtáry, do Tramtáryje… pospevoval som si v duchu.
Sedel som na lavičke, rukou si clonil proti slnku a sledoval autobus. Detaily mi unikali, ale zamávať sme si zamávali. Hodil som si bágel na plecia, gitaru na rameno a vybral sa svojou cestou. Sám. Všetko je len raz prvýkrát. A len raz naposledy.
Len raz, len raz… Lenže ja to chcem ešte jeden raz!
“Do Tramtáryje,” pousmial som sa a bezmocne pokrčil plecami.

Cesta (19): Sight And Touch

Dostávame sa už naozaj blízko koncu našej Cesty. Po tejto poslednej noci nasledujú posledné dve časti a najnovšia edícia môjho naivného slaďáku bude za nami. 🙂

Chris De Burgh: Sight And Touch

19/8
Závrať sa v skutočnosti volá Zvláštní znamení,” plácol som do tmy len tak mimochodom. Neviem, prečo ma to napadlo až teraz. Ale bola to pravda. Posledná noc. Stále som sa usmieval. Vedel som, že ma to do zajtra prejde, ale ešte dnes… Dnes som chcel utešovať moju lásku, ktorú behom pár hodín stratím. A možno sa situácia obráti a Barbora bude utešovať mňa. Čo by mi vôbec nevadilo.
“A teraz trocha staršej klasiky,” nahodil som neviazaný tón nejakého konferenciéra. Chytil som Barboru za ruku, v ktorej držala baterku, a namieril ju na spevník vedľa. Zasmiala sa mojej manipulácii, naše pohľady sa na chvíľu stretli v tme nad kuželom svetla, ktoré sa odleskovalo v jej očiach. Po chvíli však opäť pohasla. A takto pohasína už aspoň hodinu.
Only You… odspieval som jedno z mojich zamilovaných blues a odložil gitaru. Sadol som si oproti Barbore a nohami jej obopol pás. Položila mi ruky okolo krku a hlavu dala na rameno. Zaboril som svoju tvár do jej vlasov a zašepkal jej do uška: “Neboj sa, všetko bude v poriadku.”
“Ja viem,” odvetila pokojným hlasom. Len trochu rezignovaným. “Prečo si mi doteraz nezahral žiadne z týchto krásnych blues?”
“Nikdy si nebola natoľko smutná,” odvetil som. Nikdy na to nebola nálada. Nikdy som nechcel, aby si bola smutná… aj keď ti to sluší. Človek je krásne náladový. Nie každá nálada je krásna, ale náladovosť je nádherná. Opäť – nádhera kontrastov.
“Sľubujem, že zajtra budem žiariť,” usmiala sa Barbora zrazu až prekvapujúco uvoľnene. A to som jej mohol kľudne veriť.
Ako rád by som videl jej plachú stránku. Ale má pravdu, to sa nedá nijako hrať. Konieckoncov jej smútok má k plachosti tak blízko… Mám v náručí to najkrajšie dievča. Milované dievča v náručí je vždy tým najkrajším.
“Mám ešte hrať?” spýtal som sa. Akosi napriek týmto slovám som ju tuhšie stisol. Barbora ale asi vytušila, že hlavne dnes je mi pohodlnejšie vyjadrovať sa piesňami.
“Mhm…,” súhlasila. Pustili sme sa. Zaujalo ma, že sa aspoň tvárila dosť optimisticky. Siahol som teda po gitare a obrátil stranu v zošite na ďalšie blues. Oproti predchádzajúcej hodine, kedy som hral najmä české veci, som sa rozhodol prespievať zase pár anglických piesní. Since I’ve Been Loving You… originál od Led Zeppelin. Srdce trhajúca vec. A pohodovka Crying In the Rain od Everly Brothers, ale v pomalej verzii, ako to od nich prebrali A-HA.
Teraz by som sa veľmi rád dozvedel, na čo môj sen myslí. Keď ju za normálnych okolností chytí kdejaká vec, tak tieto náladovky jej museli rozvíriť hladinu myšlienok viac než dosť. Hlavu mala zaborenú do lakťa, ktorým si pridržiavala kolená. Do tváre som jej preto nevidel. Vedel som ale, že neplače. Síce na to bola dosť smutná, ale popri tom bola až moc napätá. A dnes sa ešte asi premáhala. Ako aj ja.
“Môžem aj veselé?” zaujímal som sa. Pozrel som sa na Barboru, tá zdvihla hlavu a so svojim obľúbeným pohupovaním hlavy zauvažovala… “Hej!” zasmiala sa nakoniec. Ale ťaživosť situácie jej zase vyhnala úsmev z tváre tak rýchlo, ako rýchlo sa objavil.
“A budeš spievať so mnou?” položil som ďalšiu otázku, na ktorej kladnej odpovedi mi veľmi záležalo. Pozrela sa mi do očí svojím suprovým skúmavým pohľadom. “Nemusíš, ak nechceš,” upozornil som ju s úsmevom na samozrejmú vec.
“A ak chcem… môžem?” na tvári jej zaihral náznak šibalstva, ktoré som na nej doslova zbožňoval.
“Ak chceš, tak musíš,” prikývol som. Stále sa mi dívala do očí, v tvári už opäť neutrálna. Len oči jej ešte žiarili, aj keď mi tie ohníčky prišli trochu smutné.
A tak som našiel v spevníku nejakú odpichovejšiu pasáž. The Price Of Love bolo presne to, čo mohlo rozprúdiť náladu. Hneď som nadviazal ďalšou vecou z obdobia, kedy rock’n’roll vymetal svetové rebríčky… Love Is Strange. Barbora pochytila môj signál, a tak sme vec zaspievali s pasážou, kedy ona volá mňa domov, podobne ako Jeniffer Gray vo filme Hriešny tanec Patricka Swayzeho. Fakt je ten, že bola zase v pohode. A tak som hitmi od Everly Brothers pokračoval dnes už štvrtým číslom Bye Bye Love.
“Tak to bolo dosť aktuálne,” pousmiala sa Barbora, sotva zdvihla oči od spevníku, z ktorého čítala pre ňu hore nohami orientované texty, ak si práve na čosi nevedela spomenúť.
Nasledovalo Kick Love Into Motion od Def Leppard a Oldfieldove To France, Moonlight Shadow a Family Man, pri ktorých Barbora úplne perfektne spievala druhý hlas, aby sa odlíšila od mojej melodickej linky. Veľmi zaujímavé pre mňa bolo, keď so mnou spievala druhý refrén v Perfect Strangers od Deep Purple. Pieseň sama nepoznala, ale opakované pasáže už na ďalší raz spievala so mnou. A občas mi robila “echo”, hoc’ len nejakým popevkom. Počuť pôvodne hardrockovú pieseň s jej altom bolo niečo jedinečné. Čo samozrejme asi nevedela.
“Kde vlastne berieš takéto pesničky?” spýtala sa po tejto sérii. Lampášom mi určite naschvál zasvietila do tváre. Nastavil som svetlu predlaktie, a keď ho nedala preč, chňapol som jej po ruke. Lenže ona pohyb vystihla a uhla.
“U týchto rockových vecí väčšinou texty zháňam, kde to len ide,” pokrčil som plecom. “U kamarátov, po obaloch platní… a akordy potom väčšinou vymýšľam, aby to znelo podobne. Proste ich odpočúvam.”
“Fakt je ten, že tu sa gitara nenájde tak často ako v Čechách…,” zauvažovala Barbora. “Teraz už viem, že by som takéto večery milovala.” Na chvíľu sa odmlčala. “Aj tak si myslím, že si dobrý v tom, koľko máš anglických vecí. Pokiaľ viem, tak sa takéto veci hrajú málokedy.”
“To je fakt, ale má to svoje dôvody,” podotkol som. “Keď už sa raz večer zíde pár ľudí, tak často si chcú zaspievať skoro všetci. A niečo, čomu všetci rozumejú.”
“A potom sa mi ráta, ako to všetko vyzerá komorne,” poznamenala ďalej Barbora, akokeby moje vysvetlenie ignorovala. Pousmiali sme sa na seba, lebo v tomto smere som jej dal za pravdu. Máloktorú pieseň som bol schopný podať rockovo na španielke. Preto každá pieseň tak trochu “sfolkovela”.
“A teraz Eagles!” uviedol som ďalšie piesne a začal hrať Take It To the Limit, potom som nabehol na Take It Easy a na koniec tejto série zaradil One Of These Nights. Tá sa Barbore ľúbila najviac. Pomaly sa chýlilo k polnoci. Rhinestone Cowboy od Larryho Weissa (v originále s úchvatným sláčikovým aranžmánom) pokračoval v americkom country-rock štýle. A potom som si zobral spevník mojich najobľúbenejších anglických piesní a od Fleetwood Mac zahral Chains, Don’t Stop a Gold Dust Woman z ich dokonalého albumu Rumors.
Barbora si na kus papiera poznamenávala tituly piesní, interpretov, aj albumy, ktoré som si vybavil k daným piesniam.
“Veľmi si ma potešil prvou anglickou sériou,” pokývala hlavou, “Roxette, potom tá verzia Baker’s Street alebo Floydi; ale poviem ti, teraz si mi zahral tak špičkové veci… nechcem porovnávať… radšej.”
“Keď sme u toho porovnávania, Pink Floyd majú svoje Dark Side… na štvrtom mieste všetkých najpredávanejších platní. Rumors sú na treťom,” usmial som sa.
“Kto je prvý?” zaujímala sa.
“Mišo Jackson,” mykol som plecom, “suverénne. So svojím Thrillerom.”
Barbora významne povytiahla obočie, ale nič nenamietala. Sledoval som, ako svižne zaznamenáva každú pre ňu relevantnú informáciu. Zrazu sa mi rozbehol prúd myšlienok o všetkom možnom. Behom sekundy ma napadlo množstvo vecí, ktoré si navyše často kontrovali. Pri pohľade na jej ruku ma napadlo, ake je telo vlastne dokonalé, keď sa môže ruka tak fantasticky jemne pohybovať. Keď srdce pulzuje desiatky rokov. Aký je dokonalý život, ktorý telo ako nástroj využíva.
Na druhú stranu sa mi vnútili neustále opakované otázky na tému, prečo sa život v podaní inteligentného (a čo viac – premýšľajúceho) tvora tak často obracia proti sebe.
“Čo mi ešte zahráš?” spýtala sa ma Barbora po chvíli ticha. Uprela na mňa svoj pohľad. A tak som nalistoval veci, ktoré sa k tejto chvíli veľmi hodili.
“Nikdy som nehrával De Burgha v originále,” poznamenal som a súčasne tým aj uviedol ďalšiu – a rozhodol som sa, že na dnes poslednú – sériu. Mal som veľmi rád De Burghov konzervatívny prístup k pop-rockovej hudbe. Jeho náladovky podľa mňa nemali konkurenciu. Nezohnal som nikdy jeho superhit Lady In Red a ani som ho nezháňal, lebo som si bohato vystačil s jeho platňou Man On the Line. A tak som z nej začal hrať… najprv odpichovejšie Emotions (musel som sa pousmiať, keď sa aj Barbora pousmiala, ako sa nám podozrivo stretli pohľady pri slovách Give me in the midnight hour), titulnú Man On the Line a Don’t Pay the Ferryman, ktorej melódiu som občas hrával k svojmu Obchodníkovi.
“A teraz pár melancholických…” A začal som Sight And Touch. Barbora mi robila “backing vocal” v refréne práve slovami titulu piesne. Popri piesni sa preplížila za mňa a hrejivo sa ku mne pritúlila, pričom ruky mi dala okolo pása tak, aby mi nevadila pri hraní.
“Sometimes the man in me…,” začal som s ďalšou prekrásnou náladovkou – Much More Than This. V hlave sa mi linuli tóny originálneho podania… bublavá melodická linka, nenásilný a nevtieravý synťák. Aj keď mi to trochu chýbalo, mala jeho pieseň obrovské čaro aj v čisto akustickej verzii.
Ďalšia vec, ktorej názov mi zostal tajomstvom a celý text som opočúval (našťastie je De Burgh krásne zrozumiteľný), opäť poposunula hranicu paradoxne krásne smutnej nálady. Aj keď som nikdy nemohol zaručiť, že moje slová sú stopercentne správne. Už nehovorme a poďme spať, nech dážď padá do okien… Krásny vnútorný monológ. Klasická dilema medzi hlavou a srdcom… Krásne rozpory jedinej osoby. Je čas nechať ju ísť. Nechcem, aby odišla. Je čas… Kam až môže láska zájsť? Kam až má… musí? Som nakoniec rád, že sa na to vôbec môžem pýtať.
A na záver som si nechal svoju lahôdku – Transmission Ends. Nič tak krásne neukončí album ako takáto pieseň. Sediac tu dnes v noci so svojou láskou… a nálada už bola tu. A navyše sa domnievam, že De Burgh je u piesní o láske ďalej od fráz ako napríklad Phil Collins, aj keď ten je, povedal by som, vo vyššej lige od De Burgha. Keď ležíš vedľa mňa, jemná a tichá, zavše počúvam rytmus tvojho srdca… Takto to bude vždy, dokiaľ sa neodohrá posledné dejstvo… až do dňa, kedy sa prenos skončí.
A potom ten emotívny príboj tesne pred koncom pesničky…
Miláčik, vždy ťa budem milovať, do posledného dňa, do poslednej hodiny. Vždy budem s tebou, áno, navždy budem s tebou. Láska, vždy budem s tebou…

Cesta (18): Give In To Me

Michael Jackson: Give In To Me

18/8
Prítmie. Hlasná hudba. Veľká sála. Veľa ľudí. Svetlá krájali dym zo suchého ľadu, ktorý voňal po kivi. Na “dýzy” chodím síce len niečo málo cez pol roka, ale tanec ma veľmi baví, konieckoncov doma trsám úplne bežne. Viem sa pri tanci dostatočne uvoľniť, navyše som mierne ovplyvnený latinsko-americkou rytmikou, a tak som tancoval aj tak trochu originálne.
Barbora na diskotéky moc nechodí, ale svoj pohyb ovládať vedela. Spočiatku síce hádzala len klasický krok-sem-krok-tam, no a tak po pár piesňach hodila štrajk a išli sme si sadnúť. Aj tak tam práve zahrali čosi, čo nemusím (Scooter, asi jeho Hypera).
“Nemám nič proti tebe,” zasmiala sa a odhodila si rozhádzané vlasy na chrbát, “ale nehovor mi, že tancuješ len pár mesiacov.”
“Šesť,” upozornil som ju. “Navyše som nehovoril, že tancujem iba toľko, ale tak dlho chodím na dýzy.”
“Tentoraz som ťa trochu podcenila,” prikývla. “Ale pripadám si celkom blbo, stačí porovnať…”
“Ja som tiež začínal krok do strany a prísun… ale tu ide len o to, aby si sa uvoľnila,” rozhodil som rezignovane rukami. “Hlavne psychicky. Hýbeš sa fajn, akurát to viacej rozbal. Veď ja tu tiež zo seba robím šaša. Spolieham sa na to, že sa ľudia nedívajú moc kriticky.”
“Tie tri baby vedľa sa teda rozhodne nedívali kriticky,” zapichla mi pohľad do očí.
“Ale všimol som si, že ich to prešlo, keď zistili, že sa venujem svojej milovanej,” pritiahol som si Barboru bližšie a hravo ju pobozkal.
“OK,” Barbora mi pusu vrátila, “takže čo teraz?”
“Počkáme si na nejakú odpichovku, alebo na lepší komerčák…,” usmial som sa, “a zase nabehneme.”
Čo sa stalo, keď som počul predohru Cotton Eye Joe od Rednexu. A je nutné povedať, že Barbora sa minútu od minúty zlepšovala. Veľmi si obľúbila krok-sun-krok, ktorý začala bežne využívať na tanečné kreácie roztiahnuté do priestoru. Na rýchle veci sme sa vôbec po parkete veľmi radi presúvali a nikde sa na jednom mieste moc nezdržali. Spontánne sme sa zohrali, myslím, že sme fakt vyzerali ako dvojica, ktorá spolu prebrázdila nejednu diskotéku. Ale rýchle veci nebolo to, na čo som sa najviac tešil – aj keď som sa na ne najviac vyblbol, v čom sa Barbora tiež nenechala zahanbiť. Okolo jedenástej hodiny nastalo prvé spomalenie v sérii s krásnymi piesňami Amerika (česká Lucie), Back For Good (Take That), Stay Another Day (East 17) a milo ma prekvapila Jacksonova Give In To Me.
“Whow!” zaradoval som sa, keď som počul tichý nástup Lucie. Barbora nevedela, o čo ide, ale čakajúc na začiatok ďalšej piesne sa zastavila, na čo som sa k nej plavným pohybom priblížil a objal ju okolo pása. To už jej došlo, čo bude nasledovať.
“Hmm…,” usmiala sa. “Tuším sa teraz pekne zamotáme.” V čo som samozrejme dúfal aj ja. Nandej mi do hlavy tvý brouky… “zabroukal” som jej do ucha. Položila mi ruky okolo krku, ako som to mal rád – oproti rukám na ramenách, ktorými si navyše dievča drží chalana tak trošku od tela.
“Ako ty vlastne nadväzuješ kontakt na diskoške?” spýtala sa ma hneď z kraja tanca.
“Tak to mám v živej pamäti, lebo moja nesmelosť mi dovolila osloviť prvé dievča na diskotéke asi pred tromi mesiacmi,” pri spomienke na to som sa musel pousmiať. “Bolo to v ***, taká tmavá dýza, podobne ako tu. Ale tam to bolo ešte viac ponuré. Bola to blondýna, o rok staršia, mala na sebe bodkované šaty… správny letný strih. A moc som si s ňou nepokecal, lebo som ešte nemal tú odvahu, ale musím povedať, že bola fajn. Veľmi milá.”
“Máš nejaké štandardné situácie?” zaujímala sa.
“Môžme si na to zahrať,” navrhol som. “Aspoň sa zoznámime dva razy… Čo ty na to?”
“Beriem,” prikývla a nahodila opäť svoj šibalský úsmev.
“Takže – oslovil som ťa… úspešne (asi)… chvíľu sa motáme na tento slaďák. A ide sa na hru. Klapka!” počkal som chvíľu, aby som si navodil atmosféru. “Ako sa voláš?”
“Barbora… a ty?” odvetila. Protiotázka mi padla dobre, lebo inak mi to pripadá, ako keby som jej svoje meno vnucoval.
Po odpovedi som nechal pauzu na jej strávenie. A keď sme u toho, musím spomenúť, že prvá (a často ako na potvoru jediná) vec, ktorú z rozhovoru zabudnem, je práve meno. A pritom si často poviem, ako lahodne znie… “Koľko ti je?” Tejto otázke som sa nevyhýbal, lebo si myslím, že mladá “násťročná” dáma to nebude považovať za netaktnosť, navyše ma to zaujímalo, aby som vedel, ako pokračovať ďalej v rečnení, respektíve… v tejto fáze skôr v pýtaní sa na ďalšie fakty.
“Šestnásť,” odpovedala, ale otázku nevrátila.
“Nehovor…,” pousmial som sa tak, aby sa to ani horšej dievčiny, než akou bola Barbora, nedotklo. “Nápodobne,” oboznámil som ju so svojím vekom, aby nebola v nevýhode. A po malej pauze pokračoval v otázkach: “Kde vlastne bývaš?”
Po jej ďalšej odpovedi (pravdivej) som pokrútil hlavou. “Nemáš to tak trochu z ruky? To je dobrých sto päťdesiat kilákov na východ.”
“Som tu na prázdninách,” oznámila, vlastne tiež podľa pravdy. Pozerali sme si zavše do očí, musím priznať, že nedala nijak najavo, že by ma poznala, bola tiež naladená na tú správnu zoznamovaciu náladu. Ale správala sa milo. Vlastne obdobne, ako keď som ju kontaktoval v autobuse. Bože, ako to je dávno…
Po chvíli tíška (teda… pominul som rámus, čo nám valili do hláv repráky) ma prekvapila otázkou na moje bydlisko. Pousmial som sa, lebo táto odpoveď mi zatiaľ vždy dávala veľa priestoru na nasledujúci prejav. “Oficiálne na Slovensku, ale prechodne (a vlastne dúfam, že aj naveky) som v Čechách.”
“Nehovor,” zasmiala sa ona napodobniac môj tón, akým túto vetu väčšinou púšťam do éteru. “Čo v Čechách?”
“Vlastne emigrant,” pozreli sme si z oka do oka – doslova, keďže sme pri tancovaní nemali hlavy proti sebe. “Čakám na občianstvo.”
“Aha… a aké to je?” zaujímala sa zainteresovane Barbora.
“Problematické,” priznal som. “Čo teda väčšinou odnášajú naši, mne to ani tak nevadí. Ale ešte tri a pol roka… a je to v suchu. Na druhú stranu docela pútam pozornosť, veľa Slováčiskov tam predsa len nie je.” A s úškrnom som dodal: “Teda zatiaľ.”
“Aha…,” prikývla. Evidentne som bol na rade. A tak som nahodil ďalšiu “anketnú” otázku.
“Do akej školy vlastne chodíš?” zaujímal som sa teda okázalo.
“Gymnázium,” povzdychla si, ako keby sa jej to nepáčilo. “Ešte neviem, čo ďalej, ale asi to bude nutné – myslím tým niekam ísť.”
“Ja tiež ešte neviem, kam pôjdem,” zamyslel som sa. “Robím elektrotechniku, počítače. Na informatiku by to asi nebol problém, a aj by ma to bavilo, ale chcel by som mať výšku humanitného zamerania. Nejaký organizačný odbor, ergonómia, psychológia a psychika ľudskej práce… neviem. Ale čosi také by ma asi bavilo.”
“To je razantný krok stranou,” zamyslela sa Barbora. A opäť mi nechala slovo. A to už nabiehali otázky, od ktorých sa odvíjal ďalší rozhovor.
“Čo ťa najviac baví?” spýtal som sa. “Teda okrem školy…”
“Čo ma baví?” moju ironickú poznámku nechala stranou. “Karate.” Pozreli sme si do očí. Ja som hral prekvapenie, ona sa pousmiala. “Nemám moc rada boj…”
“Nechápem,” žiadal som si vysvetlenie toho kontrastu.
“Začala som z nudy, teraz už moc necvičím,” zamyslela sa. “Teda už len sama. Na fyzičku. Pre krásu. Páči sa mi kultivovaný pohyb.”
“Mňam,” nahodil som jednu zo svojich súhlasných tvárí, na ktoré Barbora (ako neznáma osoba) zareagovala “poplašene”. Musel som všetko uviesť na pravú mieru: “Aj ja mám rád kultivovaný pohyb, len trochu iný. Zbožňujem tanec. A hudbu vôbec.”
“To som si všimla,” zasmiala sa.
“Myslíš vážne?” podivil som sa.
“Vážne,” prikývla. “Ťažko bolo možné, aby som si ťa nevšimla.”
“Díky!” vyfúkol som. Poteší. Na chvíľu zavládlo ticho, pre zmenu som chcel ja počkať, kým ho nepreruší ona.
“Keď sme u toho,” začala ďalšiu výmenu, ako som predpokladal, “čo ty robíš tu? Povedala by som, že to máš ešte viac z ruky ako ja.”
“Ja som tu tiež na prázdninách,” vysvetlil som. “Síce len na krátku dobu. Prechádzam tadiaľto s priateľkou.”
“To mi hovor…,” začudovala sa Barbora. “A to môžeš takto tancovať s nejakou inou?”
Na to sme sa obaja zasmiali, tentoraz ako skutočný ja a skutočná Barbora. Čo mám na to povedať? Ale nechcelo sa mi prerušiť hru, aj keď Barbora mi šepla z blízka do ucha svoje “sorry”. Pričom sa na tú chvíľu mimo hru ku mne priblížila až moc.
“Ona je veľmi tolerantná,” oboznámil som ju provokačne. Na čo sa len pousmiala. Položil som jej hlavu na rameno a na pár minút som sa oddal vychutnávaniu danej chvíle.
“To si už skončil s hrou?” spýtala sa Barbora. Tuhšie ma objala okolo krku.
“Asi áno,” prikývol som.
“A prečo?” zasmiala sa. Pozreli sme sa po sebe.
“Nemohol by som sa k tebe pritúliť,” odpovedal som. Barbora si s úsmevom odhodila vlasy za chrbát a sklopila pohľad, zrazu tak fantasticky nevinný… teda aspoň tak vyzeral. Hérečka. A lebo som si to teraz dovoliť mohol, tak som si ju privinul k sebe tak blízko, ako sa len poddala. A Barbora sa mi moc nebránila…

Cesta (17): One Of These Nights

Eagles: One Of These Nights

15/8
Mali sme naplánovanú cestu na ďalších päť dní dopredu. Na vôbec posledné dni, ktoré spolu strávime. Lebo potom sa rozlúčime. Tak sme sa rozhodli na dnešnej “valnej hromade”, ktorá sa odbavila pri obede. Boli sme štvrtým dňom v skalách. Pieskovcové skaly sú mi veľmi sympatické. Fakt je ten, že najradšej mám travertín, je to na šplhanie moja najobľúbenejšia hornina, oproti pieskovcu je viac pórovitá. Prvé dva dni sme táborili na západnom konci tohto “raja”, včera sme sa posunuli o dvadsať kilometrov na východ. Ako vidno, posledný týždeň sa niesol v znamení pohody, menej pochodov, viac táborenia.
Zato počasie doslova šalelo. Teraz bolo síce jasno, ale len pred polhodinkou solídne spŕchlo, včera fúkal vietor, že nám skoro odnieslo stan… sranda veliká. Aspoňže bolo teplo. Sedeli sme na akomsi šikmom obelisku, Barbora “na vláčika” za mnou, ja som sa rýpal v nejakom na skalu prirastenom machu svojou palicou z dubového dreva, ktorú som si obstaral na naše šermiarske súboje. Praktikujeme ich druhý deň a je to fakt zábava, často mi to Barbora aj pekne natrie, ale to nie je tak dôležité, najlepšie na celej veci je, že sa poriadne pováľame po zemi. Ani neviem, kedy nás napadlo hrať sa na ninjov, ale celkom mi sadla zábava na úrovni desaťročného deca.
“Kam teraz?” opýtal som sa a rukou sa zahnal nad údolíčkom pred nami. Za malým potôčikom sa rysovala ďalšia skupina skál. Takéto “vodné toky” dávajú pieskovcovým skalám tú správnu vizáž a aj sa v ich blízkosti dobrodružnejšie kráča, človek často nechtiac zapadne do terénu. Oproti okoliu nášho prvého táboriska bolo tu všetko viac divoké. Skaly a obelisky predtým holé sa teraz miešali so stromami, často úplne zapadávali v lese.
“Pôjdeme vľavo,” naznačil som smer ďalšieho pochodu – teda skôr “polezu”. Obaja sme mali topánky, ktoré neboli uspôsobené tomuto terénu, a tak sme z nich už niekoľko ráz museli večer vyklepávať ihličie. Včera sme urobili drobný prieskum okolia, na tejto strane sme dospeli práve k tomuto šikmému balvanu, na ktorom teraz sedíme. Skaly vľavo sa mi viac páčili… od pohľadu.
“OK,” kývla Barbora. “So let’s go.” S malým unaveným povzdychnutím sa zdvihla na nohy a podala mi ruku, aby som vstával už aj ja.
“Nepodnikli by sme čosi, čo sa nekryje s filozofiou našej cesty?” zamyslela sa akoby len tak mimochodom, pričom sa pozerala kamsi do diaľok. Hneď sa mi ale podívala priamo do očí. Že by chuť zmeniť zvláštny stereotyp? Šanca poznať sa v iných a vlastne úplne obyčajných situáciach?
“Kľudne,” prikývol som, “len neviem, čo konkrétne máš na mysli.”
“Večeru na úrovni? Disko?” pokrčila ramenami. To druhé bola pre mňa nahrávka na smeč, ale rozhodol som sa najprv zareagovať na prvý návrh.
“Večera by mohla byť zaujímavá,” pousmial som sa úprimne. “Overil by som si svoje schopnosti na mieste gentlemana… len zohnať slušné oblečenie. Pokiaľ to teda má byť fakt na úrovni. Inak by to bolo fajn, ešte som na večeru s takou kočkou nešiel.”
“A diskotéka?” zaujímala sa.
“Ha, há…,” hodil som s úsmevom nejakú tanečnú figúru. “To by mi sadlo. Lebo tancom, aj keď si to ty nemohla zistiť, doslova žijem.”
“Whow!” rozosmiala sa aj Barbora, “sa nám nejak prejavuješ.”
A tak sme nakoniec zvolili diskotéku. Konieckoncov to bude asi akcia, ktorá má k našej doterajšej spoločnej skúsenosti najďalej. Tá večera by síce bola úletovejšia, paradoxne práve tým, že je to maximálne normálna akcia, dosť spoločenská…, ale neboli na to prostriedky. Keby to záležalo len na mne, aj tak by som si vybral oboje.
Neskôr toho istého dňa okolo desiatej hodiny večer, kedy už bola všade – a hlavne v stane – tma, sme ležali obaja v Barborinom spacáku (lebo je väčší než ten môj). Boli sme síce fajn naladení, ale aj poriadne unavení. Práve som si obzeral špinu dokonale pozaliezanú za nehtami, keď Barbora do ticha, ako to má vo zvyku, nakúsla ďalší rozhovor, ktorý mohol mať istý kľúčový význam pre našu cestu.
“Vieš, ako sme sa bavili o tom, že sú chvíle, kedy by som ti dovolila všetko?” spýtala sa. Myslel som si, že pôjde len o náš typicky teoretický rozhovor. Lenže tentoraz som sa sekol, pretože ďalšie slová sa týkali výhradne nás.
“Občas to iskrí,” usmial som sa, hoci sa mi zdalo, že Barbora bola akosi vážna. Mal som chuť zachovať uvoľnenú atmosféru.
“Každá ženská dokáže byť potvora,” zamyslela sa nahlas; konštatovaním mi nutne pripomenula náš rozhovor na túto tému, na základe ktorého sme usúdili, že medzi ženou a mužom nie je radikálny rozdiel v miere ich “potvoráctva”, ale len v jeho spôsobe.
“To je dobrý začiatok,” potvrdil som jej jej názor s prídavkom ironického tónu.
“Ale ver mi, že teraz nechcem byť potvorou,” ubezpečila ma, ešte som stále presne nevedel, ako to myslí, “ani si nemyslím, že by si bol málo iniciatívny…”
“Moment, moment,” zastavil som ju. “Nebudeme sa baviť o tom, že iniciatívu tu máš väčšinou ty. Ale akosi mi uniká, o čo tu ide. Mimochodom, toho, že by som ťa považoval za potvoru, sa báť nemusíš.”
“Vravíš – občas to iskrí,” usmiala sa. Ležala tam tesne vedľa mňa na boku, oči jej žiarili tichým úsmevom, vlasy si prehodila za seba, lebo sa jej moc motali do tváre… často si ich vyberala spomedzi pier. “Tak teda… neviem, či nezájdem ďaleko, ale dnes večer som celá tvoja; čo budeš chcieť, to spravím.” Pri týchto slovách sa usmievať prestala, aby potvrdila, že nechce byť potvorou.
“No,” vyfúkol som, lebo toto mi trošku vyrazilo dych. Keď sa to vezme z tej najhoršej stránky, môžu z toho byť pomerne ďalekosiahle dôsledky. To bola prvá vec, ktorá ma s trochou irónie napadla. Hneď mi ale prišla na rozum iná vec, tentoraz maximálne príjemná. Vedel by som toho využiť, vedel by som si to užiť. S Barborou… to bol môj sen. “To si ma púšťaš pekne blízko.”
“To hej,” pousmiala sa Barbora. “Vlastne som mala tie poznámky o nejakom nepúšťaní ani tak nie kvôli tebe, ale preto, lebo sa onedlho rozídeme; navyše… keď som to povedala, chodili sme spolu pár hodín, teraz to je o čosi viac. Obaja vieme, že vlastne navonok sa toho zmenilo málo, lebo som mala to šťastie a padla som na srdečného chalana, ktorý sa ku mne choval milo, a občasný príjemný dotyk, ako ty rád hovoríš kontakt, ma vždy len potešil. Ale posun v myšlienkach som zaznamenala.”
“Díky za toho srdečného kolíka,” zazubil som sa, fakt ma to totiž veľmi potešilo. “Neviem, či by som si dovolil za ten posledný týždeň toľko, keby sme to spolu oficiálne nepiekli.”
“Ty oficiálne,” zasmiala sa, “veď onedlho nám vyhasne.” Prvý raz spravila narážku na koniec nášho veľkolepého projektu tak, aby ostala stále vysmiata.
“Čo si od dnešnej noci sľubuješ?” mámil som z nej predpovede.
“Ja?” tajomne po mne žmurkla. “Ja budem s napätím očakávať, kedy si ma dáš k večeri a ako dlho ti potrvá, než sa rozhýbeš.”
“K večeri, vravíš…,” chytil som ju za rameno, zvalil od seba na chrbát a vrhol sa na ňu. Pobozkali sme sa. “Whow!” šepol som jej do ucha, než som ju doň jemne kúsol. Čo teda nemala rada (ako snáď jedinú vec, čo mi kedy dala najavo), ale tentoraz to prešla bez povšimnutia… a či skôr zareagovala na to tiež nejakým výpadom.
“No rozhýbal si sa rýchlo,” uznala a rukou mi prešla cez vlasy. Hneď som jej po nej nevďačne chňapol a aj som ju úspešne pohrýzol. (“Jaguár jeden… to si môžeš odpustiť.”)
“Chyba…,” protirečil som jej. “Ešte stále váham, no a keď sme u toho, mám chuť hodiť ešte trochu reč. Navrhujem špeciálnu formu. Každý z nás tomu druhému položí dajme tomu dve otázky a on musí odpovedať. Začínam…”
“Môže byť,” prikývla Barbora. “Myslím, že toho využijem aj ja.”
“Takže: Musím dnes čosi urobiť, aby si bola spokojná?” spýtal som sa, lebo ma silno zaujímalo, či sa mi fakt odovzdáva, a to aj myšlienkovo, alebo niečo nutne očakáva.
“Stačí, keď budeš vedľa mňa a zahrievať ma…,” mykla s úsmevom plecom. “Aj keby si ma dnes len raz pobozkal na dobrú noc, hoci hneď teraz, aj tak by to bola jedna z mojich najkrajších nocí. V doterajšom živote rozhodne. Ja ináč ani nevravím, že dnes máš jedinečnú šancu. Formulujem to ešte inak: Odteraz si nebudem dávať pozor, ako moc sa mi chceš dostať na kožu. Lebo si asi neviem predstaviť situáciu, ktorá by sa mi s tebou priečila. Tak! That’s all.”
“No to si toho vieš predstaviť veľmi málo,” zaškeril som sa, aj keď to asi nemohla moc vidieť.
“Neprovokuj, hej?” schladila ma. “Moja otázka znie: hmmm… Čo si o mne teraz myslíš?”
“Tak ti ď…,” povzdychol som si. “To je na hodinu komplimentov. Stačí ti, keď ti poviem, že to nie je horšie? Teda… vieš, ak si to môžem vysvetliť, akože si mi prejavila viac dôvery, tak si si to len polepšila.”
“Tak si tu asi budeme navzájom kurizovať,” pokývala Barbora hlavou. “Ale dík, špatne si to rozhodne nevykladáš, to ťa môžem ubezpečiť. Zatiaľ si ma nesklamal.”
Jedným z našich stiskov rúk prebehol impulz, ktorý som obratom vrátil. Usmiali sme sa.
“Druhá otázka – tak to bude ťažšie,” odfúkol som si, pričom som sa stále díval svojej milej do očí, ktoré sa občas v tme zaleskli. “Napríklad… taká priblblá otázka -”
“Nevadí, budem to tak brať,” ubezpečila ma.
“- Čo by si si počala s potomkom?”
“Whow!” Barbora sa s uvoľňujúcim smiechom zosunula na chrbát. “Tak to si ozaj nechal zájsť svoju fantáziu ďaleko. Ale už aj o tom som uvažovala, aby som sa ti priznala. Ale neviem… asi by som ale nešla na výšku, ako mám v pláne, bohvie, či by som vôbec kedy dokončila gympel. Asi by som si za to vynadala a tebe poďakovala. Ale asi by to bola v prvom rade moja chyba.”
Na chvíľu zavládlo ticho. Tentoraz nie ani moc ťaživé.
“Máš vôbec krabičku?” spýtala sa odrazu na otázku, ktorá v tej chvíli netrápila ani mňa.
“To je tvoja druhá otázka?” uistil som sa. Samozrejme mi hneď došlo, o čom sa bavíme.
“Áno,” prikývla, ale usmiala sa, aby ma uvoľnila.
“Aj o tom som uvažoval, aby som sa ti priznal,” prikývol som. “Ale fakt je ten, že ju nosím stále, pre istotu, takže nič osobné. Ale dúfam, že ju často nevyužijem, dokiaľ nenájdem svoj sen pre život.”
“Čo teraz?” zaujímala sa Barbora po malej odmlke.
“Uvidíme…,” pousmial som sa a naklonil sa nad Barboru. “Podľa toho, ako mi bude chutiť tá večera… a ako sa rozbehnem.”
Pobozkali sme sa. A nebolo to na dobrú noc…

Cesta (16): Mr. Blue Sky

Cesta sa pomaly chýli k svojmu záveru a po tejto časti nás čaká už len posledných päť dielov. 🙂 Dnes už to stopovanie nie je to, čo bývalo – najmä na Slovensku, ale kedysi to bol naozaj celkom dobrý spôsob turistickej prepravy.

ELO: Mr. Blue Sky

11/8
Rehotali sme sa tak, až som sa čudoval, že sa neváľame v prachu s rukami na bruchách. Sú také chvíle. Isto to každý pozná. Najprv úvod do situácie: Ako sme sa rozhodli, vybrali sme sa “na stopa”. Čo sa neobišlo bez šaškovín. A na tých sme sa smiali, aj keď sa to nedá tak jednoznačne povedať. Ja som sa totiž smial na všetkom a na ničom súčasne. Už len preto, že sa smeje Barbora. A tá sa možno smiala len preto, lebo sa smejem ja.
Takáto nálada už trvala od rána, to značí asi tri hodiny. Zásadne sme sa smiali úplne všetkému, doslova každej blbosti. Potácali sme sa takto po ceste a robili show. Dlho sme sa ale nepredvádzali, lebo do piatich minút nám zastavilo auto. Okrem vodiča nebol vnútri nikto.
Otvoril predné dvere: “Kam to bude?”
“To je úplne jedno,” snažil som sa ubrzdiť svoj smiech. Vzápätí som si uvedomil, že to asi nebola najvhodnejšia odpoveď, hoci mala k pravde najbližšie.
“Dúfam, že vám nebude vadiť nakazlivo dobrá nálada…,” uisťovala sa Barbora, “my už sme raz takí.” Spiklenecky na mňa žmurkla.
“Tak si nastúpte,” usmial sa vodič.
“OK. My sa hodíme obaja dozadu,” navrhol som, ale skôr než stihol ľahostajne pokrčiť plecami, ozvala sa Barbora: “Len pekne padaj dopredu, nech ťa mám aspoň raz poriadne na očiach!”
Jej slová samozrejme vyzneli kamarádskejšie, než ako vyzerá ich obsah, konieckoncov korešpondovali s aktuálnou náladou. A tak som rezignovane pokrčil plecami nakoniec ja.
Šofér bol muž v stredných rokoch – mohol mať okolo štyridsať – s fúzami a krátkou bradou. Tváril sa veľmi sympaticky a hlavne tolerantne k blbnúcej mládeži.
“Odkiaľ s takým veselím?” vyzeralo to, že rozhovor so stopármi nadväzuje často.
“Teraz sme chvíľu stanovali v jednom lese asi pätnásť kilákov odtiaľto,” začal som sa šíriť o našej trase. “Predtým sme boli vo ***, tam sme pozreli ryzne…,” prelietol som rýchlo našou trasou, “…no a sme tu. A ešte nevieme, čo ďalej.”
“Ryzne…,” zamyslel sa šofér. “Hmm… tam je to veľmi príjemné.”
Slovíčko príjemné hneď upresnil: “Drsné a pekné.”
“Boli ste tam?” spýtala sa reflexívne Barbora, aj keď odpoveď už vlastne poznala.
“Hej, s deťmi,” pousmial sa, asi mal na to pekné spomienky. Pozrel sa do spätného zrkadla, možno len tak, možno sa tam stretol s pohľadom Barbory. Obzrel som sa. Usmiali sme sa – teda hlavne ja, lebo ona mala vysmiate stále – hodila na mňa svoj tik obočím, jej obľúbený tichý pozdrav.
“Kam vlastne idete?” spýtal som sa.
“K Priehrade,” odvetil šofér. To bolo asi hodinu cesty. Všimol som si, že sa v strednom stĺpiku krčí autorádio s kazetovým prehrávačom, na čo som hneď skočil.
“Mohol by som si niečo pustiť?” spýtal som sa teda.
“Ak máte kazetu…,” usmial sa s nehranou samozrejmosťou. “Ja som svoje omylom nechal doma.”
Vláčil som so sebou box na dvanásť kaziet, to kvôli walkmanu – aj keď som ho teraz už tretí deň nepočúval, lebo mi došli akumulátory. Bez hudby proste nefungujem. Dostal som náladu na čosi odpichovejšie, a tak som vybral Madonnu a strčil ju do “slotu” tak, ako som dúfal, že je to správne. Našťastie bolo. Keď chlapík spoznal úvodnú Papa Don’t Preach, pokýval hlavou zo strany na stranu a obrátil sa ku mne: “Ako hlasno počúvate hudbu?”
“Hlasnejšie – lepšie,” odvetila miesto mňa Barbora. Prikývol som na súhlas. Muž vytočil hlasitosť na solídnu hodnotu, ale tak, aby sme na seba nemuseli kričať, aj keď hudba bola dominujúcim zvukom v interiéri vozu.
Vonku bol krásny modrý deň. Uvažoval som o pokračovaní našej cesty, ak by sme sa nechali vyklopiť niekde pri Priehrade. Preliezli sme troje prekrásne hory, bolo by dobré trochu zmeniť kurz. Obrátil som sa na Barboru: “Podáš mi, prosím ťa, mapu?”
“Ktorú?” otázka mala svoj dôvod, keď už sme mali sedem máp.
“Okolie Priehrady,” špecifikoval som.
Asi sedemdesiat kilometrov od Priehrady sa nachádzala oblasť pieskovcových skál, čo nebolo na zahodenie. Predsa len sme sa obaja veľmi radi škriabali po skalách a tu by sme si užili aj trochu rizika… Vedel som, že skaly sú živlom, ktorý by nám obom vyhovoval.
“Podnikáte nejakú veľkú turistickú akciu?” spýtal sa nás vodič.
“Nech žijú prázdniny!” odvetil som trochu od veci miesto prikývnutia. Barbora si asi povedala, že to nie je dostatočná odpoveď, a tak ma doplnila: “Dá sa to tak povedať.”
“Netušil som, že sa aj dnes mladí vedia odpútať od civilizácie,” pousmial sa.
“To sme pôvodne netušili ani my,” oplatil som mu úsmev, konieckoncov to bola pravda.
Oprel som sa o sklo dverí a “hmkal” si nejakú melódiu. Prechádzali sme rovným, širokým údolím, ktoré mohlo mať naprieč asi tridsať kilometrov. Oproti tomu sa na severe vypínali najvyššie štíty tohoto “venca” Karpát a na juhu hory len o málo nižšie. Vedľa sa proti nám valila najdlhšia rieka republiky, za ňou sa rozprestierali fľaky zemiakových polí. Vyššie položená poľnohospodárska oblasť…
Aj keď šofér nevyzeral ako cestný pirát, na tachometri mal stodesať, čo si na tejto ceste isto nemôže dovoliť. Ešte paradoxnejšie mi v tomto smere pripadá, keď nás predbieha nejaký šialenec. A to sa dialo prakticky stále. Podal som mapu dozadu Barbore, aby ju hodila do obalu.
Slnko mi začalo nepríjemne pleštiť do očí, a tak som si sklopil clonu nad čelným sklom, pričom som si všimol, že na clone je zrkadlo. Posunul som hlavu trošku doľava, aby som videl Barbore do očí.
“Na čo myslíš?” spýtala sa ma svojou najčastejšou otázkou.
“Neviem,” odvetil som, ale dnes som neodbočil zrakom, ako to zväčša robievam, keď mám čosi povedať.
“To bol reflex,” zatvárila sa znechutene. “Isto vieš, na čo myslíš.”
“Na cestu,” povedal som. Bola to pravda… tak trochu.
“Nejak často,” podozrievala ma Barbora. “Nemyslíš?”
Napriek krátkej výmene viet nik z nás neuhol pohľadom, čo nemohlo skončiť inak, než “súbojom očí”. Nikomu nevadilo zrkadlo ako odrazová plocha. Vedel som, že na svoju poslednú poznámku nepotrebuje Barbora žiadnu odpoveď. Mohla vedieť, že málokedy nemyslievam na ňu.
“Kto z koho?” tikol som na ňu obočím.
“Neuhnem,” mykla Barbora plecom. Vedel som, že to môžem brať vážne.
“Ani ja,” mykol som plecom pre zmenu ja. Vedela, že to môže brať vážne.
Ale po chvíli som sa rozhodol ustúpiť. “Dobre,” pousmial som sa, “ale len že si to ty.”
“Dobre,” súhlasila. A tak som vypratal bojové pole. Nebudem predsa v prekrásny modrý deň kaziť malú detskú radosť svojej momentálne najbližšej priateľke…

Cesta (15): The Rain Song

Led Zeppelin: The Rain Song

9/8
V jednej krásnej knihe som si prečítal myšlienku, ktorej obsah ma zaujal: Každý človek raz príde na to, že život je séria porážok. A tým, že ideme ďalej, aj keď to vieme, snáď len tým sme ľudia.
Fakt je ten, že knihy ma veľmi ovplyvnili. Veľká časť mojej výchovy je produktom kníh. Z nich som čerpal svoje ideály, svojich hrdinov. Od klasického Old Shatterhanda som sa časom prepracoval až k Georgovi Virdonovi z mojej najobľúbenejšej knihy Posledný kabriolet od Antona Myrera.
Aj keď má život asi viac porážok ako víťazstiev, je predsa len krásny. A našťastie som stále natoľko mladý, že som veľa porážok nezažil. Vyslovene víťazstvá tiež nie sú na dennom poriadku, ale dalo by sa povedať, že sa v mojej minulosti nájdu. A som rád, že som nikdy nemal problémy sám so sebou.
Cesta sa pomaly blíži ku svojmu koncu. Klasické myšlienky. Ležal som na deke a všetko nechával plynúť voľne okolo seba. Bola už trochu zima, isto väčšia než počas predchádzajúcich dní. A malo pršať. A my sme sa chceli vydať na výpravu do blízkej dediny, lebo sa nám pomaly míňal proviant. Na kúpanie nebolo ani pomyslenie, mal som na sebe rifle a flanelku, a ktovieaké teplo mi teda nebolo.
Včera sme naplánovali na dnes nákupnú akciu a dnes som čučal do neba a dúfal, že ďalšie tri hodiny nespŕchne. Zase na druhú stranu by mi dážď nevadil. Lenže asi by to hrozilo prípadným prechladnutím, mokré veci tiež nie sú nič príjemného. Nebola síce hrozná zima, ale teplu letnej búrky sa to neblížilo.
Barbora ku mne prišla od polievky, ktorú varila v kotlíku nad ohňom. “Chvíľu počkáme, kým to trochu vychladne,” riekla a ľahla si vedľa mňa. Chytila ma za ruku a preplietla si prsty s mojimi. Rád som vstrebával jej teplo, aj som toho zavše využíval, čo mi Barbora s radosťou tolerovala, lebo som mal horšiu termoreguláciu ako väčšina ľudí. Aj za tepla som mával chladné ruky, čo sa nezlučovalo s mojou vrelou povahou (ha, ha).
Položil som si jej ruku na hruď (respektíve na svoje pre ňu búšiace srdce) a takto sme ďalších päť minút preležali v tichu. Len občas sme si posielali vzájomné pulzy v nejakom kóde, ktorý som “cítil”, aj keď som mu nerozumel. Občas sme sa tomu zasmiali, lebo obaja sme si obľúbili takéto hrátky.
“OK. Ideme sa napapkať, aby sme boli silní,” prehlásila napokon Barbora a vstala.
“Hmm… to budeme do budúcnosti potrebovať,” súhlasil som a dodal, “…vo všetkých smeroch.” Zdalo sa mi, že Barbora pochopila mnohoznačnú narážku aj v tej veci, ktorá nás oboch trápila. Veď som to tak aj prenesene myslel.
Cesta do dedinky bola bezproblémová. Behom hodinky a štvrť sme došli do miestneho obchodu so “smiešnym” tovarom. V malej samoobsluhe sme boli úplne samotní (teda okrem mladej a sympatickej predavačky). Prechádzali sme sa medzi regálmi a špekulovali, čo budeme v nasledujúcich dňoch potrebovať.
“Ber ju!” ukázal som na “obilku” (moja obľúbená kaša). Barbora hodila krabicu do košíka a zamyslela sa (so zodpovedným výrazom, ktorý mi pripomenul maminu pri podobnej príležitosti), čo ešte môžme využiť. Ja som zbalil pár polievok v sáčku, dve veľké Margotky (čo bol zázrak, že ich tu mali), dvoje zápalky a dve mlieka (jedno trvanlivé, druhé sušené). Barbore som vzal košík, aby sa nám náhodou neuťahala, a zvyšok výberu nechal na nej. Všetko sme nahádzali do ruksaku a vydali sa na spiatočnu cestu…
“Whow!” zareval som do zamračeného neba, ktoré to nakoniec nevydržalo a pustilo na nás prívaly vody niekde na poslednom kilometri spiatočnej trasy. Utekať nemalo význam, lebo behom pol minúty sme boli totálne mokrí. S roztiahnutými rukami som sa začal točiť okolo svojej osy a pritom sa naplno rehotal.
“S kým som sa to vybrala na cestu?” povzdychla si rezignovane Barbora. Ale úsmev ju (ako ináč) stále neopúšťal.
“Nie je nič krajšieho ako milovanie v daždi,” zagúľal som po nej očami.
“Tak od toho sa rada dištancujem,” poznamenala na to ona. Stále sa ale tak zvodne usmievala, hoci možno jej to tak nepripadalo. On to vlastne mohol byť obyčajný milý úsmev. Mal som chuť po nej dravo a hravo skočiť. Zhodil som z pliec krosnu s nákladom a pomaly k nej pristúpil.
“A jéje,” prehodila Barbora a nasadila tón plný obáv. Ťažko mi je posúdiť, či sa naozaj bála, že práve teraz spravím nejakú nepredloženosť. Úsmev ale na tvári ponechala, navyše mi vyšla v ústrety a natiahla ku mne ruku. Z prstov jej odpadávali dažďové kvapky. Mikina jej stmavla po nasýtení vodou o pár odtieňov, celá bola úplne premočená. Ja som samozrejme nemohol vyzerať oveľa lepšie.
Pršalo. Priam lialo. Sotva bolo vidieť na ďesať metrov dopredu. Na myseľ mi prišli potraviny, ale bágel bol našťastie nepremokavý. Ak prežije toto, môže sa smelo titulovať hoc’ aj vodotesný.
Chytil som Barboru za ruku a pritiahol si ju k sebe. Pozerala sa mi do očí pohľadom, aký som snáď u nej ešte nevidel. Zrazu už žiadne šibalstvo. Úplne naivný pohľad, akoby zvedavá, čo sa bude diať. Neviem, či to hrala, ale vyzerala fakt ako decko. Ešte aj do spodnej pery sa hrýzla. Musel som sa tomu zasmiať.
“Nezabudni,” jej hlas bol oproti jej vizáži úplne vážny, “že som úplne celá tvoja.”
“Ľúbim ťa,” povedal som jej a spojil si ruky za jej pásom. Objala ma okolo krku, hlavu si položila na moje rameno a pobozkala ma zľahka na šiju. Jemne som jej podmietol nohy a položil ju na zem, na čo som ju nežnepriľahol.
“A nezabúdam,” ubezpečil som ju.
“Ja viem,” pousmiala sa a potom ma pobozkala.
“Milujem ťa,” šepol som znovu to isté v inej verzii, ktorú som si v tejto situácii rád dovolil, aj keď bola odvážnejšia. Barbora sa zasmiala, až sa jej na tvárach objavili jamky, čoho som si isto všimol prvý raz. Úsmev s hlbokým zamyslením sa, akokeby zvažovala, čo povie. Potom reflexívne pokrútila hlavou.
“Blázonko!” pohladila ma po vlasoch. Stále som premýšľal, kde sa vzali jamky na jej lícach. Čo všetko sa zračilo v jej tvári? Spokojnosť, nechuť čokoľvek meniť… neviem.
“Som opojený každou chvíľočkou, ktorú môžem stráviť s tebou,” vysypal som jej na rovinu dôvod môjho bláznenia. Barbora zase reflexívne pokrútila akoby neveriacky hlavou, aj keď si isto bola istá, že to myslím vážne. Cez jej oči som sa teraz nemohol dostať. Nepripadali mi ako bariéra, ale boli šialene hlboké. Nekonečný pohľad. Vpíjali sme sa do seba.
“Si krásny,” šepla Barbora pomerne netradičnú vetu. Napätie sa zlomilo o svoj vlastný hrot, ktorým vrcholilo – tentoraz naozaj vysoko – a ja som sa musel zasmiať, čím som stiahol k tej istej reakcii aj ju.
“To mi ešte nikdo nepovedal,” napadlo ma nahlas, ale vzápätí som sa opravil, “teda okrem maminy.”
“Ale ja to myslím vážne,” Barbora zase nahodila hĺbavý – aj keď usmevavý – pohľad, ktorého tlaku som sa výnimočne rád podvolil. Pomaly som naviedol svoje pery k jej, aby som mohol bezpečne pristáť do bozku, ktorý hranicu môjho opojenia posunul ešte ďalej.
Pršalo. Dvaja láskou ovládnutí ľudia ležali v tráve, ktorá sa teraz skôr ponášala na kúpalisko. Lialo a nič nenasvedčovalo tomu, že by malo prestať.
“Verím…,” prikývol som a oprel sa čelom o jej. Vyfúkol som kratučký úsmev, lebo bolo fantastické veriť tak krásnemu a tak skutočnému snu. Prišla mi na um drobná otázka.
“Na čo si vlastne myslela, keď si mi hovorila, aby som nezabudol, že si moja?”
“Na nič,” odvetila, čo sa mi chvíľu nechcelo veriť, kým to neuviedla na pravú mieru. “V takýchto chvíľach radšej nepremýšľam.”
“Hmm…,” usmial som sa a odhrnul jej z tváre pramienok vlasov, ktorý sa jej nalepil na líco.
Pršalo. Trošku som sa na rukách podvihol, aby som z nej videl viac. Krásna… Posadil som sa. Fakt krásna. Už mala opäť v tvári tú svoju hravosť a s tichým smiechom ma pozorovala, ako ju pozorujem. Ruky nechala v bezbrannej polohe za hlavou, v akej som ich intuitívne držal, keď som sa nad ňou skláňal. Jamka na krku sa jej pomaly plnila vodou, ktorá si tam našla svoju trasu z tváre. S vodnými kvapôčkami na koži mi prišla šialene vzrušujúca.
Zvalil som sa z nej… “Ach joj!” Mučíš ma, dievča, vieš ty o tom? Ako napotvoru potom Barbora prehlási: “Sú chvíle, kedy sa ovládam. A sú chvíle, kedy by si si so mnou mohol robiť, čo chceš.”
Zdvihol som zrak a zadíval sa na ňu. Pozerala sa do zeme, ale asi zachytila môj pohľad, a tak mi ho opätovala. Tentoraz našťastie žiadny zvodný úsmev. Pousmial som sa, ale v hlase mi zaznela irónia, keď som povedal: “Díky!”
Vzal som ju za ruku a vrúcne stisol. Barbora stisk opätovala. Po malej chvíľočke sme mali opäť prepletené prsty.
“Ale asi nie teraz,” zareagoval som dodatočne na jej posledné slová.
“Prepáč…,” sklopila oči. Vedel som, že sa mi neospravedlňuje preto, lebo teraz nie je v stave, kedy pre mňa urobí čokoľvek, ale preto, lebo asi nevystihla dokonale situáciu, kedy svoju poznámku povedať.
“Prepáčené,” prikývol som. “Až sa doplazíme do tábora, tak ti zahrám od Phila Collinsa I Wish It Would Rain Down On Me.”
“OK. Budem len rada,” súhlasila Barbora. “Do tábora sa možno ani nepoplazíme. Skôr poplávame.”
Tiež pravda, pousmial som sa v duchu. “Dnes budem už len jesť, trochu hrať a potom ležať,” zamedil som si vzápätí. Konieckoncov mal momentálne spacák čosi do seba, po tomto by sme mohli dostať horúčku z podchladenia – len taký fukot.
“To je tak, keď si niekto želá, aby na neho pršalo…,” rýpla si Barbora. A mala pravdu. Bohužiaľ si musíme aj pekné veci zavše vypiť do dôsledkov.
Ale aj tak by bolo lepšie, keby stále pršalo, než keby nepršalo nikdy. V každom prípade by tu opäť chýbal jeden krásny kontrast.